Džihád je v rámci ši´ítskeho islamu veľmi dôležitý, považujú ho za jeden z pilierov viery. O koreňoch ši´ítskeho militantizmu je ale paradoxné hovoriť. Dnešnú náboženskú prax to síce ani v najmenšom nevystihuje, no ako som v predchádzajúcich článkoch spomenul, ší´a ´Alí , teda "´Alího ​strana", bola politickým hnutím počas bojov o moc v 50.rokoch 7.storočia. Už vtedy sa ale vyzdvihovala ´Alího vyvolenosť samotným prorokom; sám imponoval vtedajšiemu Arabovi vzdelaním (Mohamed, sám negramotný, práve jemu diktoval Korán) aj bojovníckymi cnosťami. Po Mohamedovej smrti bol obľúbený, no starší kmeňov ho považovali za príliš mladého a neskúseného, aby v ládol. Keď sa konečne k moci dostal, bol obvinený zo sprisahania proti svojmu predchodcovi ´Uthmánovi, čo malo za následok rozkol (fitna) a občiansku vojnu, na ktorej konci bol zavraždený. Jeho syn Hasan sa pokúšal o zmierenie bojujúcich strán, aj za cenu vlastného nároku na kalifát. Preto je niekedy považovaný za posledného zo "spravodlivých" kalifov; za jeho vlády bol mier, no nakoniec ho nechali Umajjovci zavraždiť. Jeho brat Husajn následne viedol povstanie proti Umajjovcom, ktoré sa skončilo krvavou bitkou pri Karbale, 10.muharrama 680 .

Samotná bitka, aj keď politickým významom určite nepresiahla ´Alího bitky pri Siffíne či Nahrawáne, je pripomínaná sviatkom ´ašura, ktorý tento rok oslávia v stredu. Je ťažké povedať, nakoľko sa kalif Jazíd snažil o podobnú dohodu, akú uzavrel Hasan s Mu´áwijom. Pozícia Umajjovcov bola silnejšia, a tak sa pokúsili ši´ítov jednoducho zničiť. Husajn šiel do boja proti výraznej presile , skôr symbolicky vyjadriť odpor než so skutočnou nádejou na víťazstvo. Zúfalstvo, ktoré je premenené na odvážny, mučenícky boj proti tyranii, sa stalo pevnou časťou ši´ítskych ideálov. Či už by bol Husajn lepší než Jazíd alebo Hasan než Mu´áwija až tak nerozhodovalo, ako keď sa rozhodovalo trebárs medzi ´Alím a ´Uthmánom. Prívrženci ´Alího upozorňovali na to, že sa stala krivda, že kalif uzurpoval moc zradou. Ako sa ríša konsolidovala a stále viac učencov sa zapájalo do politiky, aj ich vplyvom sa ši´ítske myšlienky v polovici 8.storočia rozšírili a boli jednou z hlavných príčin pádu dynastie Umajjovcov. Džihád nebol chápaný veľmi odlišne: išlo o jednotu postoja a činov, či už v bojovom, presviedčacom, alebo vnútornom zmysle. Vo svojej práci o ideológii Hizballáhu Alagha (s.77) spomína pre ši´ítsky džihád je charakteristické oscilovanie medzi dvoma prístupmi: Hasanovym, teda prijatím kompromisov na minimalizovanie škôd a vytvorenie lepších podmienok v budúcnosti (taqijja) a Husajnovym, menovite vzburou proti nepriateľskému režimu , ktorá vlastne nemôže skončiť zle, keďže buď skončíme ako oslávení mučeníci, alebo vyhráme (ta´bi'jja).

