Rozdiel medzi turistom a cestovatelom je v tom, že turista má spiatočný lístok. Aspoň tak to vravieval ten sebaistý Indoameričan, s ktorým som strávil niekolko zaujímavých dní v Shiraze. Niežeby som sa s tým (alebo z inými jeho kategorickými výrokmi) stotožňoval, ale v Tabrize sa podla tohto zo mňa stal cestovatel.

Príchod do Tabrizu a ďalšia rutina. Cesta zo stanice do mesta, hladanie hotela, raňajky a úvahy, čo si pozrieť v ďalšom meste. Počasie znatelne chladnejšie, ludia mierne iní (Tabriz je centrom velmi početnej menšiny Azerských Turkov), no napriek tomu podobní všetkému v posledných dňoch. Návšteva bazaru, dokúpenie posledných drobností, párhodinový oddych na hoteli a otázka, kedy ide autobus do Istanbulu. Len tak pre informáciu, keby náhodou. Vraj o deviatej večer. Dnes.

Celý deň som si lámal hlavu: dať si výlet do ešte ďalších iránskych miest? Rovnaká rutina, podobné veci? V sobotu ma čaká z Teheránu pohodlný let domov. Je pondelok obed. Batoh velmi oťažel- náklad dvoch kobercov je citelný prírastok nielen váhy ale hlavne objemu. Presúvanie sa robí stále väčšie problémy.

Po zotmení chladný večer až by si jeden myslel, že je znovu na Slovensku. Na konci ulice práve vyšiel mesiac v tvare "D". "D" ako idem domov.

Jedena z najsilnejších túžob aké poznám je túžba vrátiť sa domov.