(Zacinam si tu z toho robit dennik. Prosim o strpenie tych par dni:))

Vcera dalsich 6 hodin a par sto kilometrov na juh, smer Shiraz. Cesta stale pripomina nevadsku pust, az poslednych sto kilometrov v provincii Fars oziva.

Este som sa nenaucil nazvy jedal v Perzstine, tak musim improvizovat. Vcera v nejakom dialnicnom bistre (konecne sa to zacalo podobat na blizky vychod- ziadne hotdogy, hambace ani pizza) som sa na uja za pokladnou len pekne usmial, on si odomna vypytal nejake peniaze a ked som si vystal radu, tak som dostal do ruky tacku s ryzou, kuratom, salatom a kolou. Ale uz som nieco taketo jedol trikrat, cize asi budem musiet s tou Perzstinou nieco urobit. No chicken, please :)

Ked sa clovek v autobuse moc nudi, tak pozera auta okolo. Nezvykle pozerat ako maju ludia deti na rukach na prednom sedadle alebo ako im len tak volne stoja niekde vzadu v aute. Asi sa zo mna stava bojazlivy zapadoeuropan- uplne trpnem, ked take nieco vidim. Ale zato su vsetci dospeli priputani. To by jeden necakal.

Zatial v kazdom hoteli su na stene (v izbe alebo na chodbach) nejake podivne trojuholniky s napisom v Perzstine. Az, teraz som pochopil o co ide. Logicky- smer k Mekka.

Kedze v Irane je dost problem najst klasicky hostel s viacerymi spolocnymi postelami v jednej miestnosti, mal som doteraz iba single rooms. Vcelku som si uzival introvertne chvilky, ked clovek nemusi absolutne s nikym komunikovat. V Shiraze som ale potreboval najst niekoho, s kym by som si prenajal taxik do Persepolisu, tak som prelomil mlcanie s jednym americkym Indom. Chlapik pred odchodom do dochodku. Stary mrzut, ale aspon je sranda. A mam si s kym ponadavat na Indov a Irov :)


A knizka Into the Wild mi zacina pekne liezt na nervy. Hlavneho hrdinu by som najradsej prefackal a poslal domov. Ale verim, ze sa to este vyvrbi.