Niečo ako základné rady pre začínajúcich a mierne pokročilých gitaristov/hudobníkov

Idea and review by Fil ; Executed by Thyan

Započaté v júli 2004 a priebežne doplňované


Dlho som rozmýšľal, či tento článok vôbec napísať. Fil totiž vymyslel, že mám napísať niečo ako základné rady pre začínajúcich a mierne pokročilých gitaristov, resp. hudobníkov. Nemožno očakávať, že veci, ktoré som za 7 rokov toho reálneho hrania (časy gitarových hodín v ZUŠ –základnej umeleckej škole - nerátam, lebo tam som sa nič nenaučil) pochytil bude možné zhrnúť do jedného textu, to by vydalo na celú knihu. A okrem toho, treba si uvedomiť, že od tých čias som nechal u súkromných učiteľov okolo 12 litrov, a tie som tiež nevyhodil len preto, aby som tie vedomosti teraz niekomu len tak posúval. Ale po dnešnej hodine gitary som sa rozhodol, že niečo predsa len napíšem, pretože sú aj veci na ktoré som prišiel sám a s nimi sa teda môžem podeliť. Ale nebudú to rady práve ohľadom techniky hrania, ale skôr celkový pohľad na vec, aj z toho takpovediac filozofického hľadiska. Tým začnem a neskôr sa možno dostanem aj k tým praktickejším veciam.. Veľa vecí o ktorých budem písať som spozoroval u kamarátov či známych, ktorí sú väčšinou samouci a zo zásady si nenechajú poradiť.

Keď som začal pred tými asi 7 rokmi serióznejšie hrať na gitare, postupoval som strašne rýchlo, lebo som bol do toho extrémne zažratý, bol som nadšený a okrem toho, rýchlosť a mozole na rukách (čo boli asi spolu s hraním prstami pravej ruky asi jediné kladné veci, čo som sa v ZUŠ naučil, okrem toho už iba samé zlozvyky) mi umožňovali postupovať rýchlejšie ako iným, ktorí možno gitaru držali prvý krát. To bola moja výhoda, ale väčšina z vás ju asi nemá. Preto nebuďte prekvapení, keď to pôjde veľmi, ale veľmi pomaly, obzvlášť ak nemáte nikoho, kto by vás viedol. Učiteľ je podľa mňa v tomto období veľmi potrebný, pretože dozrie na to, aby ste si nevytvorili zlozvyky ktorých sa už pravdepodobne nezbavíte (alebo len s veľkými obtiažami). Ak učiteľa nechcete, alebo si ho nemôžete dovoliť, alebo proste v okolí žiaden nie je, skúste pozorovať pri hre ľudí, ktorí hrať vedia. Pokojne od nich odkukajte.. Existujú aj ľudia, ktorí chcú ísť tvrdohlavo svojou cestou proti stene a odmietajú akékoľvek rady. Netvrdím, že z takého človeka nemôže byť dobrý gitarista/klavirista/bubeník, ale musí potom očakávať, že ho bude obmedzovať jeho vlastná obmedzenosť.

Veľmi dlho som nad hrou na gitare (alebo inom nástroji) vôbec nerozmýšľal, proste som iba hral a učil sa nejaké skladby. Teóriu som dokonca odmietal, sčasti aj kvôli tomu, že mi pripomínala nenávidenú ZUŠ a učil som sa len to najzákladnejšie. Lenže ak chce človek utvoriť niečo vlastné, musí tomu ísť na koreň, viac do hĺbky. (alebo to musí mať v krvi ako cigáni) Keď som sa dostal do kapely, kde bola výzva tvoriť vlastné veci, tak aby to malo nejakú hlavu a pätu, začal som nad tým trochu rozmýšľať a postupne som sa dostal do takej pozície, že som hral iba hlavou, resp. všetko som hneď hudobno-teoreticky rozoberal. Ale v posledných mesiacoch som prišiel na to, že teória je iba pomocník, prostriedok ako opísať či definovať niečo tak abstraktné ako je hudba. Teória by nemala byť alfou a omegou hudby. Teda inak povedané, ani jeden z extrémov pravdepodobne nie je správny, pretože akýkoľvek extrém vo filozofii hrania začne hráča po čase obmedzovať. Ideálne je nájsť si nejaký vhodný kompromis. Ale každopádne, kto sa chce hudbe venovať vážnejšie, alebo nebodaj hrať nejakú zložitejšiu muziku, musí teóriu ovládať aspoň základne t.j. mať trochu prehľad v stupniciach a akordoch a aspoň čiastočne vedieť, čo a ako. Čím viac toho máte v hlave, tým viac toho časom budete schopní použiť, ale nerátajte s tým, že to bude hneď. Tieto hudobné informácie majú veľmi špecifický a pre mnohých ľudí (hlavne začiatočníkov) značne abstraktný charakter a chvíľu trvá, než človek prejde od teoretickej prípravy k spontánnemu praktickému využívaniu.

*Že čo je to stupnica? No, moja definícia je, že je to nejaký sled tónov, ktoré sú nejakým spôsobom usporiadané aby medzi sebou vytvárali vzťahy. Západné krajiny poznajú 12-tónový (resp. 12-poltónový systém – všimnite si paralelu medzi 12-tónovým systémom a 12 pražcom na gitare, ktorý je označený dvoma bodkami a jeho tón znie tak nejak podobne ako tón prázdnej struny, alebo aspoň by mal. Vzťah /= interval/ medzi prázdnou strunou a 12. poltónom sa nazýva oktáva. Je to rovnaký tón, len o oktávu vyššie) systém. Z tých 12 tónov sa štandardne vyberá 7 a tie tvoria stupnicu. Potom existujú 5-tónové stupnice a 8-tónové, ale v podstate môžeme urobiť umelo ľubovoľnú stupnicu – samozrejme, zmysel to má pre 4 a viac tónov. Ale napríklad ázijské národy a obyvatelia oceánie delia našu oktávu na 18-96 malých mikrotónov a ich hudba je postavená na absolútne odlišných základoch. Je otázkou matematiky, že v našom tonálnom systéme sme schopní zahrať aj niektoré ich stupnice.


Dostávame sa k ďalšej rade - nehrajte len jeden štýl.. metalisti a pravoverní rockeri to asi veľmi ťažko strávia, ale myslím, že práve toto je jedna z tých najdôležitejších vecí, pokiaľ sa jedná o napredovanie. Nehovorím, že máte ísť hrať gangsta rap, ale skúste si vypočuť aj niečo iné a zoberte si niečo z toho, čo sa vám páči. Metal je úžasná hudba, snáď mal na viac ako rock, ale pravoverný metal sám a jeho fanúšikovia sa zablokovali vo vývoji a ostali stáť, a to nebolo včera, ani predvčerom, ale už minimálne pred 10 rokmi, česť výnimkám. Skúste hrať nejaký jazz alebo jazz rock, napr. Mahavishnu Orchestra, Colloseum, Cobham Band, alebo Return to Forever. Alebo skúste počúvať klasiku, aj keď to je už dnes dosť otrepané – riešenie je nepočúvať otrepanú klasiku ako Mozarta, Beethovena a romantikov. Existuje toľko klasických skladateľov, ktorí tvoria hudbu na míle vzdialenú od toho, čo si pod slovom „klasická hudba“ predstavujete (nudná, repetitívna, otravná). Z tých ohranejších autorov môžem určite doporučiť Bacha (Johanna Sebastiana, ale nie jeho potomkov) ktorého diela mali, čo sa nadčasovosti týka, náskok aspoň 300 rokov dopredu, Vivaldiho, kvôli revolučnému spôsobu (môj názor) chápania inštrumentácie a orchestra, trochu neskoršieho Musorgského, ktorý špeciálne je veľmi obľúbený u rockových kapiel (napr. ELP, Mekong Delta) a ktorého ja osobne považujem za jedného z najväčších skladateľov všetkých čias a nakoniec menej známeho Hectora Berlioza a jeho symfóniu Fantastika. No a potom sa presunieme niekde na koniec 19. a začiatok 20. storočia, pretože tam začína ten pravý hudobný vývoj, spomeniem len pár mien – Rachmaninov, Stravinskij, Šostakovič, Skrjabin, Gerschwin, Bartók, Grieg, Debussy, Sibelius, Holst.. dúfam, že som na nikoho nezabudol.

