O hrabaní sa v košoch

Plošák nájdený v koši som prerobil na malé mesto

Začalo to v detstve. Ako pár-ročný si pamätám otca vyliezať na staré hrdzavé kontajnery, a ako hovorieval "hladať poklady". Jeho cieľom boli starožitnosti a bicyklové súčiastky. Občasné posmešky rodiny ho netrápili, a vlastne asi dokonca povzbudzovali. Častokrát sme spolu niesli domov starý stolček, niekedy aj stôl, rám. Nešlo o chudobu, ale skôr o lásku k starému - starý stolček dostal nový náter, vždy však skôr reštauračný. To bolo vlastne to, čo ho (a vlastne aj mňa) na tom priťahovalo - ona odležanosť, história. Samozrejme, skvelé bolo to, že nás to nič nestálo a pri opravovaní sa človek celkom zabaví. S odstupom času vidím a cítim sám tú radosť, to nadšenie. Ale o tom neskôr.

Ja sám… Si pamätám článok tu na kybérii. O trashdivingu. Pre tých, ktorým sa to nechce čítať, išlo o hrabaní sa v košoch pre hackerov. Hladali v nich užitočné, využiteľné informácie (loginy, heslá…). Fascinovalo ma to, spytovalo moju "čistotu" a vzťah k spoločnosti k smetiam. Postupne som si však uvedomoval, že smeti, nadobúdajú svoj status prehodením cez hranicu koša. Tesne pred dopadom do koša je to ešte obyčajná vec, väčšinou čistá a "prípustná". Príkladom by mohli byť tiež špinavé riady. Tanier, z ktorého jeme a nechávame na ňom posledné sústo, lebo sa už nevmestí je ešte čistý keď držíme v ruke vidličku. Ako náhle ju položíme a prihodíme zmačkaný servítok, stáva sa z toho špina, niečo nečisté.

Mal som asi pätnásť, keď som sa už tak naozaj viezol na vlne hardcore/punku, a jedna z mnohých vecí, čo ma tam zaujala bol "dumpster-diving" alebo "freeganism". Ide vlastne tiež o hrabanie sa v košoch, no tentokrát nie s cieľom vyhľadávania informácii ale potravín, elektroniky, kníh, nábytku, proste užitočných vecí.

To boli časy, ako som sa (podľa videa) plížil k smetiaku v chorvátsku a celý nadšený odtiaľ vytiahol nejaké papriky, rajčiny a ovocie. Neboli ani hnilé, ani nedobré, len pokrkvané a tým pádom nepredajné. To bolo asi moje prvé "jedlo" z koša. Dôkladne som ho umýval a pred prvým zahryznutím som mal zvláštny pocit. Ten pociť špinavosti sa nedal zmyť. Aspoň z mojej hlavy nie. Neskôr som si postupne začal zvykať, nachádzali sme všeličo - z polky nezjedenú bonboniéru, čipsy, zeleninu, ovocie. Na tajno sme sa plížili k smetiakom a nožom rozrezávali čierne igelitové vrecia. A čím viac som to robil, tým menej sa mi to hnusilo.


Nepotrebné, nahradené, vyhodené

Bola to neskutočná zábava. To prekvapenie, očakávanie, dobrodružná nálada. Prihodilo sa aj niekoľko vtipných historiek. Ako napríklad keď som sa prehrabával veľkým košom, tak som narazil na krabicu od topánok. Pozrel som na frajerku, že "á, tu bude niečo zaujímavé", no po otvorení ma prekvapil ľudský exkrement, asi nešťastnej trafikantky čo nemala kam inam… Alebo keď sme sa pri stopovaní do zo Zagrebu do Slovinska ocitli pri nejakom meganákupnom komplexe. Keďže bolo asi okolo polnoci, nič sme si už kúpiť nemohli, no trápil nás hlad. Tak sme išli vyskúšať koše. Po 5 minutách prehrabávania a nájedných chlebových kolieskach k nám prišiel sbskár a totálne nechápal čo sa deje. Rukami nohami sme vysvetlili čo sa deje a on nás ponúkol nejakou domácou limonádou po ktorú si skočil do vrátnice. Snažil sa nám vybaviť nejaké autá, čo by nás odviedzli na lepšie miesto, márne.
Viem, že vtedy som sa ešte tých chlebových koliesok štítil, nešlo mi do hlavy, prečo by to niekto vyhadzoval, a prečo by to malo byť dobré a ok keď to niekto vyhodil. Tuším som ich vtedy ani nezjedol. Teraz už by to bolo asi inak.

