Cestou elektrickou cislo 12 som stretol dievca, nejaky pan ju usadil na miesto pre invalidov. Casto sledujem cestujucich a takmer kazdy sa vyhyba pohladu. Oci sta branou do duse. A toto dievca bolo slepe. Sledoval som pohyby jej pier. Takmer bez hlasu sepkala: "rano-vecer-den". Nerozumeal som ale ked som vystupoval, prechadzal okolo nej, a povedal: "den". Odpovedala: "Dakujem."