DISCLAIMER

Milý čitateľ,
dúfam, že Ti nevadí že Ti tykám :) Viem, že Tvoja inteligencia je veľmi vysoká (viď posledný graf v prieskume), no sme len ľudia a tak by som Ti rád pripomenul, že blog je veľmi subjektívna vec, a tak namiesto prípadných prázdnych slov odporúčam použitie tlačítok "ignore" a "fook" :)

ABSTRACT (pre tých čo nemajú veľa času)

- nespal som
- išiel som von
- dievča plakalo
- vrátil som sa
- vychádzalo slnko
- spal som

BLOG

Je noc z piatka na sobotu. Posledný týždeň som spal veľmi málo. Dalo by sa povedať, že takmer vôbec. Kto netrpí nespavosťou, nevie si to predstaviť. Čas splýva do mazľavej hmoty, všetko pôsobí nejak neurčito, akoby vzdialene. Cítim sa akoby som nežil, ale sledoval film.

V takejto chvíli vždy vyrazím na prechádzku. Ani tentokrát nerobím výnimku, obliekam sa a odchádzam v ústrety nočnej Prahe. Kráčam ulicami osvetlenými elektrickými lampami a pozorujem ľudí. Niektorí pôsobia štastne, iní sa tvária nepreniknuteľne, podobe ako tváre, ktoré denne vídam v metre cestou do práce. Pár sa ich len potáca pod vplyvom alkoholu.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sú všetci rovnakí, nezaujímaví, ale ja viem, že to tak nie je. Za každým človekom sa skrýva jedinečný príbeh, či už je to bezdomovec snažiaci sa prežiť noc, alebo workoholik v obleku od Bossa pokúšajúci sa prísť domov čo najskôr dúfajúc, že snáď tento víkend bude môcť stráviť s rodinou. Ja sa len pokúšam odkryť aspoň kúsok tajomstva ich života z útržkov rozhovorov a našej spoločnej chvíle keď okolo seba prechádzame a snažíme sa tváriť, že si toho druhého nevšímame.

Ale to už stojím pred dverami môjho obľúbeného baru. Je malý, dalo by sa povedať útulný a takmer vždy prázdny. Barman sa na mňa pozrie, už si pamätá moju tvár a tak sa pozdravíme kývnutím hlavy. Na nič sa nepýta a nalieva mi to čo vždy. Potom si vymeníme pár zdvorilostných fráz a ja si otvorím noviny, ktoré sú tam vždy pripravené v takom tom prvorepublikovom stojane. V duchu spomínam na viedenské kaviarne a potom sa pomaly pohrúžim do článkov, stĺpčekov a fejtónov a pripadám si vcelku vtipne. Už mi chýba len palička, klobúk a distingvované správanie a bude zo mňa pravý malomešťan, ktorého všetci oslovujú pán lekárnik/starosta/čokoľvek a ktorého manželke nikto nepovie inak, ako pani lekárniková/starostová/čokoľveková.

Dočítam posledný článok a spriatelený barman sa na mňa pozerá takým tým pohľadom ako že už je čas ísť. Nebránim sa, platím a odchádzam, i keď by som mu určite mohol ponúknuť 50€ a on by tam so mnou samozrejme sedel až do svitania (no offence;).

Vonku počujem spievať vtáky a tak viem, že svitanie nie je ďaleko. Stojím na zastávke a čakám na nočný autobus. Všimnem si, že nie som sám. Celkom na kraji lavičky sedí dievča približne v mojom veku. Vedľa seba má položenú tašku a plače. Na tvári má nepeknú modrinu.

Plače takým spôsobom, že je na prvý pohľad jasné, že už jej je všetko jedno. Nevadí jej make-up roztekajúci sa po tvári a spôsobujúci, že vyzerá ako Marilyn Manson po nepodarenej party zakončenej skokom do bazéna, ani chladné a podozrievavé pohľady okoloidúcich.

Práve okolo nej prechádzajú dve ženy. Jedna pracuje ako kaderníčka (naozaj tak vyzerala), druhá je interiérová designérka (naozaj tak vyzerala). Kaderníčka spomaľuje a tvári sa, že sa jej chce prihovoriť. Designérka ju však ťahá preč a šepká jej (samozrejme tak, aby to všetci počuli), že je určite len sfetovaná a niekde spadla.

Prebudí sa vo mne praveký pud muža - ochrancu obyvateľov jaskyne a hovorím si, že takto teda nie. Sadám si k dievčaťu a ponúkam jej vreckovku a neskôr cigaretu. Oboje si berie bez slov. Ja sa na nič nepýtam, lebo viem, že ak bude chcieť hovoriť, nebude potrebovať otázky. Asi po piatich minútach, mi prezradí, že ju jej "milý" podozrieva z nevery, vyhodil ju z bytu a ako bonus pridal facku. V duchu si prehrávam, čo sa jej stalo a cítim odpor k všetkému bytiu. Zdvíha sa mi z toho žalúdok a zároveň ma dojíma tá dôvera, ktorú mi prejavila tým, že mi to hovorí.

Pýtam sa jej, či má kam ísť a či bude v poriadku. Hovorí mi, že ide za staršou sestrou, ktorá sa o ňu postará a že zajtra pôjdu na políciu. Nechcem si robiť falošné nádeje o tom, že ten hajzel dostane, čo si zaslúži, ale aj tak v to skryto dúfam. Snažím sa o nemožné a pokúšam sa jej aspoň trošku zdvihnúť náladu, a to tak že sa pýtam na sestru. Chvíľu váha, ale potom mi začne hovoriť o drobnostiach čo spolu zažili ako deti. Už neplače, dokonca sa zahľadí do diaľky a usmeje sa. Asi si spomenula, ako boli u babičky, ako kradli susedovi čerešne a aký problém z toho potom bol.

Prichádza autobus, nastupujeme. Ona o pár zastávok vystúpi, no ešte pred tým jej stihnem popriať, nech to dobre skončí. Už nevládzem udržať vedomie a prichádza blackout. Prebúdzam sa až na mojej zastávke. Takmer padám na zem od únavy. Hovorím si, že tentokrát som to s tým nespaním možno trochu prehnal a zapínam autopilota, ktorý mi vysiela signály do svalov, posúva nohu pred nohu a dopravuje ma až domov.

Nad observatóriom vychádza slnko, Yann Tiersen hrá na klavíri a ja viem, že keď si ľahnem do postele, nebudem sa dve hodiny prehadzovať zo strany na stranu, ale zaspím takmer okamžite. Prebudím sa až večer a znovu vyrazím na prechádzku a budem hľadať ľudí. Ktovie koho stretnem nabudúce.



RESULTS

A čo som tým celým chcel povedať? Vlastne niečo hrozne naivné... Sme tu strašne sami, buďme k sebe aspoň o trošku lepší.