Si prave robím Takový chleba, a to mi pripomenulo, čoa mi stálo v časoch, keď mi bapka zdobila vrkoče červenou mašľou.
Vo vedľajšom dvore sa občas preháňal Tomáš, ktorý chodil za svojou bapkou až z Gottwaldova. Mali tam včelín, a párkrát mi aj podali cez plot kúsok plástu, čo sa vyplnil cez celé ústa. Včely neštípu, keď kľudne stojíš, a čakáš, kým prejdú okolo. Ak nie si kvetina, nezaujímaš ich o nič viac, ako guča červíkov v kanáli, čo ide krížom cez zadnú záhradku.
Noa Tomáš mal divné reči vyhadzujúc zhrzavenú podkovu nad ruki, o tom, že podkova pržináší šťestí – tá veta mi nedávala zmysel, a sácali sme sa do žihľavy. Vlastne sa začal on, novým trikom "zatvor oči otvor ústa" mi vopchal bielu púpavu do úst.
Noa raz pri ríbezlách mi cez plot dal ochutnať chleba, čo mal v ruke. Ja že: aký je to chleba? On že: Takový. Bol úžasný.
Môj život sa odvtedy zmenil. Túžba po Takovom chlebe sa do mňa zaryla ako ucholak, ktorý by sa zavŕtal do ucha, kebyže nedávam minútu pozor. Bapke vravím: chcem Takový chleba. Ona že: Vlatka moja, to je aký? Ja že: no chleba s Takom. Ako sa môže tak pýtať, však je dospelá. Zdesenie nastalo, keď sa zistilo, že v skutočnosti nevie, o čo ide. Bapka však nestratila svojho obvyklého ducha v prítomnosti, a sťaby Poaró šla po stopách mojej výpovede. Bapka odvedľa prehovorila, a záhada Takového chleba bola vyriešená.
Tak teraz si dávam vlastný, a ani nemám nejakú špeciálnu nostalgiu, iba tak sucho konštatujem.