Od štyroch rokov som vyrastal v obci, kde žije taktiež aj komunita Rómov. Niekoľkých som mal aj za spolužiakov a až na ojedinelé prípady to boli neskutočne šikovní ľudia(boli ďaleko vpredu pred ostatnými spolužiakmi, ktorí boli neskutočné diliná), mali len tú smolu, že sa narodili ako Rómovia. V zime sme pravidelne po škole chodili hrávať na zamrznutú rieku hokej a tam sa nikdy nehľadelo na farbu pokožky. Môj brat zasa chodil rekreačne hrávať v lete futbal a pravidelne hrával aj rómskymi deťmi. Moja mama je v tejto obci učiteľkou prvého stupňa už vyše 15 rokov. Za celú tú dobu som nespočetne veľa krát od nej počul, koľko má v triede šikovných rómskych detí, len bohužiaľ nemajú možnosť to kôly svojim sociálnym podmienkam ako rozvíjať a väčšinou dopadnú po vzore svojich starších súrodencov a spolužiakov. Aj keď škola značne prispieva(na stravu a školské pomôcky) deťom zo sociálne slabších rodín(a nielen iba Rómom ako si myslí pospolitá verejnosť) nie je to ešte úplne ideálne. Skúste si ale predstaviť, že by tieto príspevky neboli vôbec. Prakticky by tie deti nemali šancu, aj keď na to intelektuálne majú. Dodnes mám medzi Rómami niekoľko kamarátov a vždy keď sa vidíme, tak mi zďaleka zdravia a pýtajú sa ma, čo mám nové a ja som nikdy nemal problém potriasť im rukou. Naopak, niektorí moji spolužiaci zo základnej školy prejdú okolo mňa ako barani aj keď im ja pozdravím prvý. Za celý ten čas som v našej obci nikdy nezaregistroval extrémistické názory a násilné prejavy voči Rómom, aj keď isté predsudky medzi obyvateľmi sa samozrejme vyskytujú. Rómovia sú neskutočne temperamentní a to niekomu môže vadiť. Po tejto mojej skúsenosti ma ale nikto nikdy nepresvedčí, že rómska otázka sa nedá riešiť. Vysvetlí mi niekto, prečo som od detstva nikdy nemal problém s takouto neznášanlivosťou? Ak sa to nemôžeme my samy, tak kto potom? Ak si tých 50000 ľudí, ktorí sa pripojili do tej smiešnej skupiny neuvedomí, že treba začať od seba, tak sa nikam nedostaneme. A je toho ešte viac, len sa mi to nechce písať.