Zbalil som si veci a vydal som sa na autobus. V ústrety dlhým dňom "uväzneným" na sedadle autobusu v sprievode dobrej knižky, mp3 playera, prísediacich pocestných a stále sa meniacej krajiny za oknom. Dni, keď človek nemusí robiť nič. Absolútne nič. Zastávky autobusu určia, kedy má človek jesť a vyprázdňovať sa. Slnko určuje, kedy má spať a kedy čítať a kochať sa krajinou. Sporadické rozvohory so spolucestujúcimi na elementárnej angličntine a občasná hudba, ktorú som si zvykol prakticky nepúšťať.

Život je kruh. Je samozrejme aj myriáda iných podobne pseudotrefných výrokov o čom je život, ale tento sa mi práve hodí najviac. Pred štyri a pol rokmi som sa mal po zemi vrátiť z Indie. Cez Pakistan, Irán a Turecko. S vízami v pase, no s bordelom v tele na pokraji smrti som sa musel nechať z Lahore (prvého pakistanského mesta do ktorého som prišiel) nechať odviesť domov lietadlom. A spolu s tým odniesť aj akýsi pocit porážky.

Život je kruh. Pred šiestimi rokmi som som sa s kamarátom dohodol na niekolkotýždňovom výlete po Turecku. Stretli sme sa v Istanbule, šli na pár dní do Cappadocie, kde si kamarát povedal, že ho to nebaví a ide pokračovať do Iránu a Pakistanu, kam mal ísť až potom, čo precestuje Turecko a ja sa vrátim domov. Zostal som prekvapený ako keď sa Mečiar nedostal do parlamentu, ale povedal som si, že skúsim pár dní cestovať sám. Vtedy som zistil, aké je to skvelé a tým začala séria mojich samotárskych výletov do krajín, kam sa nezvykne chodiť na rodinné dovolenky.

A tak som sa ocitol opäť v Istanbule. Tam kde začalo moje skutočné backpackerské cestovanie a kde mal skončiť môj rok v Indii. Našiel som si spoj do Mníchova s tým, že vystúpim v Grazi. A kedže som mal ešte pár hodín času, zašiel som v to skoré ráno pozrieť do centra zistiť čo sa zmenilo. V meste aj vo mne.

Metro je príjemná novinka. Mešity, námestia, Hagia Sofia a pobrežie Zlatého rohu lemovaného železnicou je ako si ich pamätám. Hladal som hostel, kde som vtedy strávil niekolko nocí. Štvrť hneď za Modrou mešitou však namiesto centra backpackerov pripomínala skôr uličky s hotelmi niekde na bratislavských palisádach- drahé a neosobné. Sadol som si na lavičku pred Hagiu Sofiu chytať spomienky lúče slnka. Za pár minút si ku mne prisadol týpek, ktorý sa ma snažil presvedčiť, že môj deň bude o niekolko stupňov radostnejší s vyleštenými topánkami. Toto sa mi nestalo v Iráne počas vyše dvoch týždňov ani raz. Znechutene som odišiel.

Ako sa blíži poludnie, centrum zapĺňajú mraky turistov (spĺňajúceho definíciu turistu aj od môjho indoamerického známeho). Výkriky predavačov suvenírov sa miesia so šušťaním spúští fotoaparátov snažiac sa zachytiť istanbulské notoricky známe pamiatky už po miliónty raz. Fotiek asi nikdy nie je dosť.

Prechádzam uličkami, kde prikvitli obchody ponúkajúce tovar a la Etno Sumba a pozerám turistov, ktorí sú mnohí aj oblečení a la Etno Sumba. Možno v domnení, že viac splynú s domácimi. Neviem. Zvláštne je, že som za svoj život nenašiel jediné miesto, kde by štýl Etno Sumba znamenal splynutie s domácimi. Snáď s výnimkou Auroville- mesta na východnom pobreží Indie ako vystrihnutého z filmu o vzostupe a páde hippies (určite taký nejaký film musel byť). To mesto nebezpečne zarastá džunglou. A tí sedemdesiatroční hipíci tiež nebudú žiť večne- treba sa tam poponáhlať, pretože nikoho mladšieho som tam nestretol. No je tiež možné, že som nevidel tie správne Etno Sumba miesta. Nebol napríklad v Španielsku. Tam tak možno chodia do práce.

Cestou na Grand Bazar začujem za mnou hlasný rozhovor partičky urastených mladých chlapov, kde spojenie "ty vole" tvorí asi 30% použitých slov. Zvyšok sa venuje spomnienkam na chlast a predražené záchody, ktoré včera museli nejeden raz navštíviť. Takže jupíci už kolonizovali aj Turecko.

Dostávam sa na Grand Bazar, z ktorého som bol pred šiestimi rokmi tak ohúrený. Dodnes si pamätám tú vôňu korení, spleť pošmúrnych uličiek a pokrikovanie predavačov. Teraz ani jedno z toho. Dláždené chodníky, sklenené obchody kde sa predavači skôr skývali, než by hulákali na okoloidúcich. Kamery, svetlá, polícia a hlavne žiadna vôňa korenia. Iba šperky, jedlo a Etno Sumba.

(Preháňam, ja viem. Ale verím, že si to môžem dovoliť. Opisujem svoje zážitky dojmy (a tie také naozaj boli), nesnažím sa písať objektívnu recenziu. Nech mi je odpustené, vážení čitatelia)

Veci sa menia. Aj moja optika sa zmenila. Dlhé roky som túžil precestovať moslimské krajiny v Ázii. A priatelskosť a akási turistická nepoškvrnenosť Iránčanov, spolu s úžasnou históriou a atmosférou ich krajiny, sa ťažko prekonáva. Istanbul bol toho viac než zrejmým spečatením. Začínam mať pocit, že týmti výletom bola moja dlhoročná tužba uspokojená. Juhozápadnú Áziu si môžem "odškrtnúť". Čas pokračovať v ceste domov.