Elegantne preskocim nejakych 800 kilometrov, z Bretonska na juh Francuzska. Nie ze by neboli zaujimave, ale akosi som to nestihla napisat, ked to bolo aktualne a teraz to uz len tak nedobehnem - mozno ked budem doma pred krbom ucucavat dobre francuzske vino ...

Asi 150 km juhovychodne od Bordeaux som si urobila dalsiu dovolenku - tak trochu nevyhnutnu, pretoze mi nohy vo vybramach opuchali natolko, ze som uz nemohla chodit. Ale z velkej vacsiny asi skor preto, ze som mala uz plne zuby nekonecneho asfaltu, miznucich znaciek a tazkeho batohu, plne zuby horucav, plne zuby francuzov ktori nehovoria anglicky ani ked mozu, plne zuby samoty (za celu dobu som stretla len skupinku 6 putnikov, aj to len na par dni); a hlavne, plne zuby samej seba ...

Kamarat, anglican, ktory put uz tiez absolvoval ma ponukol ze u neho mozem zostat, trochu sa zregenerovat a zarobit si vseobecne prospesnou cinnostou nejake peniaze na zvysok cesty. Nechal ma vyvadzat s motorovou pilou na svojom pozemku kde si chce postavit domcek, a tak sme za nejakych desat dni vycistili vyse 20 arov husteho agatoveho pralesa - to je 2000 stvorcovych metrov, pre tych co uz (alebo este) neovladaju prevody jednotiek. Vsetko pouzitelne drevo sme vyvlacili na jednu obrovsku hromadu, vsetky konare a cernicie na dalsiu. Dovtedy som si myslela, ze "pot sa zo mna lial cicerkom" je fraza ktoru cestopisci volne pouzivaju na ozivenie svojich romanov. Nie je. Do poslednej kvapky potu nie je.

Z povodnej Via Turonensis som presla na Via Podiensis, putnu cestu z Le Puy-en-Velay, ktora je vo Francuzsku najpopularnejsia. Vsetko nepotrebne, a par potrebnych veci k tomu som nechala u kamarata a vyrazila som s miniaturnym batohom do ktoreho sa nic nezmesti a tak musim mat vsetko navesane z vonku. Vybramy som vymenila za sandale - este sa ukaze nakolko osudova to bola chyba. Zatial nemam trvale nasledky, ale tie prechodne kruto bolia. Kedze sandale neposkytuju ziadnu oporu v clenku, hned prvy den som si natiahla slachu na tlapke. Okrem toho som dostala ukrutnu svalovicu, ktoru si logicky neviem vysvetlit. Dalej mam uz len bolave koleno a obrovsky rozliaty flak na predlakti od ovada.

Ale inak sa mam uplne fantasticky. September je snad najlepsi mesiac na putovanie - na stromoch dozrievaju figy, najsamlepsie fialove, obcas aj uzasne zlte; orechy padaju cloveku rovno do ruk, alebo aj na hlavu ked si nedava pozor; Jedla som uz aj fantasticke sladunke hrozno, ktore niekomu v zahrade prerastlo cez hlavu a nasledne aj cez plot, bez akehokolvek chemickeho postreku. Aj to z vinohradov je jedle ale striekaju to fakt brutalnym sajrajtom. Popri tom su tu celosezonne cernice a keby sa niekomu chcelo po tom vsetkom zaoberat jablkami tak tie tu rastu tiez.

Hned na druhy den som si ulovila bandu dochodcov, ktori kracaju strasnym tempom - aj ked im teraz po dopingu arnicou a nejakym kremom proti bolesti konecne zacinam stacit. Nechavam sa romamznavat pivom k obedu (obcas aj dvoma) a vinom ku veceri, ale najlepsie mi asi robi ludska spolocnost.

Dnes som dorazila do St. Jean-Pied-de-Port, mesta, kde to pre mna vsetko pred siestimi rokmi zacalo. Vtedy som vyse styroch hodin sedela pred branou co vedie do stareho mesta, neschopna pohybu, vystrasena. Prechod tou branou vtedy zmenil vsetko...

A teraz je len jedna vec ista, deje sa presne to, kvoli comu som sem prisla, aj ked vobec netusim co to je.

A tak si teraz zase pekne pojdem sadnut na tu istu lavicku pred branou, trosku pomeditovat o zmysle zivota vesmiru a vubec.

42!