Samozrejme, dnes nejde o vôbec jednoliatu sektu. Začiatkom 10.storočia sa rozšírili tzv.ismailiti , ktorí uznávali 7 imámov , následníkov ´Alího, dnes najznámejšia vetva "dvanást nikov" (ithna´ašarija) sa masovo rozšírila v Iráne od nástupcu Safavovcov v 16.storočí. Dnešná iránska ústava dokonca považuje dvanásteho imáma Mahdího za formálnu hlavu štátu; zhruba ako keď križiaci v Jeruzaleme zvolili za nového kráľa mesta Krista. Jednotlivé sekty (tu je len zopár tých hlavných) sa okrem počtu uznávaných imámov líšili tiež chápaním úlohy, ako aj podstaty týchto mužov. Niektoré smery, väčšinou potláčané najviac zo strany majoritných ši´ítov, zvykli ´Alího alebo aj ostatných z nich zbožšťovať, prípadne považovať imámát za cyklicky sa opakujúci proces: po každých siedmich generáciach verejne vystupujúcich imámov pokračuje cyklus siedmimi "skrytými" (tzv.ghaiba). "Dvanástnici" veria napríklad v jedinú líniu imámov, ktorej posledný predstaviteľ - mesiánska postava al-Mahdího - je ešte stále "skrytý". So skrytím posledného imáma sa rozmohla aj prevaha taqijje medzi "dvanástnikmi", čo pretrvalo zhruba do 20.storočia. Nebolo sa za koho postaviť.

Duchovná autorita je v prípade skrytých imámov samozrejme problém. Nejde o stav anarchie, akú zažíva od zruš enia kalifátu sunnitský islam, kde sa za vodcu môže vyhlásiť ktokoľv ek, a tak nie je všeobecne akceptovaný nikto. Autorita je tu na druhej strane vyhľadávaná , keďže ju vyžaduje ši´ítsky právny systém. Imám je pre nižších právnikov (fuqahá) vzorom, ktorého rozsudky sú normou. Keď je imám "skrytý", a teda rozsudky nevydáva, jeho miesto preberá mardža´, človek vzdelaný v islamskom práve, publikujúci špeciálne posolstvá, prijatý ostatnými. Hierarchia je na tejto úrovni voľná, človek si môže vybrať kohokoľvek, kto mu vyhovuje. V ideálnom prípade každý mardža´ akceptuje autoritu ostatných v pomerne tentatívnom vzťahu, aj keď je možné konkurenciu napadnúť na základe nesplnenia bežných podmienok. Titulujú sa ako ajatolláh al-uthma ("veľké znamenie božie") , v súčasnosti ich je okolo 67 , z toho asi polovica v Iráne. Ich autorita je porovnateľná s katolíckymi biskupmi, no nie sú závislí na nejakom pápežovi. Disponujú vlastnými prostriedkami a inštitúciami, pričom ich vplyv závisí najviac od počtu následovníkov.

V Iráne sa dvanástková verzia presadila v stredoveku, už niektorí z mongolských vládcov ju prijali. Tri z veľkých dynastií - Safavovci, Gadžarovci aj Pahlevi - ju podporovali ako štátne náboženstvo. Na mučenícku kartu vo vojnách hrať nezvykli; safavovskí vládcovia sa k moci dostali najmä vďaka podpore kmeňa Qizilbaši, patriacich medzi "extrémnych" ši´ítov, časom prešli na otrocké a neskôr profesionálne armády. Problémom bolo, že po určitom rozmachu za Safavovcov vývoj krajiny zaostal, tak po ekonomickej, ako aj kultúrnej a politickej stránke. Dynastia Pahlavi nebola, čo do slobody slova či názoru, o nič lepšia než súčasný totalitný režim; jej cesta k moci i praktiky jej udržiavania pripomínali ešte v 70.rokoch minulého storočia jej predchodcov. Aj kvôli tomu mali ľudia viac dôvery voči "cirkevnej" než svetskej organizácii. Sieť klerikov predstavovala hlavný zdroj odporu voči monarchii, ktorú napokon r.1979 zvrhli. Zaviedli ideológiu "vlády právnikov" (wilája al-faqíh), ktorej duchovným otcom sa stal ajatolláh Chomejní, ktorý ju načrtol v Hukumat-e Islami. Ako je spomenuté v iránskej ústave , zbor významnejších právnikov (tzv.rada strážcov) sa delí o moc so sekulárnou vládou, a deleguje toho najviac podporovaného za "najvyššieho vodcu" (Rahbar-e Moazzam). Keďže ten zastupuje skrytého imáma Mahdího "kým sa nevráti", nie je dôvod ďalej skrývať svoj názor v zmysle taqijje - treba sa vzbúriť. Argument (viď Hukumat, č.3) pre vládu právnikov nie je veľmi odlišný od tých, aké sme videli v sunnitskej ideológii Sejjida Qutba, alebo aj v prácach o "úpadku západnej civilizácie" od Spenglera či Huntingtona :

There is a tradition of Imām Ridā (‘a) in which he says approximately the following: “An upright, protecting, and trustworthy imām is necessary for the community in order to preserve it from decline,” and then reasserts that the fuqahā are the trustees of the prophets (‘a). Combining the two halves of the tradition, we reach the conclusion that the fuqahā must be the leaders of the people in order to prevent Islam from falling into decline and its ordinances from falling into abeyance.