Nebuďte puristi. Ak hráte death, čerpajte postupy od jazzmanov, ak hráte black, počúvajte španielsku, keltskú či severskú ľudovú hudbu (aj keď ten severský folk je asi už dnes cliché, ale to nevadí. Počúvajte to aj tak, aby ste vedeli, čo nemáte hrať.), alebo klasiku. Ak hráte doom, počúvajte aj rýchlejšie hrajúce kapely, ak hráte rýchly black, počúvajte napríklad nejakú pomalú hudbu a ambient. Pokiaľ chcete významne napredovať a učiť sa nové veci, ani technickej hudbe sa nevyhnete.

Keď budete hrať viac štýlov, vznikne jedna zásadná dilema. Vaše snahy pravdepodobne povedú k uplatňovaniu všetkých tých vecí v jednej kapele, v jednom projekte.. Aj keď sa to možno spoluhráčom nebude páčiť, pre Vás ako hráčov je to veľmi dôležité, pretože oddeľovať časti mozgu pre každý projekt sa stáva po čase nemysliteľným a potom príde kolobeh, v ktorom som momentálne zapadol aj ja.. 5 rokov som hral metal a aj napriek tomu, že bola istá snaha o progresiu, najväčšie hudobné výstrelky a štýlové mixy skončili v pomyseľnom smetiaku, pretože sme ich ad 1 buď nezvládali spracovať do podoby, v ktorej by sme mali nad nimi kontrolu, ad 2 boli pre niektorých členov kapely „až príliš“. A keďže som počúval už dosť dlho elektroniku a práve tú som si nemal ako ventilovať, tak som sa po rozpade kapely hrabal iba v junglových a drum’n’bassových albumoch.. no a teraz, keď prešiel rok od vtedy, čo som naposledy hral tvrdú muziku, začalo mi to chýbať – zasa sa mi začal v prehrávači objavovať Emperor, Meshuggah, Arcturus a podobné a ťahá ma to čím ďalej tým viac zasa k zkresleným gitarám a psycho riffom. Hudobná schizofrénia nie je vždy kladnou záležitosťou a vždy sa vám vypomstí, ak ju nebudete ventilovať.

Predchádzajúce odstavce boli venované rozvoju hudobného myslenia a hry. Podstatou je prekračovať bariéry a hranice, ktoré vytyčujú či už hráči, poslucháči, alebo sú umelo vytvárané hudobným priemyslom.

Aj keď mnohí tvrdia, že aparáty a zvuk sú druhoradé, nie su.. riešte svoj zvuk. Keď sa vám nebude páčiť zvuk, na ktorom hráte, ťažko sa vám bude páčiť vaša hudba. Neznamená to, že si máte ako úplný začiatočník kúpiť vybavenie za 40 litrov, alebo že na to, aby som bol dobrý, potrebujem nutne gitaru minimálne za 50 litrov (najlepšie nejakú custom kópiu Ibanezu zo 4 druhov exotického dreva a s doskou z tigrovaného javoru, so zlatým dovozovým Lo-Pro Edge tremolom atď.- proste gitara v štýle nech je to čo najdrahšie a nech sa to bliští), efekt aspoň za 30 (samozrejme Boss GT-6, alebo poprípade nejaké rackové Eventidy, či Lexicony okolo 100 litrov) no a pokiaľ ide o aparát, tak bez Mesa Boogie stacku (tak za 120 litrov) ani notu. Obe moje gitary sú relatívne lacné ázijske kópie známych gitár (telecaster a les paul). Netvrdím, že by som nechcel viac gitár a lepšie modely, ale hral som už na kadejaké kúsky a nemôžem povedať, že medzi mojimi gitarami (LP stojí nová nejakych 8 a Tele okolo 14-15 papierov) a gitarami za 45 litrov by bol 35 litrov rozdiel v kvalite. Dokonca by som povedal, že som hral na Ibanezy a Fendery za 30, a v mnohých veciach im to moje dve natreli. Okrem toho, ani gitary z jedneho pásu nie sú nikdy úplne rovnaké. Začiatočníkovi, ktorý už vie, že to s hudbou myslí vážne úplne stačí gitara za 7-8 litrov, malé kombo a lacný multiefekt (Pre úplných začiatočníkov, ktorý majú prvú gitaru neodporúčam ani ten mutliefekt, pretože budú tráviť príliš veľa času vytváraním hluku a nastavovaním presetov a nebudú hrať, tak to nakoniec býva aj u väčšiny pokročilých a profesionálov. :-) ) – s takouto výbavou sa už dá hrať aj po garážach a vyjde človeka maximálne do 15 tisíc a je to maximum, čo môže potrebovať. Poznal som aj rôznych grindcoreových extrémistov bez koruny, ktorým sa výbava zmestila do 5 litrov a hralo to – a musím povedať, že svojím spôsobom bol zvuk ich aparatúry veľmi inšpiratívny. Na seriózne hranie po kluboch za nejaký ten peniaz navyše treba výbavu tak do 35 litrov, pokiaľ nie ste nároční, aj keď - čím ste hráčsky vyspelejší, tým väčšie nároky máte na aparát, pochopiteľne. A mimochodom, tieto moje rady ohľadom ceny aparatúry majú opodstatnenie.. lepší aparát si môžete kúpiť vždy, ale predať strednotriedovú aparatúru je značný problém – zamyslite sa nad tým.. bude vás to za 3 roky ešte baviť? A čo potom urobíte s kombom, ktoré nikto nechce? (a drahé tranzistorové aparáty chce málokto, preto firmy tak často obmieňajú série plnotranzistorových „solid-state“ výrobkov – málo sa kupujú a oni sa snažia nalákať ľudí na tie nepotrebné hlúposti ako CD Insert, digitálne akože-efekty a pod. Česť výnimkám ako Roland, či Hughes & Kettner, ktorí majú naozaj výborné tranzistorové kúsky.)

Čo sa týka aparátu, do bežnej kapely úplne stačí 50W kombo (pokiaľ nemáte bubeníka, ktorý svoju súpravu rozbíja a mláti do nej čo to dá) a nemusí to byť zrovna Marshall, pretože pokiaľ nie sú v hre lampy (t.j. elektrónky) tak tie rozdiely medzi značkami v kvalite a zkreslenom zvuku sú skoro nulové – čistý kanál býva veľmi podobný, pekne brilantne tranzistorový a je tam toho málo čo pokaziť. (A pravdu povediac, napriek tomu, že na Marshally hrali napr. aj Emperor, veľmi by som zvažoval kúpu týchto aparátov. Čo sa týka lampového zkreslenia, sú mi zvukovo oveľa bližšie napr. Laney, alebo ADA) Za 50W tranzistorového Marshalla dáme asi 16 tisíc. Za tú cenu si môžeme kúpiť 40-60W kombo ľubovoľnej inej značky (Fender, ale aj lacnejšie a rozhodne nie menej kvalitné, možno len menej známe.) a ešte nám ostane minimálne na jednu efektovú krabičku a 10kg káblov. Ak máte v okolí človeka, ktorý sa zaoberá výrobou elektroniky na zákazku, možno by bolo dobré zvážiť aj túto možnosť. (urobíme neplatenú reklamu napr. firme Beck amps z Bratislavy, ktorej kombá sa váľajú po nejednej garáži. Táto firma vám za tých 16 tisíc vyrobí tak dve 100W kombá.) Pokiaľ kupujete kombo do bytu na cvičenie doma, je 25W viac ako dosť, aj 50W Marshall solid-state vyhulený na 3/4 výkonu urve v dome ľuďom hlavy. Pokiaľ aj hráte zrovna black alebo death, ale máte tichšieho bubeníka, vystačíte s tými lepšími 30W. (šírka a sila zvuku nie je závislá len od výkonu komba vo wattoch, ale napr. aj od veľkosti reproduktoru)

