Prinasam par obrazkov a postrehov z tury v druhom najvyssom bulharskom pohori, v Pirine. Zozbierali sme sa ako celkom roznoroda skupina - ja a moja manzelka, jej bratranec Radi so svojou milou Cveti, horska vodkyna Daniela so synom-jaskyniarom Monim, jeho homies Marty a sudca Filip, dvaja japonski penzisti Tsunenobu a jeho manzelka Yasuko, v prve dni aj dalsi vodca Alex, neskor sa k nam pripojila Danielina znama Vili. Inym slovom, od kancelarskych krys po turistov-extremistov.
Hruby nacrt trasy tu -
link
Rano vyrazame autobusom zo Sofie do Razlogu, malebneho soc-mestecka na upati Pirinu. Tu nas caka obligatna marsrutka, ktora nas zavezie vysoko, az do pasma ihlicnatych lesov (zhruba 1400 m n.m.). Ja som samozrejme nedockavy, no po stranach cesty su najprv stovky hotelov, a potom rezervacia, tak drzim hubu a krok...
Vystupime na cistinke asi 200 m pod chatou
Demjanica, kde nas prekvapia dva GAZy a prastary ZiL. Na chate sa zastavujeme len na chvilu; vsetci ju hatuju. Chatara opustila zena a nejak sa mu nechce o nu starat.
Pokracujeme popri riecke Valjavici cez Prevalski ezera, kde zacneme poriadne stupat k Mozgoviškej porte. Zacinaju skaly (cca 2400 m n.m.), no napriek tomu nam robia spolocnost stada krav. Je tu zivo, aj ked ziadni ludia. Pokracujeme cez priesmyk (portu) az k Tevnemu ezeru (2512 m n.m.), nasej prvej zastavke.
Chatu
Tevno ezero prevadzkuje manzelsky par. Zena Valja sa s chatarom Ivanom spoznala na ture, a tak tu rovno ostala. Muz kazdy den ide s par
konmi do doliny az k Demjanici, kde nalozi zasoby. V BG je v tejto vyske este vhodna klima pre luky, a tak kone sa popasu, zatial co pomahame chatarovi s vykladanim dobrot. Kjufteta, sopske salaty, rakia, domaci ovci jogurt a ranne mekice (sladke langose) tecu potokom. Chata sa vsak nehrdi len dobrou logistikou. Na streche ma kolektor, pod plesom je vodny generator a dokonca
sprcha. Sice ide o najvyssie polozenu chatu z tych, na ktorych sa zastavime, turistov je tu vela - nejaka skupina z Burgasu tu rve piesne hlboko do noci, na druhy den sa dokonca zjavi rodinka Nemcov; v sandaloch.
Na druhy den nas caka prvy konciar: Kamenica (2822 m n.m.; fotka od Moniho), dominanta juzneho Pirinu. Zatial co sa zeny (okrem nezlomnej Yasuko, ktora ide s nami) neuspesne pokusaju zdolat Momin dvor (2714 m n.m.), pod vedenim Alexa tiahneme hore. Od Tevneho ezera ideme na ztec cez Kraledvorsku portu a Malku Kamenicu (2679 m n.m.). Hlavne ta je pre mna, zvyknuteho na vyznackovane a poretazovane tatranske cesticky, dost hardcore. Z Demirkapijskej doliny sa ozyva nadavanie pastiera, ktoremu usli kravy, ako aj mekanie horskych koz (kamzikov), ktorych sa zozbieralo par stoviek metrov pod nami cele stalo.
Hore vystupime ja, sudca Filip, Marty, Moni, Alex, Japonci (Tsunenobu foti) a Radi; Moni a Alex samozrejme ako prvi, ja sa s Radim doplazime horko-tazko. Poskytne sa nam krasny vyhlad na okolie, avsak len na chvilu, kedze skoro nas obklopi hmla. Vraciame sa lahsou, no dlhsou cestou cez Begoviški preval a dolinu Belemeto. Vystaveny sa vitazoslavne skerim na pokorenu horu, ktora sa hrozivo skryva v oblakoch.
Dalsi den sa Alex sa poruca do dolin, nas vsak caka presun na dalsiu chatu. Vraciame sa k Mozgoviškej porte, odkial vsak zlezieme na druhu stranu k Čairskym ezeram. Tu zacina zas kosodrevina, napriek tomu aj tu si obcas vybehne dobytok na pasu. Zanechavaju po sebe jednoznacne stopy, ktore napomahaju k diverzifikacii tunajsej
flory. Zideme nizsie do oblasti Arnautski grobišta (dosl. "Albanske hroby"), kde sa pokusame najst isteho pastiera Mitka, ktory je znamy svojou pohostinnostou a umom (byvaly ucitel). Najdeme jeho skromnu kolibu, no sam sa neukaze, tak pokracujeme dalej. Od inych pastierov sa k nam pripoji jeden z ich psov, ktory ma prenasleduje takmer az k dalsej chate, teda oficialne "pristresku"
Spano pole (2050 m n.m.).
