Denisa išla práve spať. Piči, o jedenástej? To nemyslí vážne! Ako mám asi žiť s človekom, ktorý ide spať o 11tej a budík mu zvoní 8,30, hoci v ten deň nemá žiadne povinnosti a to už sa tvári, že ako vyspáva. A nemôžem si odpustiť poznámku, že ten budík jej niekedy zvoní dovtedy dokým sám neprestane zvoniť. A mňa samozrejme zobudí už prvý tón. Och.

Ako mám žiť? Ja, človek, čo má rád tmu a noci a samotu a nočné ticho a rada som hore do tretej a vstávam o 12tej! Peklo. Ok, tak som si minule povedala, že s tým musím niečo robiť. Že sa odmietam každé ráno budiť so zdvihnutým adrenalínom, chuťou niekomu vraziť po asi dvoch hodinách snahy o spánok, ktorý však nie je spánkom a ani driemotami. A tak som prišla na jedno jediné riešenie. Vstávať skôr ako ona. Ok, tak som začala vstávať okolo deviatej a bolo lepšie.

Ja! Ja! Začala som chodiť spávať niečo po polnoci a vstávať o deviatej. Ale ísť spať o 11tej?????? To si robí srandu!! Som neemaptická, netolerantná a vôbec ma nezaujíma to, že je človek s iným režimom, lebo tak bola vychovaná!

Of course mám smolu, takže držím hubu.

Hm, niekto povedal, že spánok pred polnocou je výdatnejší. Hm, možno tento fenomén aj konečne v živote vyskúšam a možno toto celé bude na niečo dobré. Ale neviem...