Chomejní si tak vytvoril na jednej strane post s nejasne vymedzenými kompetenciami tak v náboženskej, ako aj sekulárnej sfére, čím získal fakticky neobmedzenú moc nad Iránom; na druhej strane vyložil program, ktorým (podobne ako jeho sunnitskí náprotivníci) vyjadril ašpirácie na vedenie ("záchranu") celej moslimskej komunity. Túto autoritu, naproti iným samozvaným neo-kalifom, podkladá práve svojou učenosťou. Pri Chameneím ale práve to bolo problémom, keďže sám v čase Chomejního smrti ajatolláhom nebol. Ako spomína Abrahamian , pôvodný kandidát Montazeri vodcu kritizoval za jeho počínanie si vo vojne proti Iraku, a tak si ten vybral radšej niekoho bližšieho. Chameneí teda musel počkať na upravenie ústavy, a tiež musel zápasiť s Montazerim a inými ajatolláhmi o vplyv. Vyvolenie Chomejním mu síce stačilo k tomu, aby si moc udržal, no občas mu to protivníci pripomenú.

Alagha (s.81) spomína, že podobný projekt navrhol už v 15.storočí al-Karákí, aj keď ten (ako aj jeho ďalší následníci) spomína skôr kongregáciu viacerých, než vodcu. V podobnom zmysle učil aj šejk Ná'iní, jeden z vedúcich mardža´ prvej polovice 20.storočia . Podľa neho v období "skrytia" by sa mali právnici zhromaždiť a vytvoriť dozorný orgán, ktorý by zabezpečil zavedenie spravodlivej ústavy. Ten ale rozlišoval medzi sekulárnou a politickou sférou, čomu sa Chomejního ideológia snaží zabrániť. Pre neho, aby viedla krajina náboženskú revolúciu, musia si jej ľudia prejsť najprv vnútorným džihádom, najprv sa s možnosťou sebaobety stotožniť, až potom bojovať. Keď človek myslí na seba či majetok, podľa Chomejního by nedokázal prijať bolesť a straty, ktoré boj nevyhnutne prináša. V tomto smere išiel Chomejní do dosť cynických záverov, keď nabádal 12-ročných, ešte "žiadosťami neskazených" chlapcov hľadať míny a vrhať sa na tanky počas vojny s Irakom (Alagha s.92). Voči nútenému nastoleniu šarí´e v štýle wahhábitov (alebo súčasného Talibanu) tak ponúka alternatívu samovražedného brainwashu detí.

Ako som spomenul, jedným z princípov iránskej revolúcie bol jej "vývoz" - teda ašpirácia Chomejního viesť svetový islam. V konečnom dôsledku sa mu ideológiu wilája al-faqíh mimo ši´ítskeho sveta vyviezť nepodarilo, čo bol aj jeden z bodov Montazeriho kritiky. Živnú pôdu si získal jedine v Libanone. Tu ši´ítske obyvateľstvo prežilo demografický boom za posledné storočie, no tradičné rozdelenie moci medzi kresťanské a sunnitské komunity sa nemenilo. Ich revolučnú výbušnosť posilnilo aj skutočnosti, že boli najchudobnejším etnikom, čo zhoršovali boje medzi Palestínčanmi a Izraelom práve na ich území. Hlavnou osobnosťou medzi nimi bol Músá as-Sadr, ktorý sa pokúšal spojiť so sýrskymi ši´ítmi, aby získal politické práva v libanonskom systéme. V 70.rokoch založil Harakat al-Mahrúmin "Hnutie vydedencov", ktorého členmi boli najmä ši´íti, no aj veriaci iných skupín. Spolupracovalo s mnohými ši´ítskymi skupinami v Sýrii, Iraku aj Iráne; išlo o rôzne opozičné hnutia, z ktorých sa jedno malo stať základom revolúcie. Jeho cieľom bola ale národná jednota, ktorá bola jedinou možnosťou ako udržať mier na juhu. Popritom bolo trénované aj ozbrojené krídlo hnutia známe ako Amal, ktoré sa v čase vypuknutia občianskej vojny medzi kresťanmi a socialistami r.1975 zaoberalo najmä bojom s Izraelom. Úloha Amalu nebola v tejto vojne veľká, každopádne r.1978 Izrael do Libanonu vpadol s veľkou silou a as-Sadr sa nevrátil z návštevy v Líbyi. Zhruba v tom istom čase do Libanonu prišiel istý iracký učenec ´Abbás al-Musawí, ktorý koncentroval okolo seba viacero iránskych disidentov financovaných Chomejním, vtedy v exile v irackom Nadžafe. Keďže Amal nemal vodcu as-Sadrovej úrovne, mnohí ši´ítski lídri Amalu (vrátane súčasného šéfa Hizballáhu)​ k nemu prešli. Nasledovala revolúcia v Iráne, čo presvedčilo mnohých ďalších.

