Príliš vela času na jednom mieste, dal som sa opäť do pohybu. Smer juhozápad, Ahvaz, provincia Khuzestan.

Už len pri pohlade na mapu je Khuzestan úplne iný ako zvyšok Iránu- leží v záplavovej oblasti mezopotámie, narozdiel od náhornej plošiny, kde sú všetky ostatné provincie. Aj historicky je vraj viac spätý s Babylóniou než s Perziou. Aj preto ju Saddám Husain v roku 1980 chcel anektovať, čím vyvolal 8 ročný vojnový konflikt (a zabetónoval tým inak velmi vetché postavenie práveprebehnutej "islamskej" revolúcie v Iráne). A možno aj preto, že sa v tejto provincii nachádza 80% iránskych ropných zásob.

Príchod do Ahvazu po nočnej jazde autobusom. Dusný, vlhký a horúci vzduch. Cesty lemujú ropné nádrže, elektrické vedenia, fabriky a ropné vrty. Kontemporárna industriálna architektúra Iránu nepatrila k môjmu cielu, a tak som zamieril rovno do mestečka Shushtar.

Absurdná historka s pohladnicami, ktoré som so sebou niesol už niekolko dní, no nepodarilo sa mi doteraz nájsť otvorenú poštu. V Shushtare som jednu našiel, no nepredávali tam známky. Tak ma nejaký zákazník ochotne zaviezol na hlavnú poštu, kde som sa od vykulenej tetušky za prepážkou (ktorá nechápala, čo chcem s tými kartičkami v ruke) cez niekolkých ďalších vyšších úradníkov dostal až k samotnému vedúcemi poštu do jeho kancelárie. Popili sme čaj, vysvetlil som mu, že potrebujem poslať zopár pohladníc na Slovensko. Vypýtal si odomňa za pohladnicu v prepočte 7 centov, podali sme si ruky a mohol som spokojne odísť. Treba dodať, že nikto na pošte nehovoril ani slovo po Anglicky či iným mne známym jazykom. A vy s kým poštujete?

Potom na párhodinový výlet po okolí.

Jazda v aute cez polia cukrovej trstiny, ktorými sa vlní ospalá riečka, vo vzduchu sladká vôňa z nedalekého cukrovaru. Silná pripomienka minuloročnej Louisiany. Rovnako lepkavý vzduch, ibaže namiesto histórie kreolov a amerického otrokárstva sa v okolí vzáša omnoho dávnejšia história. Prichádzam k 3300 rokov starému, 52 metrov vysokému zigguratu (Choqa Zanbil). V 7. storočí pred Kristom ho dobyli a vyplienili Asýrčania. Stratil sa z mapy dejín, zavial pieskom. Až v polke 20. storočia si niekto dal tú námahu zistiť, že tá velká piesočná duna nedaleko riek a políčok skrýva pod sebou starodávne mesto s troma okruhmi hradieb. Po okolí ešte zopár zastávok, okrem iného aj v meste Shush (alebo Susa), popri Persepolise dalšie hlavné mesto prvej Perzskej ríše.

Asi je naozaj pravda, že čím menšie mesto, tým pohostinnejší sú ludia. V predošlých (väčších) mestách bola pohostinnosť miestnych úžasná, ale za jeden deň dostať 4 pozvania k niekomu domov na čaj alebo na večeru, plus niekolko ďalších kontaktov, že "ak by som náhodou niečo potreboval" (k tomu tá historka s poštou). A po týždňoch strávených v Iráne viem s úplnou istotou, že narozdiel od Indie je táto pohostinnosť úprimná a neskrýva sa za ňou žiadna túžba odomňa vylákať keše. Je mi až smutno, že som musel všetkých odmietnuť. Ďalší deň ma totiž čaká dlhá cesta. Preč z lepkavých horúčav. Smer sever.