Kúpte si radšej drahšie káble (ale nie tie extrémne drahé – Neutriky potrebujú iba profíci), lebo vydržia podstatne dlhšie ako tie špagáty, ktoré dodávajú spolu s gitarami. Pokiaľ nepotrebujete 5 metrové káble tak si kúpte kratšie (3m), káble majú svoj odpor a stráca sa v nich zvuk. Struny sú dobré D’Addario. Ja používam Rotosound RH9 hybridné a to preto, lebo mi to proste vyhovuje.. Hybridné struny sú miešané sady rôznych hrúbok. Brnkátka podľa chuti, ale začal by som niekde medzi 0.8 a 1 mm a potom rozmýšľal o zmene. Každopádne je prekvapujúce, koľko vedy sa skrýva vo výrobe takého malého kúsku umelej hmoty. Verte či nie, ale mne sa s Ibanezom za 25 Sk fakt hrá lepšie ako s nejakym Stamarom za 15 a keďže moja spotreba brnkátiek nie je veľká, nie je nad čím váhať a kupujem Ibanezy.. Začínal som s Dunlop 0.76 a 0.88.. jedno bolo oranžové a druhé tyrkysové. Potom som postupne prešiel k čiernym Dunlop 0.96 a nakoniec som skončil u Ibanezov, ale nebolo to kvôli nespokojnosti s Dunlopom, ale zopár krát tie moje čierne proste nemali, tak som prešiel na Ibanez. (slzové 1.00 s nejakým znakom kata-kany, v perleťovom, alebo polopriehladnom vyhotovení)

Gitaru si určite nechajte nastaviť v obchode.. (gitaru, ktorá sa nastaviť nedá, po prípade vykazuje pri nastavovaní nejaké problémy NEKUPOVAŤ) Požiadajte predavača o nastavenie oktáv a rozumné nastavenie výšky strún nad hmatníkom (action) a s tým súvisiace prehnutie krku. Výška strún by mala byť taká, ako vám vyhovuje a je továrensky nastavená na rozumnej úrovni vzhľadom na štýl na ktorý je gitara určená – Jacksony budú mať skôr nižšie action, jazzové elektroakustické gitary skôr vyššie, ale nie je to pravidlo. Čo sa týka oktáv, začiatočník to nespozná ale ide hlavne o to, aby boli kamene v kobyle nastavené tak, aby tón na 12 pražci bol presne o oktávu vyššie ako tón na prázdnej strune. Podľa možnosti dotyčného pozorujte a všetko si nechajte vysvetliť, obzvlášť pokiaľ kupujete gitaru s tremolom typu Floyd Rose. Možno sa to zdá veľa, ale za tú cenu nemôžete kupovať mačku vo vreci a slušný obchodník bude mať gitaru už nastavenú a upozorní vás čo a ako. Možno by bolo vhodné si pred kúpou gitary kúpiť nejakú knihu, ktorá sa touto problematikou zaoberá, alebo si na internete prečítať nejaké články, ktoré sa rôznymi časťami gitary zaoberajú konkrétnejšie..

Moje odporúčanie pre začiatočníkov z hľadiska momentálneho stavu na trhu:

Gitara
Upozorňujem, že hlavne čo sa týka gitár, sú to moje osobné postrehy s ktorými nemusí každý súhlasiť. Preto sa na to stopercentne nespoliehajte. Príklad – mám relatívne malú ruku a krátke prsty a vďaka tomu som si ustálil isté postavenie ruky, ktorému vyhovuje tenký krk. Môj učiteľ má prsty a ruku len o kúsok väčšiu, ale používa také postavenie ruky, ktorému vyhovuje širší krk. Takže nezabúdať, že všetko je subjektívne.

Yamaha Pacifica 412 - biely pickguard, 1*HB, 2*SC, klasická vintage tremolo páka, tvar vzdialene ako Stratocaster. Je to výborná gitara, kvalitná kamarát si ju kúpil a možem povedať, že keď je dobre nastavená, je to jedna z najlepších vo svojej triede. Jej jediný zápor je vzhľad, ale to je vec vkusu.

Squier Strat – v podstate kópia 70./80. stratocasteru, len z horšími snímačmi, skôr na rock a pop, ako na metal. Väčšinou má dobrý čistý zvuk, skreslený je nekonkrétny ale záleží od modelu. Nevyhovuje mi veľká, ťažká hlava a na niektorých modeloch zbytočne mohutný krk.

Cort Strat – z popisovaných gitár stratocasterovského tvaru asi najlepšia.. Vlastním síce Telecaster, ale hral som aj na tieto a sú to dobré gitary – len opakujem, na metal asi nie sú vhodné, skôr hardrock. Je to zrejme materiálom, z ktorého sú tieto gitary vyrobené. Typicky korčuľová ľahká hlava a ultra-tenký krk bez fretboardu – to je pre mňa to pravé.

Epiphone -Special 2/ -SG Special – okrem tvaru v podstate totožné gitary.. veľmi slušné na svoju cenu. Snímače sú rovnaké, ako na o triedu drahších nástrojoch (Epiphone LP Standard) drevo javor, hmatník asi palisander.. po nastavení dobré gitary.. Príjemne tenké krky (čo ale každému nevyhovuje)

Dobré a lacné gitary robí firma Fokus-Guitars, ale na nízkotriedne modely som zatiaľ nehral. Môžem však povedať, že model 21 FRS (čo je kópia PRS-ka) je úžasná malá gitarka, ktorú by som si bez váhania odniesol domov..

Výstraha – nekupovať lacné Ibanezy, Jacksony a pod. tieto firmy nevyrábajú dobré gitary v nízkej cenovej triede..

Špeciálnou kategóriou na gitarách sú vibrato/tremolo páky (tremolo je v zásade ustálený, aj keď nie celkom správny názov. Taliansky znamená kolísať, avšak v hudobnej terminológií ide o kolísanie hlasitosti, zatiaľ čo pri páke ide o kolísanie výšky tónu). Existuje niekoľko typov pák a všetky majú v zásade rovnakú konštrukciu (Okrem pák typu Bigsby, ktoré sa vyskytujú na lubových nástrojoch, týmito pákami sa ďalej nebudem zaoberať.). Tá spočíva v pružinách, ktoré sú umiestnené v tele gitary a napínajú struny. Stretávame sa s 3 hlavnými rozšírenými typmi. Prvým je pôvodný vintage model z prvého Stratocasteru z 50. rokov. V miernych kozmetických úpravách sa na Stratoch vyskytuje dodnes. Je jednozvratný, t.j. je možné tón ohýbať iba do jednej strany, v tomto prípade jeho výšku znižovať – povoľovať struny. Je väčšinou neuzamykateľný a pri vehementnejšej obsluhe zvykne rozlaďovať struny. Tento typ páky je určený na jemné surfové vibráta a sú nimi vybavené rôzne typy stratov, ako aj lacné modely od Jacksonu a Ibanez (séria Gio). Druhým spolu s vintage typom najrozšírenejším modelom je typ Floyd Rose a jeho klony Lo-Pro Edge a podobne. Je uzamykateľný a umožňuje vo väčšine prípadov ohýbanie tónu až do úplného povolenia, resp. praskania strún. Pokiaľ je kvalitný, je to najlepší typ páky. Posledným, menej používaným typom je páka typu Kahler. Jej vzhľad pripomína aušusový Floyd Rose. S touto pákou nemám žiadne praktické skúsenosti, ale značkový Kahler pravdepodobne nie je o nič menej kvalitný, než Floyd Rose, len nemá také možnosti. Ďalej sa budem venovať Floyd Rose páke. Okrem obrovskej možnosti ohýbania tónu má aj ďalšie výhody napr. vďaka zámkom možnosť presnejšieho naladenia a lepšieho držania ladenia a pri prasknutí struny možnosť zachytiť strunu iba medzi zámky a kobylu. Ale páky majú aj veľa nedostatkov.. Pružiny zvyknú po čase povoľovať a meniť tenziu, čo sa začne prejavovať rozlaďovaním. Rovnako, pružiny sa po určitom čase od výroby ustália na určitom stupni tenzie, čím odpadáva možnosť častého prelaďovania gitary. Na niektorých gitarách sú nedobre zbrúsené kobylové kamene, čo spôsobí časté praskanie strún v mieste kontaktu struny s kameňom (terminus technikus – žiaden šuter).

