Ráno, pol šiestej, tma. Včera som sa musel chrániť pred úpalom, teraz ani jesenná bunda a šál nehrejú dosť, aby som nezmrzol. Našťastie za pol hodinu mi odchádza autobus do Tabrizu. Cesta má viesť cez stredom velkého slaného jazera rovnomenného s mestom Orumyeh.

Skrehnutý nasadám do staručkého autobusu, usadia ma hneď do prvého radu. Sprievodca skontroluje lístky a po pár minutach jazdy rozdá luďom okolo horúci čaj. Dve kocky cukru. Za pol hodinu prichádzame k jazeru. Je vraj hlboké len zopár metrov a posledné dekády vysychá. Potreba uhasiť smäd neďalekých miest je dôležitejšia ako potreba zachovať velkú slanú mláku. Začína svitať, na východnom obzore je vidno obrysy hôr, všade okolo tma. Rovná cesta rozdeluje jazero na dve časti. Vychádzajúce slnko a jemné mraky robia na zrkadlovo rovnej hladine neuveritelne krásne obrazy. Cynické oko by to nazvalo gýčom, no ja som bol v tej chvíli všeličím, len nie cynikom. Kŕdel čajok, monotónna jazda po rovnej ceste, teplý čaj hrejúci moje skrehnuté ruky. Na slnečnej juhovýchodnej strane hra farieb, na severozápadnej šero a ranná hmla zlovestne prikrčená nad hladinou. Prechádzame mostom spájajúcim obe časti uprostred až sa dostávame na druhú stranu. Ráno definitívne zvíťazilo.