http://profit.etrend.sk/ludia-a-firmy/kladivo-sa-medzi-romskymi-kovacmi-dedi.html

Kladivo sa medzi rómskymi kováčmi dedí
V Dunajskej Lužnej sídli na Kováčskej ulici desať rómskych dielní
16.08.2010 / Ján Blažej


Syn, ktorý chodil na obchodnú akadémiu, sa ho spýtal, prečo nerobí čosi ľahšie, napríklad obchod. Keď zmaturoval a otec ho posielal na vysokú, mádenec si chcel dať rok pauzu. Zamestnal sa u otca v kováčstve, na vysokú zabudol a po čase sa osamostatnil. Keď mal sedem rokov jeho syn, dostal kladivko. Lebo v Dunajskej Lužnej je desať rómskych kováčskych dielní.

Panovníčka Mária Terézia nariadila sčítať Rómov a dozvedela sa, že najviac ich živilo kováčstvo. Päťdesiatsedemročný Róbert Rigó starší doma opatruje deväťramenný svietnik so srdcom a krížom. Vykoval ho jeho otec, keď mu dcéra, tretiačka na medicíne, v roku 1969 emigrovala k strýkovi do Švajčiarska. Otec dlho chodil k bránke vyzerať, či sa nevracia a z rómskeho žiaľu sa zrodili rovnaké svietniky pre každého potomka. Deväť ramien to je päť chlapcov, dve dievčatá a rodičia. Keď v roku 1971 predčasne umrel pri autonehode, chlapci Rigóovci sa dohodli, že v otcovej dielni nesmie vyhasnúť.

Róbert sa síce vyučil za mechanika elektronických zariadení, ale prebehol ku kováčom. Za domom namiesto záhrady a fóliovníka má po rómsky vigňu, po slovensky vyhňu. Tam nápady z jeho hlavy dostávajú kovanú železnú podobu plotov, balkónov, mreží, okien, lustrov, svietnikov, rámov zrkadiel, vešiakov, náradia ku kozubu, ale aj stolov, stoličiek, dokonca aj postelí či náhrobných krížov. Všetko, čo sa robí z dreva či plastu, možno totiž aj vykovať.

Staré remeslo



Volajú ho k rekonštrukciám bratislavských pamiatkových objektov i starých domov. Vykoval ohradu okolo známej Kačacej fontány na Šafárikovom námestí i mreže v Zichyho paláci. Ľudia zo sprievodu britskej panovníčky vraveli, že Rigóova kovaná detská ruka so srdcom na dlani bola azda najkrajším darom, ktorý si odnášala z návštevy na Slovensku. Jeho syn preháňa nápady počítačom do presných rozmerov a variácií. Iný umelecký kováč z Dunajskej Lužnej, pä

ťdesiatnik Jozef Šárközi nosí produkciu v notebooku. Ale ukáže ju vraj až potom, keď domáci pán vysvetlí a prípadne aj načrtne svoju predstavu. Chce originalitu.

Slovenským vidiekom sa stáročia túlali rómski korytári, zvonkári, kotlári, drotári, košikári, klinciari, cvočkári i kováči. Tam, kde potrebovali podkuť kone, urobiť motyky, radlice pluhov či ďalšie náradia, prikočovali počerní chlapi s veľkými rodinami. Mali prenosné kovadliny, mechy, vedeli postaviť aj pece a z rudy či želez

ného odpadu tavili železo. Kováčov si najímali aj panstvá i kláštory. Ale podľa Bartolomeja Daniela, ktorý mapoval osudy kováčov, nestávali sa z nich slobodní remeselníci a členovia cechov, lebo ich mali za cudzincov. Aj preto kočovali. Niektorí však mali šťastie. Ak si ich zručnosť všimlo panstvo. Etnografka Zuza Kumanová zistila, že v Galante udelil František Esterházy v roku 1720 Rómom a ich vajdovi Františkovi Banyakovi slobodu a právo na kováčstvo i chov dobytka.

Dynastie

Rigóovci, Šárköziovci, Danielovci, Šípošovci, ale aj Alexander Reindl či Július Linka. To sú rody charťasov – umeleckých kováčov z Dunajskej Lužnej pri Bratislave. Žijú tam už tri storočia, hoci poslední rómski kováči prestali na Slovensku kočovať až po druhej svetovej vojne. Prečo sa toľkí usídlili práve v Dunajskej Lužnej, R. Rigó nevie – Rómovia si v minulosti na písané kroniky nepotrpeli. Kováčsky dvor s múzeom i vzorkovnicou stojí uprostred obce pred kaplnkou svätého Martina, patróna miestnych kováčov a prievozníkov. Pochádza z roku 1214. Zo starých rómskych remesiel prežilo iba kováčske, lebo sa prispôsobilo novým časom. To staré pripomenul v máji už siedmy ročník rómskeho kováčskeho sympózia s majstrami zo šiestich krajín. Dnešní kováči si pamätajú z detstva klince, kramle, motyky, pluhy. Teraz však tvoria aj originálnu a drahú súčasť architektúry.

