je jedno co si, zalezi len na tom kam ides
zober si ze by si cely zivot rozmyslal ze aky si, naco by to bolo dobre?
ako dieta by si bol depresivny, tym padom by si sa ani nerozvijal, ze to nema zmysel, sak nic nevies..
potom v dospelosti by si bol tiez depresivny, kedze si bol depresivny v detstve a nemohol si sa rozvijat
a potom by si bol dochodca depresivny, lebo si....

proste je uplne jedno co si, nema to zmysel riesit, neda sa s tym nic robit, prichadza to casom
a ked rozmyslas, ze kam ides, tak to ma zmysel riesit, pretoze to mozes hocikedy zmenit, povedat si ze "odteraz pojdem inak, rychlejsie".. takze nad tym mas plnu kontrolu, TO treba riesit

mimochodom zufanie nad svojou menejcennostou spusta strach, strach ze 'nie som dost dobry'
strach je absolutne na nic, jediny jeho unikatny efekt je, ze cloveka brzdi, furt brzdi, presne v tom posuvani sa, o ktore sa ludia snazia.. a da sa zit aj bez strachu, ze neuspejem, ze nieco pokazim, ze ma vysmeju..

tak pokazim, zlyham, budem na smiech, a co? who fucking cares.. 'len ma bite, len ma rezte', aj tak ten pocit neschopnosti o par dni prejde, a zase si naivne pojdem za svojim cielom.. a radsej pojdem za svojimi cielmi naivny a stastny :) a obcas sa obzriem, ci sa neda ta cesta zlepsit, zrychlit.. ako byt depresivny "realista" :P
(ono aj v realite to funguje tak krasne ako to vidime v naivite, ale citit to az ked ma clovek plnu kontrolu nad svojim zivotom)