Stojíme pri dverách triedy a čakáme kým zazvoní. Končí šiesta hodina, výtvarná, dnes je suplovaná. Mali sme kresliť jesenné obrázky, ale namiesto toho sme sa bavili. Roman Lieskovský si hneď na začiatku hodiny spravil z pera pluvátko a flusal papieriky po celej triede. Učiteľku to tak nahnevalo, že vyhnala Lieskovského za dvere a povedala, že nepôjdeme na obed pred zvonením, preto tu čakáme.
Začína byť dusno. V dave cítiť pot po telesnej a zápach vyžehlených svetrov. Prikryl brnká Novotnému do uší, Nemček mu šľahne z druhej strany na krk tatranku. Mrvia sa všetci... zvoní. Dvere triedy sa rozletia a my utekáme ku skrinkám. Za nami počuť len revanie učiteľky Fandrovej, aby sme nebežali, ale my si uvedomujeme, že keď nechceme byť na obede poslední, musíme utekať. Zo skrinky vytiahneme tenisky, prezuvky hodíme ledabolo naspäť, pravou rukou strhneme bundu z vešiaku, obujeme sa a šprintujeme ku schodom, kde sa už zbieha dav zo všetkých tried.

Stojíme v rade na obed. Tašky a bundy sme v behu odhodili na vešiaky a lavičky, ale zrejme sme neboli dosť rýchli, lebo sme takmer pri konci. Našťastie za nami stoja ešte cečkári, ktorí dostali na konci hodiny písomku z geografie. Marek Melicher vraj odovzdal čistý papier s otázkami, ale viac ako to ho trápi, ako sa dostať dopredu rady. Pomalým a istým krokom kráča okolo všetkých až sa pred neho postaví Roman Lieskovský. Marek mu z fleku vylepí facku na líce. Roman ho inštinktívne zdrapne pod krk a v kútikoch očí vidno ako sa mu lesknú slzy. O pol hlavy menší Roman so zaťatými zubami premýšľa, či mu ranu vrátiť. Jeho česť nakoniec zachraňujú baby, ktoré z konca rady kričia, že ide učka. Marek sa vracia späť, Romanovi stíha ešte pripomenúť, že si ho počká po obede pred školou.

Na nástenke s obedným lístkom sa píše, že dnes je na obed čevabčiči. Matej Kučerák na to zareaguje ako vždy: „čevabčiči, vtáčik v pi*i“. Aj keď sme to už počuli, smejeme sa všetci a popritom si vyťahujeme stravenky, ktoré hádžeme do kovovej misky. Matej si stravenku zabudol a sľubuje, že ju prinesie zajtra. „Typický Kučerák“, zahlási kuchárka a vydá mu obed aj tak. Zoberieme ešte príbory a s táckami kráčame ku stolu.
Pri stole sedíme: ja, Matej, Mišo Čičala a Marcel Líška. Najprv sa bavíme o škole, o tom ako spraviť úlohy a pojédame polievku. Neskôr sa chalani začnú baviť o autách, čo ma príliš nezaujíma, a tak sa obzerám okolo seba. Všímam si spolužiačku z vedľajšej triedy. Páči sa mi, ale pred chalanmi si to nepriznám. Premýšľam ako je zrazu všetko iné a som rád, keď ju vidím, ale tiež na to ako mi sťahuje žalúdok a nevládzem jesť. Vstávam od stola, odnášam tácku s rozjedeným obedom a do kovového lavóra s čistiacim prostriedkom dávam príbor. Vychádzam z jedálne a naznačujem chalanom, že ich čakám vonku.

Netrvalo dlho a stojíme pred školou. Stojí tu tiež Marek Melicher so skupinkou starších spolužiakov, ktorí sa chcú pozrieť na férovku Mareka s Romanom Lieskovským. Roman pravdepodobne utiekol zadným vchodom, myslím si, ale zdržím sa pre istotu komentára, nech nedostanem päsťou do brucha. Radšej navrhnem chalanom, aby sme už išli.
Rozhodli sme sa pre skratku, a tak sa obzeráme, či niekde nestriehne riaditeľka, ale vzduch je čistý. Prechádzame cez dieru v plote jeden po druhom a vrchom plota si prehadzujeme tašky, takto je to k sídlisku najbližšie. Paneláky sú pred nami a my kráčame okolo toho množstva betónu. Dohadujeme sa ešte, kedy pôjdeme poobede von. O pol štvrtej, klasika; a potom sa rozpŕchneme každý do svojho vchodu.

Otváram dvere bytu a zisťujem, že nikto nie je doma. Prezlečiem sa, vytiahnem zošit a zapnem si kazetu v rádiu. Snažím sa napísať úlohu z matematiky, ale nejde mi to. Nevadí, opýtam sa Miša, ten bude vedieť. Vstanem od stola, prechádzam sa po byte, pristúpim k oknu. Aha, Roman s Marekom fajčia pod balkónom naproti, tuším sa uzmierili. Chvíľu sa tomu teším a opäť sa začnem prechádzať po byte. Nakoniec si ľahnem na posteľ. Pozerám na plafón a spomínam si na to dievča z jedálne. Snažím sa predstaviť si ju. Mám čas do pol štvrtej...