K tomuto kusku sa mi viaze velmi pekna, ale zarovej aj velmi smutna spomienka.
Moj dedko, polovnik, velmi rad fotil. Jelenčekov, diviakov, polovačky a mna. Mala som 15 rokov, babka bola po porazke, bola trochu mimo. ale dedko sa o nu super zvladal starat.
isla som raz k nim na navstevu a ani neviem preco som u nich ostala spat. po velmi dlhom case. cely den sme sa s dedkom rozpravali, ukazoval mi knizky co mali v obyvackovej stene (mal velmi rad zvieratka samozrejme), hrali sme damu ako volakedy, urobil mi jeho super caj (vzdy ked som odmietla sirup, povedal: budes banovat! tak som si nakoniec dala).
ked som sa hrabala v skrinkach, v jeho pokladoch som narazila aj na tento fotoaparat (obrazok tu je ilustracny samozrejme, ten co mam doma, vyzera ze prezil ovela viac). ukazoval mi ako sa s nim foti, mal k nemu par objektivov, nadstavcov a expozimeter. dal mi ho. vobec som to necakala, no samozrejme som sa velmi tesila. prespala som tam, rano isiel dedko do reviru (piestany, okolie) a ja som isla poobede domov.
vecer mi volala babka, ze dedko zomrel. trochu jej sibalo tak som nevedela co si mam o tom mysliet. ochvilu volala krsna mojej mamy a povedala mi to iste. ta bola sice tiez stara a trochu hystericka, ale uz som vedela.
cela ta necakana dlha navsteva, rozhovory, veci... mali svoj vyznam. aj som si to hned uvedomila a velmi si vazila, ze to bolo prave takto. s dedko sme sa mali velmi radi a lepsiu rozlucku si ani neviem prestavit.