I don't want to feel lost anymore. :: Something smarter than us is going to emerge

"Nie je nič lepšie ako šťastie v podobe sĺz stekajúcich po tvári." a "I love the way I live my life" sú veci, ktoré teraz nepoznám. Keď zavriem oči, viem si predstaviť, ako chutia, ale nie sú hmatateľné. Rovnako ako keď si predstavujem lásku.

Od júna som preč. Najprv leto v Londýne a potom Holandsko. Tri dni doma medzi tým sa takmer nepočítajú. Moc som sa tešila domov. Niežeby mi tu bolo zle, ale očakávané zmeny, v ktoré som tak dúfala, neprišli. Myslela som si, že Erazmus všetko v mojej hlave zmení, no nezmenil a tak sa teším domov, lebo dúfam, že návrat tie zmeny prinesie. Tešila som sa domov, ale zrazu mám strach. Strach z toho všetkého, čo ma čaká. Okrem dobrých a skvelých vecí aj kopec stresu. A tešila som sa na teba. Bol si dôvod, prečo som celé tie mesiace túžila byť doma. A zrazu som si tým neni istá. Tebou, nami, ničím. A tak sa začínam báť, že návrat domov možno neprinesie vôbec nič.

A to ma desí. Teraz mám nádej. Ale keď prídem domov a ono to bude rovnaké, už nebudem môcť povedať "Teraz som preč, ale keď budem opäť medzi svojimi, bude lepšie." a "Už len mesiac a pôjdem domov a veci budú inak.". Keď budem doma, už nebude cesta nikam ďalej. Už nebudú šance. Už bude len holý život priamo tam. Mám z toho strach.

Neviem, čo je horšie. Byť ďaleko a cítiť sa lost a povedať "Som na všetko sám. Chýbajú mi moji blízki a všetko, čo doma mám." alebo byť doma so všetkými tými blízkymi a byť stále lost a napriek opore zo všetkých strán zistiť, že nič z toho nič nemení.