Stále je to len veľmi okrajové, nezohľadňuje to korene problémov rómskej menšiny, ktoré sú zhruba 50 rokov staré, ak neberieme do úvahy obdobie vojnovej Slovenskej republiky. Osobne pokladám za kľúčové obdobie kolektivizácie, vysvetlím prečo.

Kvôli odlišnej fyziognómii Rómov (neprehliadnuteľná tmavšia pleť) sa mnoho ľudí domnieva, že rómsky problém je problémom etnickým, že vyplýva z odlišných zvyklostí tejto komunity. Osobne si to nemyslím a v prvom rade pokladám problém rómskej menšiny za problém sociálny. Nikdy by som si totiž nedovolil považovať trebárs Cigánskych diablov za problém, naopak, nech ich je pokojne aj viac :) Zredukovať všetko na etnikum je jednoduché, nijako to však nevysvetľuje, prečo jestvujú rovnako odlišní Rómovia, ktorí sa dokázali presadiť a byť uznávaní aj majoritou. Ak to teda zhrnieme, určite sa všetci zhodneme na tom, že emancipovaní Rómovia, schopní uživiť sa a nájsť si prácu, problémom nie sú.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo nám na Rómoch vadí. Väčšina si spomenie na Luník IX a iné rómske osady, predovšetkým na východe Slovenska. Osobne nemám takú fantáziu, aby som si predstavil, ako sa Cigánski diabli každý večer po koncerte vracajú do osady na Spiši, ak niekto áno, nech ma vyvedie z omylu. Ako sa teda od ostatných Rómov odlišujú? V prvom rade, sú nadpriemerne talentovaní (aj v porovnaní s majoritou), nadpriemerne zarábajúci (aj v porovnaní s majoritou) a úplne integrovaní s majoritou. Rómovia v osade naopak. Za talentovaných ich rozhodne nepokladáme (aj keď ktovie..., v prípade nezamestnaných asi o dobrom zárobku nemôžeme hovoriť a o asociáloch asi ťažko hovoríme ako o dostatočne integrovaných, že? Ovšem každý pozná aj svojho Meliška: bieleho, podpriemerne nadaného, podpriemerne zarábajúceho devianta, akého by sme ťažko chceli mať za suseda. Okrem týchto troch znakov (nadanie, príjem a stupeň socializácie) teda vyvstáva ešte jeden znak, ktorý si nemožno nevšimnúť: tou je geografická koncentrácia v osadách. Inými slovami, bielych asociálov nevnímame za tak závažný problém, ako rómskych asociálov, pretože ich výskyt je omnoho rovnomernejší, než v prípade Rómov žijúcich v osadách (aj keď výnimky sa iste nájdu, trebárs bratislavský Pentagon).

Spolužitie majority a menšín na Slovensku v 20. storočí možno nazvať akokoľvek, len nie idylickým. Netýka sa to len Rómov či neslovanských Maďarov, Nemcov alebo Židov, svoje si vytrpeli aj slovanské menšiny. Omnoho väčšiu ranu, než národné vášne, ale Rómom priniesla kolektivizácia. Rómovia žili väčšinou mimo miest a dedín, živili sa remeslami, ktorých produkcia nevyžadovala prílišnú kvalitu a žiadnu kvalifikáciu: výroba jednoduchých kováčskych výrobkov, nepálená tehla a podobne. Ich prirodzenými sociálnymi partnermi boli gazdovia, ktorí ich prácu Rómov využívali v čase, kedy boli všetky ostatné pracovné kapacity vonku na poli. Práve vtedy bolo potrebné vyrábať napríklad pálenú tehlu a to vedeli lacno urobiť práve Rómovia. Takéto partnerstvo fungovalo celé generácie a bolo obojstranne prospešné.

Kolektivizácia im však tohto prirodzeného partnera vzala, gazdovia boli kriminalizovaní ako kulaci, pôda unifikovaná, Rómovia boli zamestnaní predovšetkým v poľnohospodárskej výrobe. Navyše, kolektivizácia na vidiek priniesla niektoré princípy, známe z priemyselnej výroby, čím poľnohospodárstvo nežiaducim spôsobom deformovala. Príkladom takéhoto princípu je osemhodinový pracovný čas, ktorý je v poľnohospodárstve neprirodzený a nezmyselný. Žatva sa jednoducho nekončí napoludnie, pastieri tiež nezaženú čriedy do maštalí popoludní. V rámci kadejakých príplatkov za nadčasy či ako odlučné sa zamestnancom v poľnohospodárstve dostalo peňazí, ktoré vidiek len ťažko mohol vyprodukovať. Pre porovnanie, profesor UPJŠ, zarábajúci mesačne približne 2000 - 2500 Kčs, po politických čistkách začiatkom 70. rokov bol zo školy odídený, našiel si prácu ako pastier, niečo privyrobil výrobou syrov, celé týždne bol mimo domova, za čo dostával odlučné, a na výplatnej páske nepriniesol menej, než 13 000 Kčs. Ak si niekto pamätá, ako boli v čase komunizmu nastavené ceny, musí mu byť jasné, že vidiek musel prosperovať viac než dosť. A Rómovia zamestnaní v poľnohospodárstve detto.

