Veľké upratovanie na koncile v Kostnici
Takto zobrazil zasadnutie kostnického koncilu jeho kronikár Ulrich von Richental.
45/2009
Bola to jedna z najväčších udalostí stredoveku, ktorú si u nás väčšinou spájame s upálením českého kazateľa Jana Husa. KOSTNICKÝ KONCIL mal však v prvom rade vyriešiť, ktorýz troch pápežov stojacich na čelecirkvi je ten pravý.

Chaos, v ktorom sa na začiatku 15. storočia zmietala cirkev, bol už neúnosný. Kríza sa začala už v roku 1309, keď dal francúzsky kráľ Filip presťahovať pápeža Klementa V. aj s celým úradom do Avignonu. Bolo to prvé dejstvo sporu, ktorý pokračoval o takmer sedem desaťročí neskôr. Tak dlho totiž pápeži (bolo ich celkovo sedem), v avignonskom paláci sídlili. Nielen oni, celá cirkev sa vďaka tomu ocitla pod vplyvom Francúzska, v tom čase európskej veľmoci, a postupne strácala autoritu. Zmeniť sa to pokúsil Gregor XI., ktorý v roku 1377 presťahoval pápežský úrad späť do Ríma. Krátko nato však zomrel a novú hlavu cirkvi sa rozhodli zvoliť nielen vo „večnom meste“, ale aj vo Francúzsku. Začalo sa tým tridsaťročné obdobie dvojvládia, či ako sa to zvykne nazývať, veľkej západnej schizmy. Jeden pápež sídlil v Ríme, druhý (protipápež) v Avignone a obaja trvali na svojej legitimite. Kresťanský svet sa tak rozdelil na dva tábory.
Pribudol ďalší
Spor mal urovnať koncil zvolaný v roku 1409 do Pisy. Lenže namiesto toho, aby sa problém vyriešil, všetko sa ešte viac zamotalo. Kardináli zvolili nového pápeža Alexandra V. a zosadili rímskeho Gregora XII. i avignonského Benedikta XIII. Tí sa však pontifikátu odmietli vzdať, takže cirkvi už nevládli pápeži dvaja, ale traja. Rozkol bolo treba riešiť a jedinou možnosťou bol ďalší koncil. Trval na ňom najmä uhorský a rímsky kráľ Žigmund. Syn Karola IV. bol veľmi obratný diplomat a vari ako jediný vplyvný panovník dokázal vyjsť so všetkými tromi pápežmi. Do zvolania koncilu sa však dlho ani jeden z nich nehrnul. Vedeli, čo by tým riskovali, veď zhromaždenie najvyšších cirkevných hodnostárov malo ukončiť schizmu tým, že definitívne stanoví len jedného pápeža. Svojím spôsobom teda išlo o lotériu kto z koho.

Žigmundova snaha nakoniec priniesla ovocie. Podarilo sa mu presvedčiť jedného z protipápežov Jána XXIII., ktorý si bol istý, že ak zvolá koncil, ten potvrdí na Petrovom stolci práve jeho. Zostávalo už len určiť dejisko koncilu. Žigmund trval na tom, že sa musí konať na neutrálnej pôde, a tak padla voľba na Kostnicu.
Mesto praskalo vo švíkoch
Na jeseň 1414 sa do tohto juhonemeckého mesta na brehu rieky Rýn a pri Bodamskom jazere začali schádzať cirkevné autority, panovníci, zástupcovia stavov, učenci aj laici. Koncil, ktorý mal urobiť v cirkvi poriadok, však nebol iba politickou záležitosťou. Stal sa aj veľkou spoločenskou udalosťou. Do Kostnice, ktorá doslova praskala vo švíkoch, neprichádzali iba účastníci koncilu. Mnohých ľudí priviedla nádej, že pri tejto príležitosti ľahšie nájdu obživu, prípadne sa im tam podarí ľahko zbohatnúť.

Kronikár koncilu Ulrich von Richental zaznamenal, že do mesta, ktoré malo v tom čase asi 6-tisíc obyvateľov, prišlo postupne viac než 70-tisíc návštevníkov. Duchovných bolo približne 18-tisíc, medzi nimi 29 kardinálov, 33 arcibiskupov, asi 150 biskupov, viac než 100 opátov a 50 prepoštov. Cirkevné rokovania a verejné kázne sa, samozrejme, striedali so svetskými radovánkami a život v meste v tom čase rozhodne nebol fádny. Prišlo totiž aj viac než 1 700 komediantov a muzikantov, no a nechýbali ani prostitútky. Podľa Richentala ich asi 700 bolo „evidovaných“, no minimálne rovnaký počet bol takých, ktoré najstaršie remeslo vykonávali tajne. Okrem toho kronikár napočítal viac než 350 obchodníkov, 230 pekárov, 225 krajčírov či 310 holičov, ktorí sa tiež starali o spokojnosť návštevníkov mesta.
Skončiť nechceli
Samotný koncil, ktorému predsedal kráľ Žigmund, sa začal 5. novembra 1414. Z troch pápežov prišiel na jeho otvorenie iba jeden, ten, ktorý ho zvolal. Ďalší dvaja vyslali do Kostnice len svojich delegátov.

Ján XXIII. predniesol úvodnú reč, v ktorej okrem iného vyslovil nádej, že ho koncil vyhlási za jediného právoplatného pápeža. Už zakrátko pochopil, že je to len jeho zbožné želanie. Väčšina účastníkov koncilu sa totiž vôbec netajila želaním, aby všetci traja rezignovali, a plánom zvoliť na Petrov stolec nového pápeža. Ján XXIII. sa podplácaním a intrigami pokúšal získať kardinálov na svoju stranu, bolo to však zbytočné. Vyhlásil teda, že ak jeho súperi abdikujú, urobí to aj on. O niekoľko dní sa však pokúsil z Kostnice ujsť. Nepodarilo sa mu to, no v rukách mal ešte jednu zbraň. Ako zvolávateľ koncilu ho mohol aj kedykoľvek rozpustiť.

