Pred tyzdnom som sa vratila. Este stale sa prebudzam z takmer dvojmesacneho sna zvaneho "Spanielsko".

Na put som sa vybrala...zistit nieco o sebe, o svete a zivote, o Zemi... Nic som od toho neocakavala, vsetky okolnosti mi nahrali do kariet, tak som si povedala, ze bud teraz alebo nikdy. Zbalila som si batoh, nachystala tabulky a po tyzdnovom samostudiu Spanielciny sa zacal pribeh kamionov, dialnic, tepla, uslapanych kilometrov, spotenych triciek,...
Putovat som zacala 4.6. v Irune. Po 3,5 dnoch v kamione to bola prijemna zmena. Bolo to pre mna nieco nepredstavitelne, isla som ako ziariaca ohniva gula za svojim snom. Za svojim zivotom, napisat svoj pribeh, zistit...cokolvek. Hned po 2 km som sa stratila. No vdaka tomu som bola donutena naucit sa pouzivat kompas. Asi po hodine predierania cez kriky a prelezania plotov som nasla spravnu znacenu cestu.
Nebudem tu popisovat den po dni, bolo by to dlhe a bojim sa ze nezazivne.
Takze v skratke - vela nadhernych miest, nadherne more, 9 dni v kuse prsalo - ale slapalo sa stale.
Aj som sa smiala, aj som plakala.
Dni samoty sa striedali s dnami stravenymi v spolocnosti prijemnych milych ludi roznych narodnosti.
Po radosti nasledovala bolest.
Hlad po jedle, nasytenie zazitkami.
Cesta do kopca a cesta z kopca.
Nekonecny okamzik plny obrazov a zvukov...staci otvorit oci a nacuvat.

Velmi silne momenty pre mna boli -
ked som jedla pomarance priamo zo stromu.
Ked som bola hladna a nasla som grep.
Ked som nasla v kosi pri supermarkete 4 balenia salatu.
Ked som mohla pohladit hornatu Asturias v dialke.
Ked som prvky krat drzala v ruke hada.
Ked som si uvedomila jedinecnost kazdeho stebla travy a kazdeho hmyzu.
Ked som sa napchavala cokoladou.
Ked pri oslave slnovratu na plazi v Gijone zapalili asi 20 metrovu vatru.
Prichod do Santiaga.
Ciga pred katedralou na Obradoriu.
Svata omsa, chor a obrovske kadidlo hompalajuce sa nam nad hlavami.
Vitazstvo Spanielov na majstrovstvach sveta na moje narodeniny.
Prichod do Fisterre.
ked som sa kupala v Atlantiku a mohla pocitit obrovsku silu pribojovych vln na vlastnej kozi.
...ked som v kamione opustala Spanielsko.

Velmi silne momenty pre mna boli -
nekonecna cesta z Gijonu do Aviles - cca 25 km po ceste, kde ficala kruta premavka, padali kamene z nakladiakov, vsade naokolo nejake fabriky, teplarne, priemyselne sklady, haly...a opica k tomu.
ked uz 9-ty den prsalo.
ked mi o druhej v noci 30 min pri uchu sustavne stekal pes a pod lavickou jebali macky.
ked ma v Cannes stopnute auto zaviezlo na miesto, kde som bola pred dvomi hodinami a cestu na "stopa" som presla pesi.
ked sa ma taliansky mafian snazil pojebat.

Ale aj to k tomu patri.

Chcela som celu put prejst sama, naucit sa o sebe daco, o matke Prirode...Prvych par dni sa mi to darilo, spavala som mimo, pri kostolikoch, opustenych starych budovach, u domacich v kolnicke na drevo, na vlecke Liazky,...
Potom zacalo liat a uz mi nezvladala ani bunda ani batoh, tak som zacala navstevovat ubytovne. Zoznamila som sa s par ludmi, zabuchla som sa do Justa - jedneho Spaniela a slapali sme cast cesty spolu. Rozdelili sme sa, on siel na Oviedo, ja na Gijon. V ten isty den som stretla Vlada - Cecha. A sli sme spolu az do Santiaga. Do Santiaga za mnou pricestoval Janek - kamos od nas z dediny. Slapali sme spolu az do Fisterre. Po piatich dnoch stanovacky na plazi som sa vydala smerom Santiago - A Coruna.
Stade pomaly smerom na hranice.
Janek tam zostal a na druhy den siel smerom Porto - Lisabon.
Bola som stastna, ze som zase sama.
Asi to tak malo byt.
Asi som sa potrebovala naucit aj nieco ine ako byt sama "v divocine".

Dohromady som presla cca 950 km. Zo Senande do A Muxia sme sli 8 km taxikom, lebo sme sa spili jak kone a bolo nam zleeeeeee a zacala mi vypovedat sluzbu lava noha...co je vela, to je vela!...

Dalo mi to vela, vzalo mi to vela.
Koniec a zaciatok!

este par dni a uz ani ten vyron nebude boliet a mozem si ist zabehat.
este par tyzdnov a dam sa uplne fyzicky dohromady...
...ale...
...STALO TO ZA TO!...:)