Problémom však bolo, čo s toľkými peniazmi. Môžete mať plné vrecká, ale pokiaľ v socialistickom obchode nič nekúpite, je vám to na dve veci... Socialistické hospodárstvo bolo nedostatkové, mnoho tovarov sa dalo zadovážiť iba po známosti. Pre ilustráciu: ako malý chlapec som čítal kadejaké časopisy, ktoré v tom čase bolo dostať, ale k jednému sa nedalo. Do stánku na našom sídlisku chodili 2 kusy ABC. Keď som bol asi tak druhák na ZŠ, kúpil som pani, ktorá pracovala v stánku, kvet k MDŽ. Keď som sa pár dní nato v novinovom stánku zastavil, ponúkla mi, že mi môže jeden z tých dvoch výtlačkov ABC nechať. Veľmi podobné, ak niekto vlastnil bicykel značky Favorit, mal neuveriteľný rešpekt. Keď malo totiž niekoľko kusov bicyklov prísť do predajne so športovými potrebami (kde neviem prečo predávali aj modely lietadiel či vlakovú dráhu), pár hodín pred otváracími hodinami sa pred obchodom vytvoril rad záujemcov o kúpu. Väčšinou to však aj tak bolo nanič, pretože bicykle boli vypredáné dávno pred otvorením. Dôležité pri spotrebe peňazí bolo teda predovšetkým byť súčasťou akejsi "solidárnej sociálnej siete" bratrancov, strýkov, známych a ich sesterníc, tiet a známych, ktorí mali prístup k nedostatkovým tovarom a službám. Nemusím snáď pripomínať, že Rómovia súčasťou tejto solidárnej sociálnej siete neboli. Ich možnosti spotreby peňazí tak boli značne obmedzené.

Majorita na vidieku v tom čase míňala zarobené peniaze predovšetkým investovaním do nehnuteľností. Práve v 70. a 80. rokoch 20. storočia vznikli na vidieku obrovské domy, ktoré sú dnes často prázdne. Stavebný materiál však tiež patril medzi nedostatkový tovar, ktorý bez známostí nebolo možné zadovážiť. Nehovoriac už o niektorých veciach, spojených so stavbou. Nákladné auto, ktoré by doviezlo fúru piesku či štrku, nevlastnil takmer nikto, po známosti sa to dalo zadovážiť v socialistických podnikoch. Samozrejme, Rómovia teda domy nestavali, nemali k tomu nič potrebné, pretože známostí nebolo, nepatrili do solidárnej sociálnej siete majority. Namiesto investovania teda vrážali peniaze do okamžitej spotreby. Potraviny, alkohol, ... stôl bol plný, špajza detto, fiesta kedykoľvek.

Ďalšou ranou Rómom bola transformácia hospodárstva, ktorá priniesla nezamestnanosť. Mechanizmus pri prepúšťaní je veľmi jednoduchý: prví idú preč ľudia, s ktorými sa až tak nekamarátime; pozícia mimo solidárnej sociálnej siete sa tak znova stala Rómom osudnou. Tu však už nastáva problém omnoho vážnejší, Rómovia sú odrazu bez príjmov, desaťročia kolektivizmu ich naučili spotrebúvať okamžite, teda sú bez úspor a investícií, ktoré by im umožnili prežiť obdobie bez práce. Navyše problematická demografická krivka...

