uz sa mi fakt dlho nestalo, ze by som po predstaveni ostala sediet, pozerat na javisko, pozerat, pozerat - ked tam uz 3 minuty nik nie je - a tentokrat to bolo sposobene tazobou, uzkostou, samotou - ktoru do mna postupne ti dvaja herci vniesli - prva hra Stupaje bola lepsia (to kvoli M. Dudkovej), Krappova posledna paska ma presvedcila najma na konci, dokonca mi vyhrkla slza (to som si myslela, ze uz ani nezazijem)