Ešte sa budem základne venovať snímačom. Dva základné typy sú Sigle Coil – SC s jednou cievkou a Humbucker – HB s dvoma cievkami. Väčšinou bývajú na pohľad rozoznateľné aj keď – vyrábajú sa aj špeciálne verzie HB nazývané Hot Rails, ktoré majú veľkosť ako SC, ale miesto 6 pólových nástavcov (resp. jednej dlhej lyže) majú 2 rovnobežné koľajničky. Základná charakteristika je taká, že single produkujú tenší, slabší signál, majú skôr ostrý a prierazný zvuk. Z ich základných vlastností vyplýva, že SC snímač bude viac či menej „bručať“. HB produkuje vo všeobecnosti hutný, plný, guľatý tón s basovejšou charakteristikou a z jeho stavby vyplýva, že nebručí – však sa aj volá hum-bucker. Okrem toho existujú špeciálne menej používané troj- a štvorcievkové HB, ktoré sa používajú hlavne do gitár určených pre rock a metal, pretože produkujú silnejší signál. Mal som v ruke USA model Kramer, ktorý mal pri kobyle 4-cievkový snímač. Na skreslený zvuk to bolo úplné mäso, ale vyžaduje to aj dobrú techniku hry, lebo tento snímač prenáša všetko vrátanie rôznych soundov, ktoré vznikajú pohybom ruky po strune, alebo nesprávnym uhlom dopadu brnkátka na strunu – teda rôzne škrípanie a piskoty. Tento opis berte prosím s rezervou, snímačov existuje obrovské množstvo druhov a už len odstránenie jedného závitu na vinutí zmení jeho zvuk.

Ešte by som si dovolil jeden malý dodatok ad 7-strunné gitary. Mnohí z vás nad nimi iste už uvažovali. Ja si myslím, že je to úžasný vynález a vôbec by som jedným kúskom nepohrdol, ale.. aj 6 strún je na gitare až dosť a skutočné možnosti 7., či poprípade 8. a 9. struny naplno využijú iba jazzový hráči, alebo gitaristi, ktorý majú perfektný prehľad na hmatníku. Verte, že 7. struna obzvlášť pri prvom kontakte mätie. Pokiaľ ju však chcete iba kvôli zvuku, tak porozmýšľajte najprv o kúpe hrubších strún a prostej zmene ladenia o kvintu dolu na H-čko. Ak hráte nejakú variantu nu-metalu, tenké éčko aj tak nepotrebujete.

Kombo
Pre menej náročných asi tranzistorové Fendery s malou wattážou, Frontman 25 napríklad. Pre náročnejších najnovší model, Fender F212, 100W kombo s výbornými referenciami. Inak existuje kopa iných firiem.. Yamaha a Behringer vyrábajú malé kombá s digitálnymi efektmi, ktoré nie sú veľmi kvalitné (tie efekty), ale za tú cenu potešia.. Pokiaľ by niekto chcel do začiatku fakt dobré kombo odporúčil by som Roland Cube 60. Nepočul som ho, ale má vstavaný COSM modeling, čo je jeden z tých najlepších simulátorov zosilňovačov a niektoré COSM efektové algorytmy (a to všetko pochádza z výborných procesorov a komb V-Guitar, VGA-7 a VGA-5). Opakujem, nehral som na ňom, ale myslím, že už len kvôli tej výbave to nemôže byť zlé. A čo sa týka naozaj profesionálnych tranzistorových aparátov v tejto cenovej triede, odporúčim Hughes & Kettner. Majú výborný zvuk a za cenu tranzistorového Marshallu dostaneme ohromnú škálu zvukov a možností. Treba sa pozrieť po predajniach a vyskúšať. Veľmi dobrý pomer výkon/cena majú výrobky nemeckej firmy Behringer. Nenechajte sa odradiť nízkou cenou a určite vyskúšajte.

No a pre informáciou aj niečo ohľadom lampových aparátov. V zásade existuje pár veľkých firiem, ktorých aparáty majú vo všeobecnosti podobný zvuk a zaraďujú sa podľa toho. Fender vyrába aparáty pôvodne určené na country (vznik v 40. rokoch 20. storočia), ale uplatnia sa všade tam, kde je treba pekný čistý zvuk – napr. v jazze, surfovej retro muzike, blues. Ak pred vstup zapojíte nejakú skreslovaciu krabičku, dosiahnete určite uspokojivého výsledku. (napr. spojenie nejakého multiefektu, alebo lampoveho skreslovadla s Fender TwinReverb je aspoň pre mňa vzorom skvelého zvuku) Marshall je takzvaný „british sound“, určený poväčšine na skreslené zvuky (aj keď existovali aj aparáty, ktoré zkreslenie nemali).. Mesa/Boogie je zasa protiklad - „american rectifier“. Patrí už k triede aparátov, ktoré sú mimo nás smrteľníkov, rovnako ako ďalšie americké firmy Rivera, Soldano či Bogner. A existuje kopa ďalších firiem, ktoré majú svoj špecifický sound – Vox, Matchless atď. Nemá zmysel to rozoberať detailne, bolo už o tom popísané toľko.. stačí sa o to trocha zaujímať, pozrieť sa na internete, prípadne si kúpiť nejakú knižku.



Efekty
Pre začiatočníkov odporúčam čo najmenej.. pravdepodobne budete chcieť skreslenie, tak si kúpte nejaké slušné.. Momentálne prišla na trh rada strieborných krabíc Ibanez, kde je pár slušných tvrdších skreslení. Spomeniem napr. Smashbox SM7, ktorý má vstavaný noisegate (odstraňovač šumu a brumu) alebo SH7 Seventh Heaven. Nekupujte skreslenia ako Overdrive alebo oranžové Distortion od Bossu, sú určené na pre-insert vybudenie elektrónkových aparátov a pokiaľ ich budete používať v spojení s tranzistorovým aparátom, nebudete s nimi spokojní. Najlepším (ale aj zďaleka najdrahším) skreslovačom vo svojej triede je asi Boss Mt-2, ale aj ten je určený už skôr zvukovým experimentátorom, a 90% užívateľov jeho možnosti, ktoré spočívajú v 3-pásmovom EQ spolu s meniteľnými stredovými frekvenciami, nevyužíva. Všimol som si, že na trhu sa vyskytuje nová séria krabíc od Line6, možno aj tie by stáli za vyskúšanie. Pravdepodobne vôbec najlepším podlahovým skreslovačom na trhu (ak nerátam predzosilovacie podlahové krabice s elektrónkou od Hughess & Kettner, alebo Mesa/Boogie) je krabička od Akai, G-Drive D2G, čo je analogový distortion s dvoma 6-pásmovými graficko-ekvalizačnými krivkami, ale možnostiam zodpovedá aj cena okolo 10 000 Sk, čo je predsa len za krabicový kreslič trochu veľa.. z predchádzajúceho ste asi pochopili, že tajomstvo kvality skresleného zvuku je najmä v nastavení ekvalizéru – na to prišiel už v 60. rokoch Frank Zappa.

Inak, poťák skreslenia podľa možnosti udržujte max na 3/4 jazdy.