Demografia Rómov je kapitola sama osebe. Viac-menej jestvuje predstava, že Rómovia sa množia rýchlejšie, ako majorita. To je síce sčasti pravda, ale je tu niekoľko zvláštností. Predovšetkým je to vek dožitia, ktorý je v prípade Rómov vďaka zlým životným podmienkam a zdravotnej starostlivosti nižší v porovnaní s majoritou. Tu netreba špekulovať o tom prečo, jednoducho je to tak. Nie je však pravdou, že by ich počet nejako zásadne narastal, naopak, za posledné roky počet Rómov mierne klesol, z odhadovaných takmer pol milióna na nejakých tuším 370 tisíc (neoverujem, pokiaľ sa mýlim, opravte ma). Problémom je to zistiť presne, keďže etnicita sa spravidla pri výskume neskúma. Čísla mám z rozhovoru s kultúrnym antropológom Alexandrom Mušinkom, ktorý je momentálne poradcom splnomocnenca vlády pre rómsku menšinu a rómskym etnikom sa zaoberá ako vedec, dokonca 3 roky prežil priamo v rómskej osade v Jarovniciach. On mi aj naznačil metodiku, aká je pri skúmaní počtu Rómov použitá: možno protestovať, že to takto nemožno, ale faktom je, že dostať sa k presnejším číslam je nemožné. Metodika nadväzuje na štatistiky vypracované niekdajším ZNB, ktorý si zbieral údaje o problémovom etniku a mal pomerne presné čísla o počte Rómov v jednotlivých obvodoch. Keďže polícia ani žiadny úrad dnes takéto údaje nevedie, skúma sa tak, že v obciach, v ktorých katastroch sú rómske osady, sa osloví obecný úrad. Starostovia približné odhady o počte Rómov majú a chvalabohu sa nikoho nepýtajú, či je Rómom: proste vidia a basta. Z takýchto údajov vyplýva jedna dôležitá skutočnosť: v rámci dlhodobého demografického vývoja rómska demografická krivka KOPÍRUJE demografickú krivku obyvateľstva Slovenska, ovšem s oneskorením, najdlhšie až niečo cez 20 rokov. Inými slovami, populačný boom rómskej menšiny na prelome tisícročí je veľmi podobný populačnému boomu na Slovensku v 70. rokoch 20. storočia, po ňom prichádza zostup, ktorý zrejme zasiahol rómsku menšinu v posledných rokoch. Predpokladom je, že pôrodnosť Rómov bude naďalej klesať až niekedy do rokov 2025-30. Nejaké preľudnenie teda rozhodne nehrozí :)

Aby sme sa však vrátili k solidárnej sociálnej sieti majority... Je jasné, že Rómovia do nej nepatria, čo sa odzrkadľuje v mnohých aspektoch. Róm nezoženie prácu, pokiaľ nie je nadpriemerne nadaný. Čerešničkou na torte sú prípady, kedy vysokoškolsky vzdelaní Rómovia nedostanú prácu, dokonca ani v nižšej kvalifikácii, namiesto toho zamestnávateľ prijme nekvalifikovaného bieleho (že sa tak nedeje? UTFGDPC:). Pokiaľ aj Róm má prácu a zarobí si peniaze s úmyslom investovať do dôstojného bývania mimo osady, jeho snahu často zastavia "prajní" bieli susedia, ktorí jednoducho odmietnu pustiť jeho a jeho rodinu do legálne nadobudnutého bytu (znova, pokiaľ jestvuje nejaká pochybnosť, UTFGDPC). Róm, bezohľadu na jeho zamestnanie alebo čistotu nie je vítaným hosťom pubov či reštaurácii (pochybnosť? veď viete, kde treba hľadať). Holka s pedagogickým vzdelaním si hľadá prácu v škole ako učiteľka, nepochodí, zníži teda svoje požiadavky a hľadá si miesto rómskeho asistenta, nepochodí. Namiesto toho je na toto miesto prijatý nekvalifikovaný uchádzač. Chlapík si prenajme byt, bohužiaľ sa doň nedostane, pretože rozzúrení susedia ho tam nechcú ani vidieť. Rómsky asistent ide s kolegami zo školy, učiteľmi, na vianočný večierok do miestnej reštaurácie, vyhodia ho s tým, že si ho tam neželajú. Pre mňa nepredstaviteľné, pre Róma každodenný údel. Jednoducho nemá šancu prelomiť väzby majoritnej solidárnej sociálnej siete.

Nemáš prácu, nemáš bývanie, ešte ťa aj odvšadiaľ vyhadzujú. Čo urobíš? Rómovia poznajú jedinú sociálnu solidárnu sieť, tou je rodina. Ak si nevieš rady a máš existenčné problémy, rodina sa o teba postará. Budeš sa tlačiť s tridsiatimi príbuznými v kutici uprostred rómskej osady, ale nevadí. Odtiaľto ťa nik nevyhodí a budeš vždy vítaný.

Keď to nejako zhrniem, vychádza mi, že očakávať nápravu od Rómov je kontraproduktívne. Jadro ich dezintegrácie totiž nie je na ich pleciach, to jadro je u nás. Riešenie nie je u Rómov, na riešenie je potrebná zmena vnímania Rómov u majority. Ovšem pokiaľ väčšina bude drístať niečo o "sterilizácii po druhom decku", riešenie je v nedohľadne.