2010-10-31 19:15 Phoenix Hotel, Bat Su 43, Staré mesto, Ha noi, severný Vietnam

Me voilà, ubytovaný a jemne nesvoj začínam popisovať čo vidím. Ťažko povedať prečo vlastne 'jemne nesvoj'. Možno to bude tou vodou z kohútika čo som včera vysmädnutý hltal v Moskve na letisku, možno časovým posunom, možno únavou z letu, možno tým že som dnes skoro nič nejedol, možno množstvom prachu a smogu čo som počas dnešnej prvej prechádzky Hanoje do seba vdýchol.

Buď jak buď, necítim sa možno najlepšie no necítim sa ani najhoršie a tak je myslím najvyšší čas sa vzchopiť. Vyliezť z postele, pomeditovať si, zadeliť si niekde výdatnú vegetariánsku večeru {prípadne aspoň bez psieho mäsa} a potom prichystať prezentačku na konferenciu čo sa zajtra začne.

Tak teraz činím.


2010-11-01 22:09 Phoenix Hotel, Bat Su 43, Staré mesto, Ha noi, severný Vietnam

No už je dobre, najedol som sa, vyspal som sa, ovocie nakúpil. A docela mi odľahlo keď som zistil že tá čiernota čo zostala po mne v toalete nebola spôsobená obsahom mojich útrob ale zložením miestnej vody na splachovanie.

Takže prvé dojmy: šialené mesto. Zo všetkých miest čo som doposiaľ zažil pre mňa asi najťažšie prijateľné. Každý prechod cez cestu, každé kľučkovanie naprieč kŕdľom motocyklov je bojom o holý život. A to trúbenie, a ten smrad a ten prach...z celého mi tak jebe že som miestami mal pocit ako bych bol reinkarnovaným vynálezcom spaľovacieho motora ktorý si práve zažíva karmickú odplatu za vynález ktorý to ľudstvu daroval

No krivdil by som Ti, ooo Hanoj, ooo mesto čo tisíc rokov od svojho založenia práve v tomto roku sláviš, Ty čo mestom Vzlietajúceho draka nazývanas bola , krivdil bych Ti keby som zostal len pri tej kritike zapríčininej Tvojou momentálnou neschopnosťou zorganizovať si svoju dopravu inak. Krivdil bych Ti pretože ako včera tak i dnes, pozvolne ma takýmito obrazmi udivuješ:

Ľudia. Ľudia, tisíce, desiatky tisíce, myriády ludí čo jedia. Všade a všetko. V stovkách kaviarní a vývarovní, na strechách domov čo už-už rozsypať sa idú a predsa sa nerozsypú, najmä však na chodníkoch, na krajoch ciest.

Usmevy. Usmevy a smiech. Usmevy típkov čo na mňa dnes už snáď stokrát volali «moto, moto » , úsmevy ktoré nemiznú potom čo im prísne európsky permanentne odvrkujem « no, no need, no, thanks ». Úsmevy babiek čo v čiernych hrnoch kuchtia radšej-ani-neviem-čo (je libo červ nebo maso psí?), úsmevy detí čo sa hraju hneď u cesty futbal, úsmevy čo nemiznú ani keď lopta končí uprostred asi stovky rozjazdených motocyklov, úsmev dospeláka čo sa na to všetko pozerá, podobne ako sa uniformovaný orgán pozerá s úsmevom na to ako práve auto prešlo na červenú priamo pred jeho nosom.

Uniformy. Uniformy a vlajky. Z počiatku ma to aj desilo (jednému mojmu dedovi zobrali komanči všetko len preto že ako financmajster povstania v okolí bb nechcel vstúpiť do strany, druhému zas naordinovali uránové doly za to že ich s noblesou buržoázneho mladíka z Malej Strany posielal dopiče s ich povinnou vojenskou dochádzkou), ale napokon som zistil že ten vietnamský komunizmus je zdá sa, relatively mild. Sem-tam sa tu síce na mňa zašklebí vychrtlý xichtík starého strýka Ho, pri tom mi však srdéčko chlapca čo strávil 7 rokov svojho detstva na Hočiminovej ulici...skôr nostalgicky poskočí

A ten džavot! Priznám si to – je to pre mňa ako pre lingvistu dosť frustrujúca skúsenosť že niesom, z dôvodu tonality ich jazyka, schopný ani povedať "ďakujem" či "koľko to stojí?". Ale na druhej strane, aspoň si tak naplno môžem vychutnať ono štádium kedy zvuk ešte nenesie žiadny význam, štádium číro fonické, absolutne očistené od nánosov sémantiky.

A tak sa z toho ťing a ťong na tisíce spôsobov prosto teším...

A teším sa aj z toho že dnes som počas Tutoriálu s názvom « Quantum Security: Towards an Holistic Approach » prišiel na to, ako do druhej kyberie veľmi jednoducho a elegantne zaimplementovať najbezpečnejšiu zo všetkých šifier