niekedy si ho zapnem..

keď neostáva nič iné,
keď človek tuší a cíti že ide ku dnu,
že sa to už nedá zvládať..


je to ako v kine,
telo je taká veľká škatuľa a očami ticho a s nadhľadom
sledujeme čo sa deje okolo..
moc neriešiť,
skúsit sa netrápiť, zabudnúť..

byť sama a nájsť zase svoju vnútornú silu...



byť sama je fajn, všetko je hneď veselšie, optimistickejšie..
toľko skvelých plánov sa dá naplánovať ako dobre a krásne mi bude..
a ja viem že by naozaj mohlo byť..


ale sama nie som..
a niekedy naozaj neviem čo mám robiť..


niekto mi povedal, že už nič a nikoho nemám,
vysrala sa na mňa moja rodina,
moj bráško a sestra ktorých tak ľúbim,
všetci moji slávni školitelia aj kamarati...
starí rodičia čo som ich našla sú už príliš staručkí..

niekto mi povedal, že ma už nikto nemá a nebude mať rád tak ako by som chcela..


nechce sa mi tomu verit :(