uz dlho neboli na kyberke ziadni putnici, tak snad moj report potesi.


Nepokojny vietor ma znovu odvial na cesty.

Tentokrat, uz zase, na put do Compostely. Kedze zo skusenosti viem, ze 900 kilometerov putovania len tak tak vystaci na to, aby clovek nahliadol do vlastnej duse, zazil trochu nefalsovanej magie a nacerpal nejaku tu energiu na par dalsich rokov, povedala som si, ze prejst peso cez tri konce sveta by mohlo byt tak akurat. Akurat na co? To rozhodne neviem. Spytajte sa ma o par mesiacov.

Aby ste boli v obraze, tie konce sveta su skutocne, vsetky tri.
Jeden je v Cornwalle, na juhozapadnom cipe Velkej Britanie a na mape ho najdete ako Land's End, Penzance.
Druhy koniec sveta lezi v Bretonsku a je pomerne velky, Finistere je totiz hned cely department (okres) Francuzska.
No a treti je cabo Fisterra v Galicii, na severozapade Spanielska.

Vzdialenost medzi nimi je nieco ako 2300 kilometrov, pravdepodobne viac.

Zatial mam sa sebou konce sveta dva, mesiac putovania a dva tyzdne prazdnin.
Zaciatok bol bolestivy, ako zaciatky vseobecne byvaju, tento mozno trochu viac ako obvykle. Okrem toho, ze som nemala poriadne rozchodene vybramy, takze som vecer vzdy takmer zmykala krv z ponoziek, idem v (skoro) plnej polnej. A kedze som posledne tri roky presla tak maximalne cestu do obchodu a spat (co je sice dobrych 5 kilometrov, ale na moju fyzicku kondiciu to akosi vobec nemalo vplyv), prvy tyzden som sa doslova plazila. A ked to uz konecne zacalo so mnou vyzerat trochu lepsie, tak mi pri preliezani brany povolilo lave koleno.
Ozvalo sa iba rychle puk puk puk, na chvilu som si myslela ze zomriem od bolesti, a potom uz len ako niekto najde moju ohlodanu mrtvolu prostred pola, lebo sa nebudem schopna doplazit do civilizacie. To bolo prvy krat, co som sa na chvilu fakt lutovala.
Nastastie som sa po polhodine balansovania na pravej nohe odvazila opriet aj o tu lavu a, cuduj sa svete, bolest sa dala prezit. Dokonca sa mi islo snad este lepsie, lebo som vobec necitila otlaky, ani odrete ramena, iba ostru, pichlavu bolest pri kazdom kroku. Krivkajuc sa mi ale podarilo prejst vacsiu vzdialenost nez ktorykolvek den predtym.

Inak je to normalka - komare, ovady, zihlava, sem tam nejake modriny a skrabance - vsetko sucast pobytu vonku.
Spavam v stane, vacsinou sa rozlozim tam, kde vecer padnem od unavy. V noci obcas byva strasna kosa. To si potom predstavujem ako si tu naberiem zimu do zasoby a celou Kastiliou ma bude prijemne chladit, ked ostatni putnici budu odpadavat od horucavy. Kazdu noc si ku mne vlezu spolocenske slimaky - bezdomovce. Stradluju si to po moskytiere hore-dolu a ja ich steklim prstom po bruchu. Niektore sa rychlo stocia do gulicky a tvaria sa, ze tam nie su, ale vacsinou iba slastne prizmuruju rozky a pohmkavajuc lezu dalej.

Vonku prsi a ja som mierne melancholicka. Po dvoch tyzdnoch pravej francuzskej dovolenky sa uz pomaly chystam na dalsiu etapu. Uz citim ako ma niekto taha za neviditelnu nitku co mam priviazanu o niektore to rebro. Dufam ale ze aspon pocka, kym prestane dazd.