*pred chvilou som dal dokopy zopar zapiskov do casopisu HKF z nasej minulorocnej cesty fr-sp. davam to rovno aj sem, snad to niekomu pomoze pri buducom rozhodovani kam ist.


Na cestu do Španieska som sa tešil hádam odvtedy, ako sme ho naposledy opustili. Rovnako, ako vždy predtým, bol program zložený z náhodných informácií, veľkých očakávaní a chuti na chorizo.

1.deň – Innsbruck (AUT)
Vyrážame s Pavlou z Považskej Bystrice, cesta je dobrá, relatívne prázdna. Pravdepodobne za to, podobne ako za všetko ostatné, môže hospodárska kríza. Nocovanie v kempe Kranebitten odporúčam všetkým dôchodcom s karavanom, inak nie. Mesto je perfektné, okolie ešte lepšie, ale na slovenské pomery je to trocha dražoba a tak trochu aj nuda, ideme ďalej.

2.deň – Firminy (FR)
Noc v akomsi dedinskom kempe za 8e komplet, servis priam kráľovský. Privykanie na studenú vodu v sprche, prvý raz je to vždy najlepšie, potom to už človek nevníma. V okolí pár lezeckých oblastí, ale ignorujeme.

3.deň – Le Rozier (FR)
Na climb.sk som čítal o Gorges du Tarn, vychválili to do neba. A vyzerá, že mali pravdu. Nádherná krajina rozsekaná kaňonmi riek Tarn a Jonte je národným parkom. Cesty sú tu úzke, každé druhé auto je ťuknuté, autoservis je tu najvýnosnejší biznis. Na turistických informáciách v jednej z dedín konzultujeme, ako je to s tým lezením. Pani nám odporúča knižných sprievodcov – údolie Tarn osobitne a Jonte osobitne. Jonte je našej výkonnosti ďaleko bližšie, takže berieme toho a ubytúvame sa v kempe v Le Rozier u švajčiarskeho hipíka. Prvý večer obchádzame okolie a obzeráme do čoho sa ďalšie dni pustíme. Keďže je august, treba plánovať predovšetkým podľa pohybu slnka a tieňa.

4.- 8.deň
Krásne lezenie. Skala je samozrejme vápenec. S výnimkou miest, kde je viac ľahkých ciest pokope, nevyšmýkaný. Istenia v rozumnej vzdialenosti, borháky aj nity, v sprievodcovi je to vždy uvedené. Obtiažnosť prevažne od 5 po 7 francúzskych. Prvé dni sa ešte trasieme, keďže tomu treníngu sme predtým ozaj moc nedali, ale potom to už ide, teda tie ľahšie. Klasický systém 2 dni lezenie, deň pauza – rieka, prípadne najbližšie mesto – Millau. Väčšina ciest je dvoj-troj, maximálne štvordĺžková s nádherným výhľadom do údolia a na zopár kamenných dedín. Okolo lietajú supy a myslím, že aj dáke orly. Všetko je super, ale stále máme pocit, že to, čo vidíme nie je taká exotika, akú chceme a preto štartujeme a ideme ďalej.

9.- 12.deň – Rodellar (ESP)
Príchod do Španielska je tradične silný zážitok. Tentokrát je to v hustom daždi, autom cez Pyreneje. Po prekonaní pár turistických mestečiek zameraných na zimné športy, ktorých nedávno postavená architektúra bola vskutku ohyzdná (autor je takmer architekt) sa dostávame do miest, kvôli ktorým sme šli až sem. Úchvatná príroda, občas až príliš suchá, občas presne naopak, úplne iná akú poznáme u nás v strednej Európe. Aj ľudia sú iní, mestá a dediny sú iné. Viem, že čím južnejšie by sme išli, tým by tá zmena bola silnejšia.
V Barbastre kupujeme chorizo, teda špeciálnu bravčovú španielsku salámu. Chuťovo by sa dalo opísať ako niečo medzi čabajkou a beef jerky. To, čo sa predáva u nás v obchodoch ako saláma sa môže iba smutne pozerať z kúta.
Takto vybavení sa vydávame sa do Rodellaru. Poznáme ho z filmov a z návštevy pred tromi rokmi. Vtedy sme iba chodili po okolitých horách, teraz je cieľ dačo vyliezť. Večer dorážame do predraženého kempu. Atmosféra, ako aj osadenstvo sú viditeľne iné v porovnaní s Francúzskom. Myslím, že ešte aj tie deti, ktoré sa hrali s loptou pri ceste mali vyrysované snáď všetky svalové skupiny. Všeobecná kalokagatia, sem sa chodia podávať životné výkony. Ďalší deň skúšame, či sa vôbec chytíme. Nič svetové, ale dajme tomu, ide to. Opakuje sa situácia z La Jonte. Ľahké cesty sú ojazdené, ťažké sú ťažké. Občas sa podarí, občas nie.
Delfína sme nevyliezli, Hulka tiež nie.