Postoj rodičov bol samozrejme negatívny, aj môj otec, ktorý si koše stále obľuboval pre nábytok odsudzoval hľadanie jedla. Mama ma stále varovala pred žltačkov a neviemčím všetkým čo sa v takom koši môže nájsť. To všetko bolo na jednej strane. A na druhej kopec kamošov (zväčša z krakowa), ktorý to praktizovali a žili. Uveril som im viac ako teóriam a stratil veľa zábran.

Na festivali v dánsku som už pokojne jedol jedlo, z ktorého si slečna zobla dve sústa a nechala ho na stole. Na tvrdý, bezdomovecký spôsob som sa hrabal v košoch s hladom, a takou čudnou, nepopísatelnou radosťou. Ignoroval som posmešky okolia, ponoril som sa do svôjho sveta. K mliečnym výrobkom som sa postavil ako freegan - keď už je to raz v koši a určené na vyhodenie, tak nemá zmysel sa hrať na nejaké myšlienky - ide len o otázku, či sa najem alebo nie. Mäso sa mi však vždy hnusilo. Takéto freeganstvo a prístup k vyhodením potravinám vo mne pretrvali dodnes. Najviac ma dostalo, keď som videl, ako sa tam "ľudia zo západu" správajú ku svojím veciam. Nakonci festivalu nechávali polku toho čo si doniesli ležať a odišli. Aj nové veci, oblečenie, stany, spacáky, niektorý to pre zábavu polievali benzínom a pálili. Ja som ich bral a dal im druhú šancu, spacáky a oblečenie mám odtiaľ dodnes, a aj teraz na sebe napríklad.


Dnešní náhodný úlovok, medzi pár pomačkanými rajčinami nachádzam super kusy

Najkrajšie spomienky mám asi na Krakow, kde kamráti zo squatu kde som chvílu býval nosili plný kufor auta (ruksaky a bicykle) zeleniny a ovocia. Bolo toho toľko, že sa nevládalo jesť a robili sa šaláty, hlavné jedla a dokonca také tie kompóty na pitie. Ešte čo sa mi vynára z blízkej minulosti bol kôš plný zabalených šalátov, čerstvých ovocných štiav (ešte studených z chladničky) a iných dobrôt. Všetko 3 dni pred dátumom spotreby (prečo?).


Vyhodený bicyklový rám

Čo som pri tom nikdy nepochopil bol prístup supermarketov, ktoré svoje koše zamykali a chránili pred ľudmi ako ja a bezdomovcami. Raz mi dokonca jeden manažér povedal, že mi nemôže dovoliť brať veci z ich koša, lebo ich reťazec ponúka len kvalitné a čerstvé potraviny.

A ako je to dnes? Som aktívny "smetiar" a freegan. Veľkú časť svôjho bytu som si zariadil nábytkom a vecami z ulice a nehanbím sa za to. Mám veľa oblečenia, ktoré som našiel na ulici, alebo ho niekto nechal na festivale po skončení. Všetko to nájdené ma svoje špecifické čaro a akúsi slobodu. Nemusím sa cítiť zle, keď sa na druhý deň rozhodnem, že niečo nechcem, pôjde to naspäť. Nemusím sa cítiť zle, keď si to prispôsobím alebo rozoberiem na súčiastky. Svoju "špinavosť" vídavam len občas v očiach druhých. Občas zájdem na turecký trh, keď už zatvárajú a zbieram zvyšky po trhovníkoch - často sú to plné igelitky mandariniek, banánov, ktoré su rozkotúľané a nikomu sa ich nechce zbierať. Ešte v zime som našiel asi 10 plastových balíčkov jahôd.


Moje gauče z ulice a televízor prerobený na poličku na knihy - takisto zo smetí

Občas rozmýšľam, o konzume, recyklácii a o tom čo robím ja. Priznám sa, že veľa ráz v sebe vidím niečo ako konzumenta, podobného tomu čo chodí do nákupných centier, len s tým rozdielom, že ako ich teší pribúdanie nových vecí, mňa teší keď nájdem niečo medzi smeťami. Aj tak je to však o čosi krajšie, a čistejšie. Aspoň pre mňa.

Dodatkom len, že nakupujem aj (dokonca potraviny väčšinou) normálne v obchodoch a som taký istý človek ako vy. Mojím zámerom nebolo moralizovať ani nikoho motivovať - keď sa mi však niečo také podarí tak budem len rád. Nieje to pre každého a ide mi skôr o zachytenie spomienok a nahliadnutie do iného sveta.