Hnutie, ktoré takto vzniklo, je nám dnes známe ako Hizballáh, teda "strana Božia". Názov vychádza z posledného veršu súry Mudžádila : "Ver u, strana Božia bude tá, čo zvíťazí." Jeho pôvodný manifest z r.1985 ideológiu wilája al-faqíh s bojom proti tým, čo považujú za zodpovedných za vojnu v Libanone - teda Izraelu, USA, Francúzsku a domácim Falangám. Neúspech Amalu na scéne domácej politiky v prvom rade viedol k tomu, že sa snažil v duchu iránskej revolúcie úplne zmeniť libanonský systém, v čom podľa Ala ghu (s.14) zotrvával zhruba do začiatku 90.rokoch. Vtedy, aj vďaka ústupu Izraelcov z juhu krajiny, sa pretransformoval na politickú stranu, ktorá sa pokúšala o hlasy tak ši´ítskych, ako aj kresťanských voličov, z ktorých viacerí vstúpili aj do jeho ozbrojených zložiek. Hizballáh na jednej strane predstavoval štát v štáte, otvárajúci vlastné inštitúcie, školy, no zároveň sa otvorene snažil o kontrolu v libanonskej centrálnej vláde. Kresťanskí spojenci dokonca viedli zbierky k vybudovaniu jeho neslávneho raketového arzenálu. Jeho využívanie, ktoré naposledy r.2006 viedlo k ďalšej vojne, je jedným z prvých prípadov asymetrického zastrašovania: ohrozenie z malých striel Hizballáhu nie je síce porovnateľné s možnosťou jadrového útoku, ktorou zrejme Izrael disponuje, no o to je aktuálnejšie, využiteľnejšie. Hranica medzi terorizmom a vedením otvorenej vojny sa teda na ich konflikte neukazuje veľmi jasne.

Do idey vojnového džihádu priniesol Hizballáh nacionalizmus, avšak skôr v integratívnej forme. Wahhábitské hnutie v 18.storočí, podobne ako aj Čečenci v Rusku, sú separatistickí, keďže svoje územia považujú za presne vymedzené. Hizballáh, snažiaci sa spájať ši´ítov roztrúsených po celom Libanone, musí rátať aj s podporou kresťanov, drúzov či sunnitov. Keďže idea bojovníka džihádu je v ši´ítskom islame neoddeliteľná od myšlienky mučeníctva , vytvorili koncept mučeníka za vec (šáhid al-qadijja) , u ktorého len Boh môže rozsúdiť, či sa obetuje za niečo správne. Týmto otvorili hizballáhovskí učenci dvere aj kresťanským posilám, ktorí v rámci milícií hnutia vytvorili r.1996 samostatné oddiely. Ideologický dualizmus boja Izraela s teroristickým Hizballáhom teda nie je úplne na mieste. Na druhej strane ani ich vlastný pohľad, ktorým sa predstavujú ako ochrancovia moslimských hodnôt proti imperializmu, neodráža skutočnosť dokonale.

Rovnako ako hrozbu Hizballáhu aktualizujú konzervatívni politici v Izraeli na účely​ svojich strán, tak aj ich protivník potrebuje vonkajšieho nepriateľa, aby si svoje postavenie po tom, čo musel "požehnať" nacionalizmus, udržal. Fašizmus nevyžije bez fašizmu u protivníka.