Ostatných efektov sa radšej vyvarujte.. ak máte na kombe reverb, zo začiatku ho používajte striedmejšie, lebo skrýva chyby a nepresnosti. Multiefekty neodporúčam, lebo ukryjú vaše nepresné hranie, na to si ešte taký rok-dva počkajte. Napíšem však niečo aj o nich. Od čias, keď som si ho kupoval ja technológia značne pokročila a aj na nízkotriedové efekty firmy Zoom sa už dnes dá hrať. Keby som si mal ale vybrať, rozhodne si zvolím lepší. Je fakt, že sám vlastním veľmi starý 505 Zoom, ale z jeho občas naozaj smiešneho zvuku som spravil výhodu a imitujem ním zvuky gitarového synťáku – na nič iné sa už asi použiť nedá, okrem celkom slušného kvákadla s použiteľným zdvihom. Zaujímavé podlahové multiefekty vyrábajú firmy Korg, Digitech a Boss/Roland. Ak si však idete kupovať nejakú tú GT-6, ja by som skôr porozmýšľal nad rackovým prístrojom a dokúpil k nemu podlahový prepínač. Aj v nižšej cenovej kategórii sa dajú kúpiť slušné zariadenia, napr. Behringer Virtualizer, TC Electronics G-Major, rôzne Rocktrony, či racky od Line6 a variabilita je skoro vždy väčšia. Okrem toho, čo sa týka GT-6, môj názor je taký, že nikto okrem zvukových experimentátorov jeho možnosti aj tak nevyužije a na druhej strane, na experimenty je oveľa vhodnejší jeho predok GT-5. (GT-6-ka má totiž práve na tie experimentálne efekty iba 2 sloty, t.j. naraz ich môžete použiť len dva, zatiaľ čo pri GT-5 si ich môžete zapnúť koľko len chcete)


Fil stále niečo hatlal o údržbe gitary, takže pár slov k tomu. Čo som už pár krát napísal a ešte minimálne 100 krát to spomeniem, každý typ gitary je tak iný, že ťažko hovoriť o nejakej konkrétnej údržbe. V zásade, pokiaľ sa k svojej gitare správate slušne, teda nemlátite s ňou o zem, nevystavujete ju nadmernému vlhku ani suchu a iným extrémnym podmienkam, jediná údržba ktorú potrebuje je občas ju vyčistiť, vymeniť struny a hlavne na nej hrať. Pokiaľ sa vám potia ruky, alebo je práve leto, tak po hraní otrite struny (z oboch strán), hmatník a telo nástroja nejakou suchou čistou handrou – ak ju nemám, používam obyčajnú papierovú vreckovku, lepšie ako nič. Odporúča sa raz za čas aplikovať aj špeciálne ochranné balzamovacie prostriedky na hmatník, ale ja to napríklad nerobím a videl som kopu gitár ktoré 20 rokov niečo podobné nepoznali a sú v perfektnom stave. Pokiaľ vás tieto prípravky zaujímajú, opýtajte sa v predajni, alebo si o tom kúpte nejakú knihu. Ak chcete, môžete mať gitaru v obale aj doma, hlavne ak je tam veľmi sucho – čo v bytoch býva často. Gitaru majte vždy v stojane, alebo niekde, kde sa nenamáha jej krk, teda podľa možnosti ju neopierajte o stenu. Ideálne je pokladať ju do takej polohy, aby krk bol vo vzduchu (ťažisko je asi niekde medzi snímačmi) napr. na stoličku. (Toto napr. nemusí platiť u akustickej gitary, ktorej hmotnosť a stavba je značne odlišná) A ako som povedal, keď sa k nej budete chovať pekne, všetko bude OK.


A teraz trochu z tej praxe.. Gitara (a v podstate aj iné nástroje) je vec, na ktorú nie je ľudské telo absolutne uspôsobené. Čo sa týka postavenia rúk, neexistuje nejaké vyložene správne riešenie.. Každý gitarista má vypracovanú určitú polohu, ktorá mu fyzicky vyhovuje, a snaží sa potom s tým trápiť aj svojich prípadných žiakov, či známych na pivných konzultáciách s kolegami gitaristami o možnostiach a technike hry. Väčšina aj skúsených pedagógov takto mylne odvodzuje svoje hráčske schopnosti (napríklad rýchlosť hry a rôzne technické finesy) od určitej naučenej a „jedinej správnej“ polohy rúk – stretol som sa s tým mnoho krát u veľmi dobrých hráčov a ani jedného nenapadlo, že poloha ruky je závislá napr. aj na tvare krku ich vlastného nástroja :-) resp. nástroja, na ktorom hrali v začiatkoch. Podľa mňa, skutočne dobrý gitarista ovláda „tie správne“ polohy rúk všetky a používa ich v závislosti od situácie, v závislosti od toho, čo hrá a táto moja teória sa potvrdila napríklad aj včera keď som na koncerte videl Mikea Sterna (a on teda hrá extrémne rýchlo, keď chce) ako tie polohy strieda. Vymenovať ich všetky by bolo šialenstvo, už len preto, že ako som spomínal, každý je anatomicky trochu inde.. Ja vám len môžem spomenúť polohy, aké správne určite nie sú. Základ je stavať prsty ľavej ruky čo najviac kolmo na hmatník (v tomto sa zhodujú všetci), to ale neznamená, že ruka musí byť nejako neprirodzene vykrútená. Ruku treba mať vždy uvoľnenú, pretože v kŕči nič nezahráte. Prsty ľavej ruky musia byť úplne autonómne, dá sa to natrénovať hraním jednoduchých melódií s ceruzkami, alebo nejakými malými neťažkými predmetmi medzi prstami (niečo ako keď deti v minulosti odnaučovali šušlať tak, že museli nosit v ústach kameň a aj s ním rozprávať). Inak práve na toto by bol môžno ako jediné vhodný nižšie spomenutý Burzum, My Dying Bride či Katatonia. Na struny nie je nutné tlačiť, pritláčajte ich vždy len nutnou silou a nie viac. Palec, nech je už v akejkoľvek polohe, mal by byť uvoľnený. Môže byť rovný, ale nikdy nie napnutý pretože to, aspoň na mojej ruke spomaľuje pohyb prstov a celej ruky. Čo sa týka postavenia pravej ruky, mala by byť opretá o gitaru. (aj keď klasických gitaristov podľa všetkého učia absolutne neprirodzene držať gitaru ako opica, ďaleko od tela a ruky čo najmenej sa dotýkajúce korpusu gitary) Brnkátko má byť umiestnené medzi palcom a ukazovákom a malo by ležať na prvom kĺbe ukazováku a palec by ho mal držať koncom bruška. Názory na polohu palca, či má byť rovno alebo skrčene sa v mojom okolí rozchádzajú. Ja používam obe polohy, v závislosti od toho čo hrám, ale môže to byť zlozvyk, tak pozor na to. Celá ruka by mala mať vytrénované polohy nad telom, kde sa mení zvuk, metalový hráč by mal vedieť tlmiť (palm muting). Prekvapujúco veľa ľudí má s touto technikou problémy. Jazzmani, funkový gitaristi a iná háveď :-) zvyčajne majú ruku nad strunami niekde uprostred tela, či už voľne na typické funky beglajty keď sa hýbe celá ruka od lakťa (používa sa aj v ska), alebo pevne na jazzové sóla, kedy sa hýbe ruka iba v zápastí. (takto striktne hrá napr. Scott Henderson) NIKDY nehráme nad hmatníkom nástroja. (že Fil :-)) Možno je to dobré na klepačky, ale nič iné sa takto hrať nedá a pri rýchlosti zvyčajného blacku je tá štreka z hmatníka nad telo pekelne dlhá. Okrem iného si vytvárate závislosť na podložke pri väčších rýchlostiach a môžete si tým pidlikaním aj doškriabať hmatník. Pri istých príležitostiach snáď prechádzame aj na hmatník (napr. pri tappingu, touchingu alebo hraní umelých flažoletov) ale to sú veci, ktoré bežný gitarista používa málo. (v pripade hrania obojručnou touch technikou sú všetky postavenia rúk úplne iné a aj prístup ku gitare je iný) Pravdu povediac, poznám gitaristov, ktorí sa svojou hrou živia a noty ani techniku nevedia ani „za mák“. Ich zbraňou je feeling, ale sú chvíle, kedy iba feeling proste nestačí a na tie chvíle sa musíte pripraviť.

