Turecko je asi jediná krajina, kde sa dá lahšie dohoviriť po Nemecky než po Anglicky (teda s výnimkou Nemecka a Rakúska, samozrejme). V autobuse plnom Turkov smerujúcom do Nemecka to platilo dvojnásobne.

Po Nemecky som nehovoril už 7 rokov a aj vtedy to nebola žiadna sláva. No skúsiť to treba. Prvé nezáväzné konverzácie v Nemčine po nástupe do autobusu striedaného podriemavaním. Na Turecko-Bulharskej hranici dostávame poriadne zabrať. Prechod trval 4 a pol hodiny. Môj plán prísť do Grazu o štvrtej poobede a nájsť si vlakové spojenie cez Viedeň do Bratislavy je ohrozené. Našťastie prechod do Srbska bol relatívne hladký. Iba hodinka.

S blížiacim sa cielom sa mi v hlave vynára pesnička Coming Home, ktorú sme nedávno so Zujkou nahrali. Nostalgia. A hlavne ten podivne zmixovaný (a teraz vcelku trefný) verš "...and it feels like me"!

Ďalší deň ráno sa ma spolucestujúca sediaca predomnou (ktorá si inak kúpila dve miesta, aby sa jej lepšie spalo) začala tvrtiť, že si mám ja aj všetci ostatní obuť topánky, lebo mi vraj smrdia. Prvá väčšia skúška Nemčiny- vydiskutovať si, že ak si myslí, že zdrojom zápachu v autobuse 50 Turkov sú moje topánky, ktoré som si aj tak vyzul už pri nastúpení do autobusu pred 12 hodinami, tak nech si rovno vystúpi. Publikum som naklonil na svoju stranu aj narážkami na zdravotné riziká cestovať 3 dni obutý v topánkach. Zbytočná konverzácia. Moje nohy ale môžu "zapáchať" naďalej.

Chorvátska hranica prešla bez problémov, no máme stále ďalšie zdržania a do Grazu sa pred siedmou nedostaneme. Vstup do Slovinska (a Schengenu) vyzeral spočiatky tiež lahko, až kým som sa nedostal na radu ja. Na otázku colníka, že odkial idem som s potešením pravdivo odpovedal, dúfajúc, že sa rozprúdi nezáväzná konverzácia o iránskych turistických možnostiach. Omyl. Ako jediný som musel ukázať svoju batožinu, ktorú mi komplet prehladali. Akože prečo? Za posledných 30 hodín som prešiel cez 9 colných kontrol a teraz v čo dúfal? Že mi tam nájde zbrane alebo nejakého malého poskladaného iránskeho teroristu? Kokot.

Ale prežili sme to. Sme v Schengene, do Grazu necelá hodinka. Moja úlava však bola predčasná. Rakúski policajti si potrebovali spraviť záťah a tak na Slovinsko-Rakúskej hranici odkláňali dopravu a legitimovali pasažierov. Všetých bez zdržania pustili, samozrejme s výnimkou autobusu plného Turkov. Zobrali si pár náhodných dokladov a začali ich študovať. Policajná akcia sa skončila, doprava je plynulá, len náš autobus stále stojí na parkovisku a fízli sú zavretí v nejakej búdke s niekolkými našimi pasmi a klábosia. 10 minút, 20 minút, 30 minút. Zopár pasov vrátia, občas si niekoho zavolajú a potom prepustia, no stále tam o niečom distkutujú. Všetci pasažieri vrátane šoférov sú milí a úslužní. Snažia sa o konverzačný humor- nechcú predsa riskovať nepriazeň policajtov keďže majú dojem, že sú im vydaní na milosť a nemilosť. Samozrejme okrem jedného Slováka, ktorému hrozí, že nestihne posledný vlak do Viedne a bude musieť nocovať v Grazi. Po 40 minútach som na nich vybehol (napriek dôraznému upozorňovaniu šoférov, aby som to nerobil) s telefónom a začal som si ich fotiť. A zrazu sa začali diať veci.

Všetci piati fízli zhrozene vybehli zo svojej búdy: vraj si ich fotiť nemôžem, v Rakúsku je to zakázané.
Sorry, som zo Slovenska, u nás je to dovolené. Prečo nás tu držíte? Nemáte právo nás tu bezdôvodne držať, toto je štátna hranica vnútri Schengenu.
Držať nás tu môžu, lebo sa im niečo nepozdáva na niektorých dokladoch.
Ktorých dokladoch? Je to rutinná kontrola alebo idú po niečom konkrétnom?
Nie, je to vraj rutinná kontrola.
Tak potom čo nás tu tak dlho držia? Veď sme prešli 8 pasových kontrol!
Ale im sa vraj stáva, že hraničné kontroly nie sú dobré. To viete, ilegálna imigrácia, falšovanie dokladov a tak.
Jasné, všetci sú blbí, len rakúski fízli bez riadnej aparatúry teraz objavia v autobuse pravidelnej linky 10 ilegálnych imigrantov? Môžem vás osrať. Podla vás tu robíte svoju prácu, podla mňa nás tu šikanujete. Buď niekoho zadržte, alebo nás pustite. Fotky si zmažem, no chcem vaše mená a budem sa sťažovať.

Neviem, či to nejak súviselo s mojou fotografickou provokáciou, no po 10 minútach naťahovania sa nám vrátili zvyšné pasy. Vraj nič podozrivé nenašli. Aká to náhoda. Príjemné však bolo, že som si dokázal veci vydiskutovať v Nemčine. Bol to síce lámavý prejav, ale predsa. Nakoniec to s mojou Nemčinou a hlavne odvahou nie je až také zlé. Treba dodať, že diskusia prebehla na kultúrnej úrovni bez zvýšenia hlasu na jednej či druhej strane. Policajti mali evidentne soft skills tréning ako zvládať nasratých občanov. Zvládli to dobre. No aj tak si myslím, že nebyť mojej nasratosti, tak tam s nimi cvičia ešte ďalšiu hodinu. A asi si to mysleli aj Turci- dostal som od nich pochvalu za dobre vykonanú prácu.

V Grazi ma pred ôsmou vyhodia niekde na okraji mesta, za ochotnej (a európsky striedmej) pomoci miestnych sa preštrikujem na stanicu. O jedenástej vo Viedni, po dvoch hodinách mrznutia na stanici vlak do Bratislavy. Síce trošku neskôr, ako som myslel, ale o tretej nad ránom odomykám byt.

Celkový čas Tabriz-Bratislava: necelých 80 hodín.


And it feels like me.