som chory. hrdlo mi zviera bolest. z nosa mi tecu sople. cele telo ma svrbi. uz som sa naucil ako sa zbavit choroby co najskor a tak v spravnych intervaloch beriem spravne lieky a prevadzam spravne liecebne procedury. a co dusa?



dusa je chora a ja sa snazim to nevidiet. nemam city. zahodil som ich uz davnejsie niekde spolu s odkazanostou na ostatnych ludi. som super, sam, silny, bez citov. a zrazu je tu nejake cudne prazdno.



emocie vykukaju zovsadial. z narazok mojej byvalej frajerky, ktoru asi namotavam a asi este stale ku mne nieco citim. zo svojej prace. od ludi naokolo. nemozem ich uz ignorovat. city sa na mna valia obrovskymi prudmi a odrazaju sa a obmyvaju moju necitilivu dusu. a kusky z nich zostavaju a zamrzaju od mojho chladu a vytvaraju vo mne trhliny ako na cestach po zime.



zacinam niekoho potrebovat. asi sme naozaj stavani zit v stadach. v skupinkach. alebo aspon vo dvojiciach. no napriek tomu s nikym nevydrzim. moje ego je prilis silne. moje ago ide vpred a taha zvysok mojho ja za sebou ako spinavu handru. a potom si unavene sadne a zvysok mojho ja sa ocitne na dlazke, v spine pod jeho tlstou ritou.



tolko ludi mi chce pomoct. su tuokolo mna a ja ich vnimam a citim. a nevladzem prijat ich pomoc. bojim sa zmeny. tak hrozne sa bojim prist o vsetku tuto istotu ktoru mi moja cynickost prinasa. bojim sa vykuknut zo svojej krasnej hrubej a zvonka nadherne vyzdobenej ulity. bojim sa.



svet mi dycha na krk. mam pocit ze ak spomalim, zmenim co len jednu drobnost vypadnem z kola von. a pritom toto kolo je jedine co som skusil a vobec nemusi byt to najlepsie. cakam. vyckavam. nedavno som napisal ako odpoved na istu situaciu "ked zostat taky aky si bude tazsie ako sa zmenit, zmenis sa". ale co ak vydrzim hociake tazkosti? co ak som uz bol na dne stokrat a stokrat som sam sebou vytrel dlazku a nic? cakam na nieco... cakam... a mam pocit ze sa nedockam.



nemam narok, som len cynicky hlupak.

o chvilu zas vynorim sa ako z rozku parok.