Keď Dunajská Lužná dosiahla tritisíc obyvateľov, musela si pomenovať ulice a uličky. Jedna v centre obce sa stala Kováčskou ulicou a druhá Zámočníckou. V Kováčskej boli dve desiatky domov a v každom dvore aj tri, štyri rodiny, ktoré živilo čierne remeslo. Ale sused susedovi nevyfúkaval kšeft. Ak prišiel zákazník, k robote vstal ten, čo bol najdlhšie voľný.

R. Rigó nasledovníka v remesle i umení má, J. Šárközi nie, lebo synovi odporučil štúdium a ľahšiu robotu. Keď sa raz pominie, syn má dielňu predať.

Vykývali so socializmom

Robustní chlapi z vyhní nepustili do nohavíc, keď im socialistická moc robotníkov a roľníkov brala živnosti. Založili si Kovodružstvo a najstarší Rigó sa stal prvým vedúcim. Družstvo zbieralo objednávky, kupovalo materiál a robotu rozdelilo rovnomerne do všetkých dvorov. Pretože každý musel mať zamestnávateľa, J. Šárközi išiel do pridruženej výroby jednotného roľníckeho družstva v Dunajskej Strede. „Robil som všetko, čo niekdajší súkromníci, akurát oni fakturovali a strhli si za to tridsaťpäť percent.“ Keď potreboval doviezť materiál, často sa vyhovorili, že nákladniak majú inde, ale boli radi, že kováča majú, lebo nosil družstvu peniaze. Občas sa mu snažili zavďačiť jahňaťom či syrom.

Už v šesťdesiatych rokoch si našlo Kovodružstvo dobrých obchodných zástupcov v Taliansku a záujem najmä o menšie svietniky bol aj v oboch nemeckých štátoch. Vyvážali ich za celé autá. Len čo režim padol, okamžite začali súkromníčiť. Jedno obdobie bolo v obci až sedemnásť kováčskych firiem a desať najsilnejších pretrváva aj v kríze.

Učenliví

R. Rigó bol svojho času členom predsedníctva Slovenského helsinského výboru monitorujúceho dodržiavanie ľudských práv. Bol aj v poradnom zbore Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity i členom tímu na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý posudzoval projekty pomoci Rómom. Tvrdí, že ako Róm vie byť k Rómom oveľa tvrdší než Nerómovia a odmietol návrh vzdelávať deväť- až desaťročné rómske deti. Je to neskoro, ak sú už v špeciálnych školách. Treba začať už s trojročnými, aby do prvej triedy išli s dobrou slovenčinou a novými návykmi.

Rómov pokladá za učenlivých, keď majú príklad. Chlapci si rýchlejšie osvojujú kováčske grify, ak odmalička vídavali, ako to robia tatkovia. Do svojej dielne prijal pätnásť chlapcov z ulice. Po niekoľkých rokoch sa osamostatnili a on sa teší, lebo sú aj zamestnávateľmi.

Dunajská Lužná je intenzitou výstavby štvrtou obcou na Slovensku a staveniská dávajú obživu aj Rómom z celého Slovenska. Tí z východu zo začiatku robia aj spávajú v tom istom. Keď však vidia, ako sa iní po robote umyjú, prezlečú do čistého, napodobňujú. Inak by večer nemohli ísť na kofolu či pivo. A inak by si nenašli medzi Rómkami družku či manželku.

Tolerancia

Slovákov je v dedine najviac, nasledujú Rómovia, ale medzi 4 200 obyvateľmi je dvanásť ďalších národností. Aj Američan a Nemec, Číňania, Vietnamci... Nik sa nečuduje, Róm zamestnáva aj „bielych“. R. Rigó je už šestnásť rokov poslancom obecného zastupiteľstva, v ostatnom volebnom období aj zástupcom starostu. Preto z vyhne či obchodu s jeho výrobkami pravidelne uteká k návštevám z ministerstiev, ambasád, poslancov slovenských i cudzích, hostí z Bruselu, ktorí chcú vidieť obec bez problémov s Rómami i bez problémov Rómov. Tvrdí, že inde by neraz ako štartovné stačil lacný štrk, cement, miešačka a forma. Nech pod dozorom obce či štátu či úradu splnomocnenca vznikne pár výrobní zámkovej dlažby a skruží na chodníky a odpadové kanály z osád.

Nik z miestnych kováčov nemá problémy, keď zákazník zistí, že sú Rómovia. R. Rigó si však nerobí ilúzie: latentná nedôvera je. Svojho času mali veľkú objednávku z Talianska a súrne potrebovali precíznu ohýbačku kovov. Ručne to bolo zdĺhavé a ich pol roka vyvíjané zariadenie nebolo ono. V jednej firme sa riaditeľ ošíval a ani sa naňho nepozrel. Zakrátko sa mu to asi v hlave rozležalo, možno sa dozvedel, kto je ten kováč z Dunajskej Lužnej, a odkázal, že je k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. R. Rigó starší však mávol rukou a poradili si aj sami. „Viem, že ako Róm musím robiť raz tak kvalitne ako biely,“ myslí si J. Šárközi, hoci nezažil pohľad cez prsty. Ak ide o kvalitu a nápady, dvojnásobok úsilia mu neprekáža. Práve preto je pánom kováčom.

Foto - Maňo Štrauch, Ján Blažej