tak a je to za nami. zrejme sa so mnou nestotožní každý, kto tam bol, ale pre mňa to bol najlepší koncert v mojom živote!!! nie asi, ale určite! vrátilo ma to do čias, keď som bola 10x viac blbá, 10x chudšia a 10x nevinnejšia,haha :) proste puberta čistá.
najlepšiemu koncertu, aký som zažila, predchádzali predskokani, ktorých meno neviem. bolo to také ethno-ska. dvaja turci, jeden hral na trubke, druhý na takom velkom bongu, alebo čo to bolo. + bicie, klávesy, basa a gitara. jo a nespokojný spevák. evidentne si nechcel pripustiť, že si obecenstvo šetrilo sily a hlasivky na hlavnú hviezdu večera. tá na seba nechala čakať takú dobrú akademickú polhodinku. nervózne sme prešlapovali z nohy na nohu, obšívali sa, pískali, jačali, hučali... až sme sa dočkali. scéna bola vyzdobená veľmi jednoducho, zároveň však veľmi adekvátne. červené závesy,ako opona v divadle. nič viac. ďalej iba hra svetiel a kapela, ktorá sa po jedednástich rokoch dala znova dohromady.
chlapci prišli odetí do čiernych oblekov s čiernymi kravatami a bielymi košeľami. mike patton ladil s oponou, pretože prišiel celý v červenom. v ruke pimp stick, na hlave zgelované polodlhé vlasy, ktoré k nemu tak neodmysliteľne patria. po prvých dvoch peckách už šlo sako ale dole. a prišli sliny, pot, megafón, jačanie a ten najkrajší hlas na svete. ja osobne som prvé dve pesničky preplakala, nemohla som si pomôcť. vidieť ich naživo bol pre mňa dream come true, pretože som neverila, že to niekedy dajú znova dohromady. a veruže to dali dohromady tak,ako keby sa neboli nikdy rozpadli! musím uznať, že do mike-a sa zub času vôbec ale vôbec nezakusol. stále vyzerá nenormálne hot a šibalsky zároveň. no ale mike bordin (bicie) má dready kompletka šedivé. sluší mu to však stále rovnako a do bubnov trieska na jedničku :)
chlapci odohrali takmer dvojhodinový koncert, kde najväčšie kruťárny ako digging the grave, the gentle art of making enemies plynulo striedali pomalé veci ako evidence a easy. nesmrteľné tracky zo zrejme najúspešnejšieho album of the year ako stripsearch, ashes to ashes a last cup of sorrow, samozrejme, nemohli chybat. tak isto nechýbali ani single z prvých albumov ako falling to pieces,midlife crisis a epic. nesmiem zabudnúť spomenúť vtipný mike-ov skit, keď nás všetkých utíšil, aby sa nás opýtal: "i have two balls. do you want them? (tu som veľmi kričala a posunkami ukazovala na seba, že áno, chcem) you can have both of them. you know why? cuz i am just a man..." čím uviedol jeden z mojich najobľúbenejších trackov. no hádajte, ktorý. áno, just a man!
hodiny som nesledovala ani náhodou, takže nedokážem odhadnúť,kedy sa prvý krát odobrali zo scény. obecenstvo však faith no more nechcelo pustiť domov len tak, takže sa na pódium vrátili dva krát a ak sa nemýlim pridali tri, či až štyri tracky. mike si všetkých na pamiatku odfotil a na záver pekne poďakoval a s celou kapelou odišiel z pódia, aby sa už nevrátili.
ani po hodine spinningu a švorhodinovej jebačke som sa necítila tak,ako po koncerte. nohy boleli vácej ako zo zasratého stacionárneho bicykla a mokrá som bola všade (áno,aj tam),ako keby ma niekto hodil do bazénu :)

ps: jo a mike spieva naživo presne tak isto jak na albumoch. čistý rešpekt pred týmto PÁNOM!!!!

one thing we all adore
something worth dying for
nothing but pain
stuck in this game
searching for fortune and fame