Pre väčšinu ľudí je v začiatkoch dobré učiť sa nejaké cudzie skladby na ktorých sa ohrajú a trošku do toho preniknú, aby po čase mohli tvoriť niečo vlastné. Dá sa na nich celkom slušne vypilovať technika a človeku sa dostanú do prstov a hlavy určité pohyby, laufy a riffy, z ktorých potom môže výjsť pri vlastnej tvorbe. V zásade robia začínajúci niekoľko kľúčových chýb, podľa ktorých ich môžem roztriediť. Prvá skupina sú tí, ktorí zásadne odmietajú hocičo cudzie a všetko sa chcú naučiť sami. Takáto cesta tiež môže viesť k výsledkom, ale bude o poznanie dlhšia a ťažšia. Špeciálnou podkategóriou sú ľudia, ktorí síce hrajú aj nejaké reálne songy, ale väčšinou len pre potešenie. Nemám nič proti, ale sú to skoro vždy veci, ktoré tomu človeku ako hráčovi nič nedajú (typu Burzum, Katatonia). Kľudne začnite aj z ťažšími vecami, pôjde to možno zo začiatku horšie, ale človek, ktorý zvládne zahrať pekne a presne Master of Puppets aspoň na 3/4 skutočnej rýchlosti už má v podstate všetky základy – už je treba len vylepšovať. K tomu ešte nižšie niečo poviem. Potom je druhá skupina extrémistov, môžem ich nazvať aj revivalisti. Sú to ľudia, ktorí začali správne s prevzatými vecami, mnoho krát to býva aj niečo pre začiatočníka ešte obtiažnejšie ako Metallica, ale ich problém je v tom, že tie veci pidlikali tak dlho, až bez toho nemôžu existovať. Majú neskutočne nadreté skladby svojich obľubených kapiel, poznajú každý jeden tón a každé sólo vedia odpredu aj odzadu, často krát bývajú už v začiatkoch technicky veľmi vyspelí. Ale je im to hovno platné, pretože svoj talent nevedia využiť pri vlastnej tvorbe. V Bratislave viem minimálne o dvoch kapelách, ktoré na tomto stoja a padajú. Aj revivalisti majú svoju špeciálnu podskupinu. Tam patria tí, ktorí sa síce dostali tam, že robia aj vlastné veci, ale spod tieňa svojej obľubenej kapely (či kapiel) sa nikdy nedostali. Spoznáte ich ľahko, znejú ako kopírka a sú to presne tie kapely, kde rozpoznávate každý druhý riff. Neviem prečo to tak je, ale myslím, že hrať celý život covere je iba polovičné umenie. Je to ako keby kuchár varil všetko jedlo z polotovarov resp. ako keby v talianskej pizzerii podávali mrazenú pizzu.

S covermi súvisí ešte jedna veľmi dôležitá vec. Keď už sa učíte nejaké skladby, neučte sa iba známe úvodné riffy, či slohy. Pokúste sa zvládnuť song do bodky aj so sólom. Aj keby to malo dopadnúť tak, že sa to sólo nenaučíte, pretože je dajme tomu príliš rýchle/technické/inak makové tak sa o to aspoň pokúste, pretože sa niečo určite naučíte. Okrem iného dostanete do rúk a hlavy aj stavbu piesní, ktorá je pri vlastnej tvorbe nemenej dôležitá ako riffy a nedá sa vždy automaticky prepájať slohu s refrénom. Aj najjednoduchšie melódie a vybrnkávačky sa pokúste zahrať presne ako na nahrávke a pokiaľ sa jedná o nejaký kanál black, tak to skúste zahrať aj lepšie. Raz za čas vždy príde taká nálada, že sa človek pri hraní začne nudiť. Práve vtedy je možno čas naučiť sa, alebo sa pokúsiť naučiť nejakú novú skladbu.

No a s covermi súvisí ďalšia nemenej dôležitá vec a to práca s tabulatúrami. Vo všeobecnosti odporúčam všetkým ktorí vlastnia počítač s Win98 a vyššie a zvukovú kartu aby si zohnali freewareový program PowerTab. Je to v podstate notovač/tabulatúrovač, ktorý je schopný taby prehrávať v MIDI formáte. Myslím si, že je to jeden z najlepších programov, aké sa váľajú na sieti a je preň stabovaných už poriadne veľa songov. Podporuje aj konverziu z MIDI, ale občas nie je úplne presný. Textové taby nepoužívajte, sú neprehľadné a načo sa s nimi trápiť, keď máme PowerTab.



No a Fil aj chcel aby som napísal akýsi report z nahrávania posledného dema Cill Dary, ktorý by služil na predstavu a poučenie ľuďom, ktorí by si chceli prípadne nahrať tiež nejaké demo, a nevedia ako na to. Ale ja takýto report písať nebudem z dvoch dôvodov. Po prvé, keby mám písať iba o technickej stránke veci, bolo by to vyzrádzanie receptov a výrobných tajomstiev. A po druhé, keby mám písať len obkecy, tak by som musel nadávať na istých bývalých členov a to tiež nechcem. Takže kompromis. Napíšem pár všeobecných rád pre ľudí ktorí sa chystajú natáčať demo – kopa z nich bude vyzerať ako ukradnuté a poopisované nápady, ale 90% z toho je moja osobná a overená skúsenosť, často krát s trpkou príchuťou.

Podstata dobrého zvuku tkvie v skúsenostiach - zvukárovych, alebo vašich. Ak vám záleží na zvuku a chcete kvalitu, v prvom rade si zistite, či už dotyčný zvukár natáčal hudbu štýlu, ktorý hráte. To je veľmi dôležité, povedal by som, že pre zvuk priam kľučové. (Nehovorím tu teraz o subžánroch metalu, ale o tvrdej hudbe všeobecne) Až potom pozerajte na cenu štúdia. Pokiaľ máte hlboko do vrecka, alebo v okolí nie je skúsený zvukár, resp. jeho štúdio je príliš drahé zoberte so sebou na nahrávanie nejakého človeka, čo má s nahrávaním vášho štýlu skúsenosti – to je človek, ktorému sa v profesionálnej brandži hovorí producent, až na to, že v oblasti pop music väčšinou obstaráva kompletné aranžovanie hudby a často je aj skladateľom.. Vyberte si napríklad známeho, ktorý už má za sebou také 2-3 nahrávania a zvuk jeho nahrávok sa vám páči. Takémuto človeku ale musíte 100%-ne dôverovať.. Čo sa týka vlastného nahrávania, o to už sa postará zvukár.

Uvedomte si, že skvosty nahrané v skúšobni s kanálovým zvukom á la demá Mayhem dnes už nikoho nezaujímajú. Nahrávky zo skúšobne môžu slúžiť pre vašu potrebu, alebo pre kamarátov. Ale kapela ktorá niekam do vydavateľstva pošle takú sračku nemá šancu a rozhodne si nikdy nedovoľte niečo také predávať na koncertoch, keby to aj bolo v darčekovom balení. Zvuk nemusí byť ako kryštál, ale malo by byť rozumieť, čo hráte.

Do štúdia choďte vždy dokonale pripravení. Pomôžu koncerty, ale skúste koncertovať aj inde ako v domovskom meste/dedine, kde vás všetci poznajú a pravdepodobne aj pochvália. Sledujte reakcie fanúšikov – aj keď na Slovensku je táto rada diskutabilná. Skúste koncertovať aj v zahraničí, ak aj nie zrovna v Nemecku, ale aspoň v Čechách, alebo v Poľsku, tam je úplne iná scéna a aj iná konkurencia. Iba niektorí hudobníci si môžu dovoliť nahrávať bez koncertnej prípravy.