"Pristresok" tvori vacsia budova s jedalnou a niekolko mensich chatiek-gubičiek. Par chlapov-chatarov dovaza zasoby z dolin na autach - konkretne "najlepsi rusky dzip" (slovami chatara) GAZ-69 a "najlepsia Toyota", Land Cruiser LJ73. Dostavame akusi VIP izbu - dvojku, dokonca ani postele nie su poschodove! V jednej z chatiek je tecuca voda, ktora sa da v piecke ohriat. Dobru atmosferu udrzuje
Radio Geja so sirokym repertoarom greckych a bulharskych ludoviek.
Stvrty den sa Radi, mladez a Japonci vydavaju na Banderiški čukar, ja vsak tentokrat odmietam. Este predychavam Kamenicu, a navyse pada hmla. Okolo obeda prekonavam lenivost a idem si pozriet Spano pole. Ide o zvlastne miesto: chata je tesne nad hranicou lesa, no na rozdiel od inych miest na Pirine tu nie je kosodrevina. Luky su plne koni a krav; nikde ziadni turisti, stretavam len stareho kovboja na koni. Vyliezam k jednemu plesu pod Banderiškou portou, malebne obkolesenom vysokymi skalami, kym nepadne hmla. Poobede sa k nam pridava Vili; ticha, no velmi inteligentna pani, pod nanosom sofijskeho sarmu sa vsak skryva velmi ostrielana zalesacka.
Piaty den vyrazame zas cez Spano pole, no tentokrat strmo nahor smerom k Sinaniskej porte. Zas pada hmla, no stretavame aj ludi. Od porty k nam zostupi lokalny guru
Drago Mateev, dvorny fotograf Pirinu. Spodiela s nami par mudrosti a davam nam pozehnanie k pokracovaniu. Kedze Daniela ma stare kolena, zastavujeme sa kazdych 5 min. Hore v priesmyku nas prekvapi mnozstvo pamatnych tabul; datum umrtia 31.12. vsak napoveda o skutocnej pricine smrti.
Ludo mlado.
Zideme na chatu
Sinanica (2200 m n.m.) pri malebnom plese, obkolesenom hustou kosodrevinou. Sme na zapadnej strane Pirinu, ktora svojim vapencovym reliefom pripomina Belianske Tatry. Nevidime nic, tak sa zatvarame do chaty, kde nas chyzarka pohosti
tolumbami. Sinanicu tiez vedie manzelsky par, zasobuje sa konmi, na rozdiel od Tevneho ezera tu vsak s nimi byva aj asi 10-rocny syn. Chata posobi, ze je v neustalej rekonstrukcii: stary majster tu sice stavia latriny s izolovanymi dvermi a tecucou vodou, na druhej sa im rozpadavaju vchodove dvere. Po obede si s manzelkou dame dochodcovsku prechadzku okolo plesa, zatial co hmla zazracne mizne.
Zrazu je uplne jasno a Radi veli do utoku na vrch Sinanicu (2510 m n.m.). Moni bezi napred: zaumienil si zdolat ju za 30 min (potom tvrdil, ze ju dal za 27, jeho matka vsak zratala 32), pridavaju sa aj Cveti a Japonci. Od chaty nie je vrchol daleko, vedie k nemu vsak velmi strma cesticka; vacsinu casu idem prakticky postvornozky. Vystup je snad aj narocnejsi nez na Kamenicu, kedze skaly tu su hladke a zradne, lahko sa zosuvaju. Pre mna je to adros, zatial co Moni sa nudi, lebo sme pomali, a tak nam ide naproti.
Na vrchole je vsak uzasny vyhlad na cely Pirin: vidime najvyssi vrch pohoria Vichren (2914 m n.m.) aj Kamenicu, na druhej strane mesto Sandanski a na obzore Macedonsko a Grecko. Mame moznost pozorovat roj
dravcov zblizka. Ukazuje sa vsak, ze nejde o orlov, ktore by nam prileteli na pozdrav: zlietaju sa nad nami
supy. Asi sme fakt posobili moc zmoreni. Skor nez nas zjedia sa vsak dostavi vesela skupina bulharskych turistov-penzistov, ktora dosla z chaty Vichren, a supy sa radsej stiahnu. Ich vodca nas ponukne whisky a zapeje niekolko piesni na slavu Pirinu. Vraciame sa po hrebeni a Sinanišku portu do chaty.
Ubytovani sme v dolnej izbe, teda skor sklade vedla generatora, bez kurenia, okno ani dvere nejde poriadne zavriet. Takze vytahujem
Vreme razdelno a citam si v jedalni, kym generator nevypnu (23:30?). S Radim a Cveti si pripijeme domacim vinom na nas velky planinarsky uspech. Dalsi den nas uz caka zostup.
