Dnes vychádza album môjho zosnulého priateľa id kedilek. Vďaka prosbe od id mlieko z Weltschmerzen labelu som mal tú česť tento album pripraviť - kurátorsky aj vizuálne.
Vďaka Kedilekovej rodine a Kubovi za podporu a požehnanie. Vďaka Kedilekovi za krásne a jedinečné dielo, ktoré nám nechal. Vďaka Ti za inšpiráciu, scitlivenie a všetko to, z čoho doteraz čerpám. Snáď sa máš dobre.
Tu je text, ktorý som pre Weltschmerzen k albumu napísal:
Na periférii Bratislavy, v pulzujúcich tieňoch z horiacich komínov rafinérie, na pozemku rodinného domu, stál malý domček. Pôvodne slúžil na experimenty s domácim pestovaním šampiňónov. Neskôr, po provizórnej akustickej úprave - oblepením stien kartónovými obalmi na vajíčka - sa stal skrýšou pre hudbu. Citlivú, clivú, zašumenú hudbu človeka menom Cadillac Face.
Dnes by sme asi použili slovo “safespace”, vtedy to však bola (Kedilekovými slovami) “kutica”. Skrýval sa tu pred svetom, ktorý bolel. Kedilek tu tajne fajčil, spieval, komponoval. A snažil sa nezblázniť z úzkostí. Skladal hudbu, ktorá sa vymyká všetkému dobovému.
Trápil sa tu. So zvukom (ktorý nevedel vykrútiť podľa svojich predstáv), s nástrojmi (na ktoré sa nevedel prinútiť hrať), so svetom (s ktorým si, pochopiteľne, nerozumel).
Cadillac Face bol človekom, ktorý sem nepatril.
Písal a spieval v angličtine (v post-socialistickom a rano-kapitalistickom Slovensku, kedy vedieť po anglicky nebola samozrejmosť); písal aj po slovensky (blogy a denníky, ktoré boli vďaka automatizovanému a surreálnemu spôsobu písania rovnako nezrozumiteľné ako imerzívne a intímne); odpovedal teenagerom (na ich kvázi-banálne otázky v poradniach [o vzťahoch, živote a dospievaní], kde sa často stretávali s výsmechom a zosmiešňovaním); skladal elektronickú a noise-ovú hudbu (v dobe kedy sme nevedeli, čo asi tak môže znamenať skratka DAW).
Keď som dostal ponuku pre Weltschmerzen pripraviť Kedilekov kompilačný album, rozhodol som sa nekonkurovať/nezdvojovať Noizy Days - to bola kompilácia z Kedilekových príspevkov na Noize Konspiracy. Podzemné kompilácie, šíriace sa cez lokálnu proto-sociálnu sieť. Hraničná hudba bez pravidiel - otvorená, ale neprístupná. Kedilek tam prisipeval skladbami prevažne experimentálne-elektronickými.
Noizy Days pripravil Ďuro Ďurček, jeden z iniciátorov projektu Noize Konspiracy. Obaja, Ďuro aj Kedilek, sú už roky po smrti.
Songs For The Trees je mojim výberom z Kedilekovej pesničkárskej tvorby. Najkomornejšej z jeho komorných nahrávok. Z jeho najzašumenejšej, najintímnejšej, najtichšej polohy. Najromantickejšie, najutrápenejšie, najbolestivejšie, najpriamejšie piesne, ktoré od neho poznám.
Kvôli obalu som sa prevtelil do svojho ja z dôb, keď sme sa poznali, keď ma inšpiroval a roztváral kultúrne obzory, keď som si veľa kreslil a maľoval po stenách opustených domov a jemu sa to páčilo. Ako keby som mu to mal nakresliť vtedy…
Z Kedileka sa stal antropomorfný groteskný strom. Ani listnáč, ani ihličnan. Alebo je to sviečka, ktorá sa sama spaľuje. Kým sa nudí, smúti, hrá na gitaru. Tragikomédia. Občas zapáli, aj čo nechce a sama sa nevie zahasiť. Alebo vie?