13.- 16.deň – Vadiello (ESP)
Vedeli sme, že z pohľadu lezenia nie je Rodellar to jediné v Sierra de Guara. Na mape sme mali zaznačených pár ďalších oblasti, tak sme sa opäť presunuli. Najlepší prísľub dávalo Vadiello – lezecká oblasť okolo vodnej nádrže v horách, cca 20 km západne. Pri jedinej prístupovej ceste sme stretli miestneho ochrancu, profesionála, ktorý nám vysvetlil čo a ako, čo sa tu smie a čo nesmie. Dal nám ofotiť sprievodcu (ktorého sme si neskôr aj tak kúpili). Začalo sa tu liezť skôr ako v Rodellari, ale postupne, ako sa ten rozrastal, tu ľudí ubudlo. Vidno to aj na rozvoji služieb, najbližší kemp je vpodstate až v 15 km vzdialenej Huesce.



Prístup je po uzučkej ceste, ktorá je ale udržiavaná ďaleko lepšie, ako tie v našom hlavnom meste. Na konci odparkujete auto. Potom započnete svoju mystickú cestu.
Najskôr treba preukázať odvahu a vnútornú silu pri potácaní sa dlhým čiernym tunelom. Oči sú zvyknuté na ostré slnko, čiže prvých pár metrov nevidíte ani na krok. Vtedy nastáva možnosť preukázať silu sebaovládania a nenadať, keď sa potknete o kameň a veľmi intímne sa zoznámite s elementom zeme. Keďže víťazmi sú tí, čo vedia vstať, vraciate sa do boja a pokračujete. Opäť výjdete na svetlo. Nasleduje skúška viery, že ten most, čo už je dopoly rozpadnutý sa nerozhodne dokonať zrovna teraz. Keď už ste na ňom vidíte ako prízraky tesne pod hladinou vody stromy. Ich obraz sa mátožne rozplýva, akoby vás volali k sebe, detaily sa zahmlievajú, vaše vedomie je ohrozené. Len vytrvať. Už ste na druhej strane. Element náhody predstavuje ochranca prírody, ktorý sa vás, podobne ako mýtický strážca mosta , môže v hociktorom bode tejto púte opýtať jednu zo svojich zákerných otázok. Či viete, že sa tu nesmie kúpať a podobne. Ale keď vytrváte, odmena je veľká.



Lezenie vo Vadielle je úžasné, priam fantastické. Lezie sa v okolí vodnej nádrže na obrovské veže a na menšie stienky (kopec Elefant, cca 60 m). Zopár jednodĺžkových, ale hlavne viacdĺžkových ciest. Vďaka pestrej geologickej minulosti sú tu pár metrov od seba cesty vo vápenci a cesty v zlepenci. Strávili sme tu zopár dní, nemalo by to chybu, keby nebolo také teplo. Slnko je priam pekelné. Kúpanie je na tomto mieste síce zakázané, ale hocikde inde v Sierra de Guara sa môže. Teda stačí sa presunúť len pár sto metrov a všetko je ok. Ono pri nádrži aj tak nie je veľa tieňa, čiže je celkom vítané dostať sa opäť do kaňonu a oddýchnuť si. V auguste je počas dňa leziteľných iba málo ciest, iba pár hodín ráno a pred zotmením sa dá ísť všade. Ideálne obdobie teda vyzerá byť jar/jeseň.



17.-19.deň návrat
Pripájam veľmi stručný sumár, snáď použiteľný pre lezcov, ktorí lezú okolo 6 francúzskych, teda od 6 po 8- UIAA.
Gorges de la Jonte – odporúčam, kvalitné viacdĺžkové cesty.
Rodellar – cesty v tomto stupni sú preľudnené (cca ako Pajštún na budíčku).
Vadiello – silno odporúčam, úžasné miesto.