Zideme asi 1000 m nadol k naucnemu centru Peštera, odkial ide uz normalna prasna cesta k chate
Zagaza (1410 m n.m.). Byvala horaren komunistickych vodcov, Zagaza je uplny opak spartanskej Sinanice: vsetko nove, kachlicky, skara, zajace, dyne... Celu chatu mame pre seba, ak neratam jednu zildu, co vezie drevo do doliny - tu sme uz na okraji narodneho parku. Nevyhoda Zagazy je len to, ze je daleko odvsadial. Zatial co docitavam
Vreme razdelno, Japonci skusia urobit vylet, no rychlo sa obracaju, ked sa po nich rozbehnu ovciarske psy.
Chatar je stary stolar. Nad jeho rujnym vinom, ktore sa hrdi oceneniami, dumeme nad tym, ako odraza lokalne hedonisticke, ak nie rovno dionyzovske idealy. Na rozdiel od planinskych junakov na vyssie polozenych chatach je chatar skor
meraklija. Pozitok -
kef - nie je prenho kratochvilou, pomocou ktoreho zabudne na nepriazen osudu, na vzdy zly
kismet, na ktory sa vacsina ludi tolko vyhovara.
Kef je vysledok usilovnej prace, zaujmu, a tiez sikovnosti.
Meraklija je clovek, ktory je
erbap v robeni
kefu.
Posledny den schadzame cerstvo oznacenou cestickou cez vrch Baba (1879 m n.m.) do dediny Vlachi. Spadnute stromy sa netazia, a ak nejaky ohrozuje?
Ama, vnimavaj be! Problem je tu len pytliactvo, proti ktoremu vraj bojuju
kamerami. Manolovo
planinata vi gleda! tu nabera novy vyznam.
Na konci lesa zacina pustina. Je len 10 h rano, no slnce pecie neuprosne. Vo vyludnenej osade Poljana ma byt pramen, no nenachadzame ho. Ideme teda dalej po cesticke, kym sa znacka nestrati uplne; nastastie, blizko je svah, ktory vedie rovno do dediny.
Vlachi maju oficialne 3 obyvatelov, videli sme vsak ovela viac. V dedine sa narodil revolucionar
Jane Sandanski, ktoreho fotografia nechyba v ziadnej chate na tejto strane Pirinu. Ide o odbojnu dedinu: burila sa tak proti Turkom, ako aj
komunistom. Turisti ju objavuju len postupne - az tento rok prvy obyvatel zacal poskytovat noclah. Polovica domov sa rozpada, druha je obnovovana na vilky; kostol zamknuty, pred dverami mu lezi mrtve vtaca. Premavku tvoria vacsinou len vozidla so stavebnym materialom, ako napr. stara
V3S so znakmi cs.armady. Stretavame jednu turistku zo Sinanice, ktora nas upozornuje, ze na dalsi den sa chystaju kvoli Ilindenu hody. Minuly rok vraj doslo 300 ludi a ja sa len divim odkial. Ostat vsak viac nemozme.
V dedine je tiez chovna stanica pre lokalne selmy - momentalne ma dva medvede a dva vlky, okrem toho stado
kaloferskych koz a par ozrutnych karakacanskych ovciarok so stenatami. Spravkyna stanice Elena nam tiez ukaze ich
naucne centrum, ktore mimo ineho ukazuje rozpriestranenie jednotlivych druhov vlkov, ako aj zvlastne pariacie zvyky rysov. S vlkmi si tiez obcas zavyje: podla odozvy vraj zistuje, kolko mladych sa im v horach narodilo...
Tu napokon nasadame na improvizovanu marsrutku, ktora nas za zvuku pirinskych ludoviek zavezie do Kresny. Ja, moja zena a Vili tu vystupujeme, so spoluputnikmi sa lucime. Ti ostanu este na den v dedine Oštave, kde su mineralne kupele (vraj su
mnogo zle). Nabuduce snad. Tu, na hlavnom tahu bulharskym Macedonskom v povodi Strumy, nam asi za 3 minuty dojde autobus do Sofie. Proste
kismet.
Na Pirine je mnozstvo dalsich miest, ktore by sme mohli navstivit - Melnik, vrch Vichren ci mesto Sandanski medzi inymi - no treba si nieco nechat aj na buduci rok. Pohorie je v lete prazdne a ciste (kravske lajna su predsa len priroda). Turisti su vacsinou len v skupinach, nerobia kraval a bordel, aj ked vacsina boli mladi pubertaci. Znacenie sa neberie vzdy do uvahy - posledna cesta do Vlachov nebola ani na mojej tri roky starej mape, a raz nas zachranilo len to, ze si sudca Filip vsimol rozpadnutu pyramidku... To vsak nie su problemy, lez vyzvy, ktore cloveka potesia, ked ich vyriesi. Aj moja zena, clovek to skor morsky a pohodovy, hned zacala rozmyslat nad tym, kam by sme do hor mohli ist nabuduce. Je to teda miesto, ktore vie k horam vzbudit lasku.
***
***
До скоро!
