Sedím v smiešnom ledva pohodlnom kresle. Zdá sa, že čakám. Neviem či som sám, a preto si zľahka strážim svoj chochmes. Vonku je akosi teplejšie. V duchu si hovorím „zjarnieva sa“ a vyvoláva to vo mne radostné nutkanie opakovať si tieto slová pre seba. Trvá to už niekoľko dní, no dosiaľ som o tom nikomu nepovedal. Puky pučia a deti hučia.

Dostať sa sem, do tohto kresla nebolo jednoduché. Musel som prejsť pol mesta MHD a peši. Cesta by bola ležérna a pokojná nebyť superschopností, ktoré som ako superhrdina nadobudol spolu so supersvedomím prikázujúcim zakročiť, nejak tak ako v komixoch a filmoch o superhrdinoch, len bez pátosu a filmovej hudby. Istou výhodou je, že sa neprezliekam do plášťa a masky, a nezahaľujem si tak svoju identitu po tom, ako mi psychoanalytik povedal, že bičíkom by som sublimoval nevedomie jeho suseda.

Tieto schopnosti som objavil v jeden deň, keď ma kamarát označil za debila. Bolo to niekedy okolo 8 rokov, keď som pri hre chtiac-nechtiac, kto už to dnes rozozná, hodil tomu kamarátovi tehlu do hlavy. Pri detskej hre, pripomínam. Stojím nad kamarátom, ktorý narieka držiac si pomaly viac a viac skrvavenú hlávku. Vravím mu, s týmto musíš ísť k lekárovi. Nepočúvol ma, hanlivo sa o mne vyjadril, no a skoro na mieste skonal, ako mu to bolo podobné.
V ten deň mi to došlo. Som svojím spôsobom iný, zatiaľ čo druhí nevedia ako ďalej, mne to myslí, viem, čo treba. Odvtedy vždy, keď som niekoho zbadal pred sebou, videl som tápajúcu bytosť, ktorá nevie, aj keď vie, že si dá na obed chlebík s rajčinou a vajíčkom na mäkko.

No, vrátim sa k tomuto dňu a dnešnej ceste do tohto kresla, kde ešte stále sedím, až ma tlačia boky a zadné partie. Stojac tak na zástavke MHD počujem rozhovor dvoch mladých slečien. Jedna má pred sebou kočík, je nahodená športovo-parkovo a jej spokojnosť nad kočíkom vyskakuje spod pohoršenia, ktoré vyvoláva druhá slečna. Tá vraví, že už nevie ako ďalej. S Fedorom vraj skúšala všetko, polohy podľa knižky, pozitívne myslenie, holotropné dýchanie, Fedor vraj dokonca začal nosiť špeciálne trenýrky a test je stále negatívny. Slečna s kočíkom drží slečnu bez kočíka za rameno a vraví jej, že ďalší mesiac to určite výjde, treba mať trpezlivosť. V tom začujem vnútorný hlas. Ozvalo sa supersvedomie. A už sa vidím, ako stojím pri slečne s kočíkom a bez kočíka a naliehavo im hovorím. Prepáčte, začul som váš rozhovor a chcel by som vám povedať, čo treba robiť. Mali by ste čím-skôr otehotnieť. Snažilka a postehuľka na mňa chvíľu civia, a potom unisono začujem „debil“. Vtedy viem, že my work here is done. A nastupujem do autobusu, do ktorého sa extehuľka nezmestí. Čo diabol nechcel, vnútri ma čaká zase kus práce. Muž s igelitkou a prízemným odérom pospáva na zadnom sedadle. Prisadám si, zobúdzam ho, a pýtam sa ho, čo ho trápi. Oznamuje mi, že je bezdomovec. Z ničoho nič mu odpovedám, nech si nájde nejaké bývanie alebo čo. A tu už vystupujem a blížim sa k sebe, kde sedím v tomto kresle v budúcnosti. Dôjde však na mňa smäd, a pri najbližšej trafike si pýtam vodu. Vodu však nemajú, a tak pani hovorím, že jej tu a teraz poradím, čo treba robiť, musíte ju priniesť, aby ste ju mali, tá mi však stroho odvrkne, že vodu aj tak nepredávajú, kontrujem teda, že by mali vodu predávať, ak chce vyriešiť tento problém a netrápiť sa ďalej. Potom len začujem z dlhého radu za mnou „debil“ a „čo je hento za kokota“ a viem, že títo ľudia svoje problémy zaiste tiež nevedia riešiť.

Prejdem cez cestu na druhú stranu, vystúpam po schodoch a sadám si do tohto teraz-už-naozaj nepohodlného a smiešneho kresla. Zjarnieva sa.
Po chvíli ju zbadám v zrkadle. Najskôr prsty, silné, dlhé, jemné, určite odolné proti vode. Žiadne vrásky, len hrubý rám a hej, zadok v rifliach bez sukne. Posadí ma do iného, smiešnejšieho kresla. Chce, aby som sa uvoľnil. Odchádza do druhej miestnosti. Pozerám sa na seba, superhrdinu a čakám na to, čo príde. Už ju vidím. Priniesla si nástroje. Dotkne sa mi vlasov, prejde nimi rukou a postaví ich do vertikálu a spýta sa: „Toľko stačí?“.

Zjarnieva sa.
Puky pučia. Deti hučia.

Vlasy rastú konštantne.