To vedeli aj kardináli, ktorých táto hrozba zjednotila. Uzniesli sa, že koncil bude pokračovať a neskončí sa skôr, ako bude schizma odstránená. Aby im ich úsilie žiadny z pápežov neprekazil, vydali dekrét Haec sancta. „Koncil vyhlasuje, že je legitímne zhromaždený v Duchu Svätom, reprezentuje katolícku cirkev a má moc bezprostredne od Krista. Každý, bez ohľadu na postavenie alebo hodnosť, vrátane pápežskej, je povinný poslúchať ho vo veciach viery, prekonania schizmy, ako aj všeobecnej reformy Božej cirkvi,“ písalo sa v ňom.

Jána XXIII. nakoniec koncil zosadil. Keby to bolo všetko, tak by Baldassare Cossa, ako znelo jeho vlastné meno, ešte pomerne dobre obišiel. Lenže to nebolo všetko a kardináli vedeli, čo má tento muž na rováši. Vypracovali proti nemu žalobu, v ktorej ho okrem iného obvinili z pirátstva, vrážd, viacerých znásilnení, sodomie či incestu. V žalári strávil tri roky, potom ho nový pápež omilostil. Cossa napokon zomrel v roku 1419 ako kardinál biskup vo Florencii.

Mimochodom, meno Ján XXIII. sa v zozname pápežov objavilo ešte raz. V roku 1958 si ho vybral Angelo Giuseppe Roncalli. Nebolo to, pravdaže, z úcty k dávnemu protipápežovi. Naopak, malo ísť o zdôraznenie presvedčenia, že Baldassare Cossa nebol právoplatnou hlavou cirkvi.

Vráťme sa ešte na začiatok 15. storočia do Kostnice. Ani ostatní dvaja pápeži si svoje posty neuhájili. Gregor XII., ktorý sídlil v Ríme, sa s koncilom dohodol. V júli 1415 abdikoval a posledné dva roky života prežil ako kardinál. Najdlhšie sa vzpieral Benedikt XIII., ktorý z Avignonu ušiel do Španielska. Postupne v kardinálskom zbore prišiel o väčšinu svojich prívržencov a v júli 1417 ho koncil zosadil. Verdiktu sa síce odmietol podvoliť, no nebolo mu to nič platné. Prakticky nikto ho už ako pápeža neuznával, hoci sa naňho „hral“ až do svojej smrti v roku 1423.
Horeli hranice
Definitívne ukončenie schizmy bolo hlavnou, nie však jedinou úlohou Kostnického koncilu. Zúčtovať chcel aj s učencami, ktorí podľa najvyšších cirkevných predstaviteľov šírili kacírske myšlienky.

V prípade anglického reformátora Johna Wycliffa kardináli a biskupi veľa práce nemali. Muž, ktorý okrem iného hlásal, že cirkev nesmie vlastniť žiadne majetky, že križiacke ťaženia sú v skutočnosti len lúpežnými výpravami alebo že pápež je antikrist, ktorého cirkev vôbec nepotrebuje, bol totiž v čase konania koncilu už tridsať rokov po smrti. Zbor vysokých cirkevných hodnostárov ho napriek tomu odsúdil a potrestal. Nariadil, aby vykopali a spálili jeho kosti...

Aktuálnejším problémom ako Wycliff bol český kazateľ Jan Hus. Učil o skazenosti cirkvi a jej predstaviteľov, kritizoval kupčenie s odpustkami a úradmi a hlásal, že tak svetská, ako aj cirkevná vrchnosť nemá po spáchaní ťažkého hriechu právo viac vládnuť. Jeho myšlienky získavali čoraz širší ohlas, najmä medzi chudobnejšími vrstvami. Cirkevní predstavitelia videli v Husovi hrozbu. Pápež naňho najprv uvalil kliatbu a roku 1414 ho pozvali do Kostnice.

Hoci ho mnohí pred touto cestou varovali, nedal si povedať. Bol presvedčený, že pred koncilom bude môcť svoje učenie obhájiť. To sa však nestalo. Dostával iba otázky, na ktoré mohol odpovedať áno alebo nie, podstatu svojho učenia objasniť nemohol. Označili ho za kacíra, zatkli, uväznili a 6. júla 1415 odsúdili na smrť upálením. Ešte v ten istý deň rozsudok aj vykonali. Jeho popol potom vysypali do Rýna.

Hranica však na rovnakom mieste horela ešte raz, o necelý rok
neskôr. Za Janom Husom totiž do Kostnice prišiel český filozof Hieronym Pražský, jeho stúpenec. Čakal ho tam navlas rovnaký osud.
Späť do Ríma
Kostnický koncil napokon trval takmer štyri roky, do apríla 1418. Päť mesiacov predtým zasadlo konkláve, na ktorom 23 kardinálov a 30 delegátov koncilu zvolilo nového, už jediného pápeža. Veľká západná schizma sa tak po bezmála štyroch desaťročiach definitívne skončila. Na Petrov stolec zasadol Odo Colonna, ktorý prijal meno Martin V. Návrh na zriadenie pápežskej rezidencie v Nemecku odmietol, takisto ako výzvu, aby sídlil v Avignone. Rozhodol sa vrátiť úrad najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi do Ríma, kde odvtedy nepretržite sídli.

TEXT: ANDREJ ŠIMONČIČ
http://zivot.lesk.cas.sk/cl/100264/248421/velke-upratovanie-na-koncile-v-kostnici