V skúšobni sa ale aj tak často nahrávajte ak je to možné, čisto pre osobné potreby. Pokúste sa dosiahnuť čo najlepší zvuk, aby boli na nahrávke počuť prípadné chyby. Sú niekoľkí šťastlivci, ktorý majú v skušobni pri nahrávaní na MC cez 1cm veľký mikrofón na kazeťáku zvuk skoro ako v nejakom horšom štúdiu. Pokúste sa vytlmiť skušobňu molitánmi, kobercami alebo populárnymi kartónmi od vajíčok aby sa zvuk (hlavne bicích) príliš neodrážal od stien. Vytlmte aj bicie, hlavne kopák, ale občas býva potrebný aj rytmičák (a.k.a. virbl), hlavne v death metale (to je inak taká haluz, dokonca aj na koncertoch v DK som si všimol, že death metalisti všeobecne serú na zvuk a aparáty, ale bubeníci si skoro vždy vedia urobiť ten typický zvuk rytmičáku v štýle Dying Fetus) pretože má tendenciu strašne prerážať. Hlasitosti zrovnajte a ak je to možné aspoň na čas nahrávania rozmiestnite aparáty v skušobni čo najvhodnejšie – záleží to od konkrétnej miestosti, proste tak aby ste sa všetci dobre počuli aj pri nižšom volume.

Na otestovanie chybovosti/presnosti hrania býva dobré zahrať si skladby v unplugged verzii, teda bez skreslenia. Neverili by ste, koľko chýb sa schová v záplave zkreslených tónov. Na toto sú špecialisti obzvlášť ľudia s efektmi typu MetalZone s Distortion poťákom vytiahnutým na maximum. Avšak všetky chyby ktoré robíte potom v štúdiu vyskočia, tak skúste prekonať svoje ego, alebo odpor k čistému zvuku. Doma podľa možnosti cvičte na gitare aj akusticky (bez aparátu) lebo aj tu môžu vyskočiť nejaké nepresnosti. Hrajte svoje party aj sami pri rôznych hlasitostiach a počúvajte ako znejú..

Ak je to možné, skúste aspoň raz za čas cvičiť s metronómom či automatickým bubeníkom (odporúčam čo najjednoduhšie rytmy, najlepšie iba jednoduché tik-tak-tik-tak). Je pravdepodobné, že vám v štúdiu do sluchátiek pustia klik a ak na to nie ste zvyknutí, celkom určite vás to rozhodí. Pokiaľ hráte technickejšiu a rýchlejšiu hudbu, s metronómom by ste mali aj spať. No a pokiaľ sa chystáte použiť v nahrávke nejaké sample, alebo si nie ste istý, či to rýchle sólo zahráte dostatočne presne nie je o čom diskutovať. Väčšina ľudí si myslí, že hrá presne, ale je to blbosť. Skúste sa nahrať na kazetu, napríklad nejaký dokola idúci riff, tak 10 krát za sebou a potom si to vypočujte. Tempo bude zaručene lietať, jedine teda ak v sebe nemáte hodinový stroj.

Čo nakoniec.. na zvukára nekričte a nehádajte s ním. Je to zbytočné, on väčšinou vie, čo hovorí (teda, mal by to vedieť a pokiaľ to nevie je to vaša chyba a nie jeho – vy ste ho predsa zaplatili) takže sa pokúste nájsť nejaký kompromis. Po 8 hodinách toho má zaručene tiež dosť, takže s ohľadom naňho. Uvedomte si, že ak nahrávate celý deň od rána, tak hlavne v prípade, že hráte hlasnú a skreslenú gitarovú muziku ste už pravdepodobne večer hluchí ako polená (aj tí s najbystrejšími ušami) a vďaka únave sluchu máte rozsah počuteľnosti masívne ochudobnený o vysoké a nízke frekvencie – dôležité rozhodnutia, ktoré sa týkajú mixu, pomerov a mazania stôp preto nechajte na ráno.

Pokiaľ to nemáte s efektmi úplne premakané, pokúste sa efektovanie hocičoho (gitár a spevu nevynímaje) obmedziť iba na to najnutnejšie.. Všeobecne by som povedal, že doprovodné gitary by mali mať na sebe efektov čo najmenej, pokiaľ to ovšem nie je účel a nejde o niečo špeciálne. Moja skúsenosť, hlavne čo sa efektovania spevu týka hovorí, že pokiaľ nejde o vyslovene ojedinelé okorenenie, dobrému spevákovi stačí kratučký delay, či reverb. Na sólový part gitár, či klávesu toho môžete naložiť viac, ale aj tak všetko s mierou. Podstatné je hlavne v tom, aby bolo všetko konkrétne počuť. Čím viac efektov, tým viac bordelu a efekt už dobre vymyslenú/zaranžovanú/nahranú hudbu len dosť ťažko naozaj vylepší, ale pokaziť ju môže vždy.

No a nakoniec mix a mastering. Čo sa týka mixu, ako som už povedal, nechajte to na ráno ak je to možné. Okrem toho sa musíte rozhodnúť, či bude spev stáť v popredí, alebo bude len jedným z nástrojov. Vo väčšine prípadov už má zvukár asi nejakú predstavu, ktorú vám predostrie, pokiaľ s tým nemáte skúsenosti a nájdete nejaké vhodné riešenie spolu. Čo sa týka masteringu, treba si uvedomiť, že to čo ľudia v slovenských štúdiach nazývajú mastering je zvačša len posledné zefektovanie výsledného tracku compressorom a EQ. Mastering je niečo úplne iné, je to celá veda a ja o tom moc neviem.. ale na finálnu úpravu tracku si dajte pozor. Pokúste sa ustrážiť kompresiu a frekvenčné doladenie tak, aby to nahrávke viac neuškodilo ako prospelo. Príklad: v štúdiu kde som nahrával je mastering proces, keď sa výsledný mix hodí do masteringového softu, týpek zatočí pro forma pár gombíkmi a je. Obidva krát čo som tam nahrával, tento „mastering“ obral nahrávku o dynamiku a najšťavnatejšie frekvencie. Nedovoľte, aby prílišná kompresia zničila dynamiku nahrávky – aj tu platí, že je treba nájsť vhodný kompromis medzi zdravou dynamikou a kolísaním hlasitosti a teda špeciálne aj táto časť úpravy nahrávky by sa mala robiť s odpočinutým sluchom. Je veľmi dôležité, aby všetci zúčastnení pochopili (a to sa týka najmä zvukára), že napr. black metal sa mastruje inak, ako komerčný rock, a ten sa zasa mastruje inak ako elektronická hudba. Pokiaľ nie ste s masteringom spokojní, odneste si domov radšej aj jeden kus nezmastrovanej nahrávky. Taký mastering, ako sa robí vo väčšine slovenských „štúdií“ kde zvyknú začínajúce kapely nahrávať, si môžete urobiť doma na vlastnom počítači pokiaľ máte nejaké slušné bedne a stráviť nad ním viacej času... a ešte niečo.. aj keby sa vám mixáž a mastering ktovie ako dobre podarili, vezmite si za každú cenu domov disky (DATky, HD..) s nezmixovanými stopami.. za pár dní bude všetko inak a budete chcieť remixovať. :-)

Zvukári teraz na mňa budú nadávať, ale treba si uvedomiť, že aj oni sú len ľudia. Snažte sa zobrať si rady zvukára, resp. sound engineera k srdcu, ale nenechajte sa ním terorizovať či komandovať. Je to predsa vaša nahrávka a v prípade, že idete nahrávať do štúdia, proste musíte mať o istých veciach predstavu a musíte byť v obraze. Nechcem nikomu krivdiť, ale je skoro výlučným pravidlom, že mladí zvukári (a nielen zvukári) si myslia, že vedia o hudbe všetko a zvládnu všetky prekážky, ktoré im interpreti pripravia, prípadné neúspechy váľajú na kapelu. Mohlo by sa zdať, že je lepšie vybrať si teda staršieho, skúsenejšieho majstra zvuku, ale nie je to pravda. Starí zvukári si nemyslia, že vedia všetko, oni si sú tým úplne ISTÍ. Je jasné, že ich skúsenosti sú mnohokrát nenahraditeľné, ale čím je človek starší, tým je ješitnejší, často krát má veľmi vyhranený vkus a ich neschopnosť tolerovať niečo iné je podstatne väčšia ako u mladších kolegov. Preto aj nad týmto aspektom treba porozmýšľať.

