vosla som do autobusu a polozila si notebook na vedlajsie sedadlo.
po chvily nastupil starsi pan a aj ked bolo viac inych volnych miest,
chcel si sadnut vedla, tak som posunula notebook a prenechala mu sedadlo,
vravim si, dalsi otravny dochodca.
prepacte, skoro som si na neho sadol, nevsimol som si ho, nerad by som vam ho poskodil.
aj tak ho prave veziem na opravu, vravim.

po tejto slovnej vymene som otocila hlavu k oknu na naznak konca konverzacie.
ale pri dalsom stretnuti pohladov som videla jeho nevtieravy umierneny usmev.
pytal sa ma na studium, bol prijemne prekvapeny z prava.
vyklul sa z neho vystudovany pravnik,
ktory sa 30 rokov zaoberal kriminalistikou.
dokonca pan plukovnik.
taky dedko v jednoduchej bundicke so spojenymi rukami na kolenach a jemne zdvihnutym obocim.

pytal sa na temu mojej bakalarky a lutoval ma. vraj akoby ma hodili niekam do stredu mora a prikazali plavat na breh. jaj dievcatko, povedal :))

obivujem ludi, ktori v zivote nieco dokazali pred samymi sebou a predsa
sa drzia pri zemi,
vedomi si vlastnych zasluh a predsa pokorni.

povedal mi klisovite pravdy o tom, ze nejde len o ziskavanie vedomosti,
ale o ich aplikacii v zivote. ako s nimi nalozime a ci ich vyuzivame na pomoc inym.

povedal, ze ked sa pozrie spat na svoj zivot, je spokojny,
pretoze sa snazil zit tak, aby v kazdej situacii, nad ktorou mal moc,
niekomu pomohol namiesto toho, aby to zneuzil.
ze to je jeho zmysel.

posledne co mi povedal je, aby som sa vzdy snazila ludom pomahat,
ze potom nebudem nicoho lutovat.

strasne ukludnujuci pocit z tejto konverzacie.
rada by som ho este stretla a pytala sa a pytala.