Mimochodom, pokiaľ vás je v kapele málo t.j. investícia do štúdia by bola príliš veľká, porozmýšľajte radšej o zakúpení nejakého nového vybavenia pre váš počítač. Toto je ideálna situácia pre človeka, ktorý pracuje sám, alebo pre tvorivé duo. Pokiaľ používate automatického bubeníka, už neváhajte ani chvíľu. Solídna dvojvstupová externá USB karta napr. od M-Audio vás príde okolo okolo 6-8 litrov a bude vybavená novými ASIO drivermi s ktorými sa dá dosiahnuť latencia okolo 5 ms, čo je už zanedbateľné číslo. Za ďalšie dve kúpite buď nejaký malý mixpult (v tomto prípade bude mať skôr funkciu predzosilňovača) alebo malý lampový pre-amp od Behringer. A teraz už potrebujete len mikrofón a SW a môžete nahrávať. Dnes už sa dá urobiť v počítači úplne všetko a tým myslím úplne. Od gitarových efektov až po virtuálne orchestre a syntetizéry, samplery a bicie na nerozoznanie od živých atď. Keby mám dosť prachov, pravdepodobne to idem okamžite kúpiť.


Čo na záver.. snáď len malú neplatenú reklamu odporúčanej literatúre

Milan Šolc – Tajemství akordových značek
Je to malá knižôčka o ktorú na prvý pohľad ani nezavadíte, ale okrem perfektného prehľadu akordových značiek tu nájdeme aj vysvetlenú základnú teóriu, hoci trochu ťažkopádne. Rozhodne odporúčam každému, nielen gitaristom, ale aj klávesákom a basákom. Keby v sebe obsahovala aj nejaké bohatšie rytmické poznatky, bola by to pravdepodobne najkomplexnejšia kniha pre začiatočníkov aj pokročilých na trhu, čo pre knihu vreckového formátu nie je málo.


A ako bonus prikladám svoj vysnený setup:

Gitara

v jednom z troch tvarov LesPaul/IronBird/Roswell Rhoads/Sleipner (ešte som sa nerozhodol) z javoru (alebo iného dreva podobných vlastností), javorový dvojoktávový krk – extra tenký ukotvený 4 šróbmi, bez fretboardu alebo s veľmi tenkým palisandrovým fretboardom, kobyla Tune-O-Matic, 2* HB v zásade ľubovoľnej značky (pravdepodobne Seymour Duncan, ale uspokojil by som sa aj s firemnými Epiphone snímačmi, aké mám momentálne na jednej z gitár – ich zvuk mi dokonale vyhovuje), matný niklovaný hardware a povrchová úprava niklová šedá, alebo black/white burst, MIDI snímač Roland GK-3 s mountnutým ovládacím matrixom. A keby som to mal dohnať do krajnosti tak 9 strún. {G, H, (E, A, D, g, h, e)* a}

*v obyčajnej zátvorke klasický štandardizovaný 6-strunný poťah

Signálová cesta

V prvom rade nejaký gitarový syntetizér od Rolandu, ľubovoľný model napr. G-20. Z jeho výstupu veľký rozbočovací MIDI matrix a k tomu rackový Korg Triton, nejaký virtuálny analóg do racku (napr. Nord Lead), sampler (hocijaký slušný), gitarou ovládaný beatbox Korg Electribe ER-1 a malý príručný sequencer ktorý by vracal svoj výstup späť do hlavného MIDI matrixu. Audio signál zo všetkých strojov zapojený do malého príručného mixpultu a hlavný MIDI matrix spojený ovládacími káblami s ADA MP-1 kvôli centrálnemu ovládaniu kanálov cez veľký pedálový controler. Tým sme odbavili výstup z MIDI snímaču.

Cesta z magnetických snímačov bez poradia do Rolandu VG-88, Digitech Whammy, wah pedál, TC Electronics G-Major, Behringer lampový ekvalizér, Akai 8pole filter a nakoniec ADA MP-1 Preamp a za tým všetkým páskové echo. Výstup priamo do linky cez DI box, prípadne Behringer V-Amp Pro a lampový ekvalizér potom zaradiť zaň.

Okrem centrálneho prepínania pomocou MIDI premosťovací kanál, ktorý umožní v prípade potreby viesť výstupy z príručného mixu do audio signálovej cesty cez efekty.

Ale v podstate by mi úplne stačila nejaká slušná gitara a Roland VG-88. Problém je ten, že len tieto dve veci by ma vyšli asi na 60 litrov :-) (poznamka: slušnú gitaru už konečne mám, Ibanez IC300 )

Cenu celého setupu odhadujem takto: gitara 20-35, MIDI matrix 25, G-20 20, Triton 35, sampler 25, Korg Tribe ER-1 13, sequencer 10, pedál 15, VG-88 40, Whammy 12, wah 8, G-Major 18, Begringer 8, Akai filter 25, ADA preamp 15. Počítajme spolu, to je dokopy asi 280 litrov.. a potom hovorím, že stačia lacné nástroje. To je pokrytectvo čo ? :-) A zoberte si, že existujú ľudia, ktorí sú schopní dať 300 litrov za jeden nástroj, napr. PRS Carlos Santana Custom. Žiadna gitara by nemala toľko stáť.

Ale zoberme si to z tej druhej strany. Tento setup mi umožní zahrať v čokoľvek s akýmkoľvek zvukom - mám tu hŕbu efektov a o tie syntetické sa postará Triton. Môžem si dokonca do sampleru vysampliť aj nejaký spev a „hrať“ ten spev na gitare. Okrem toho môžem hrať na gitare aj !!!bicie!!! a ovládať cez ňu sekvencie z automatu. V GR-30 a VG-88 môžem gitaru virtuálne preladiť, virtuálne zmeniť polohu, !!druh!! snímačov a zostaviť si virtuálny aparát. Viete si predstaviť situáciu, že má každá struna priradený iný nástroj? Viete si predstaviť čo by sa stalo, keby máte na gitare magnetický sustainer ?!(vec, ktorá predĺži tón prakticky do nekonečna, kým ho sami neutlmíte rukou) Viete čo by znamenalo spustiť si na E-čku nejakú slučku a hrať na ostatných strunách tabla ?! Toto je realita !!! Dostávame sa do situácie, keď môžeme zahratím nejakého tónu spláchnuť hajzel, alebo dať variť vodu na čaj. To všetko sú len jednotky a nuly. Za pár rokov budete mať v každej gitare miniatúrny počítač s malým Unixovým systémom, aký majú dnes práčky, inteligentné domáce systémy alebo palubné počítače v autách. A aj keď si nie som istý, či tieto technologické výdobytky získajú prevahu nad starým dobrým vintage zvukom, rozhodne sa budú používať, a to v oveľa väčšej miere ako doteraz.

www.harmony-central.com - výborná stránka z recenziami a postrehmi od používateľov. Nájdete na nej prakticky hocijaký nástroj.
www.muzikus.cz - pravdepodobne najlepší časopis pre hudobníkov v našich končinách. Odporúčam všetkými desiatimi.
www.google.com - najlepší vyhľadávač v tomto a všetkých blízkych vesmíroch, odkedy mi padlo konto na hell.com

Thyan