Plnou parou
Autor: Tina Čorná, foto: Roman Ferstl

Vydavateľ slovenskej literatúry a jej debutantov, autor a organizátor súťaže Poviedka, neskôr i Román KOLOMAN KERTÉSZ BAGALA sa vracia. Po krušnom minulom roku, keď musel z finančných a zdravotných dôvodov ukončiť šestnásťročnú činnosť známej agentúry L. C. A., prichádza s projektom Literárny klub, ktorý rozvinie jeho doterajšie nápady a odhodlanie stáť pri prameňoch vznikajúcej súčasnej slovenske prózy a poézie.

Štart činnosti Literárneho klubu ste načasovali podľa vašich slov „na magický dátum“ – 3. 6. 09. Aké bolo vaše očakávanie?
Tie čísla nie sú podstatné, len sme využili ich príťažlivosť. Tri, šesť, deväť... štart! Chceli sme vtedy verejnosť upozorniť na Literárny klub, ktorý som založil ako vydavateľ pôvodnej prózy spolu s etablovaným vydavateľom poézie Petrom Milčákom. Oslovili sme mladých ľudí, ktorí budú v občianskom združení literarnyklub.sk pokračovať v tom, čo sme my dvaja robili osemnásť rokov. Prevezmú všetky projekty zaniknutej agentúry L. C. A, teda Literárny cirkus, Literárne kino, Literárne soirée, ako aj literárne súťaže Poviedka, Básne a Román. V budúcnosti chcem byť už iba vydavateľom pôvodnej literatúry, nie organizátorom literárneho života.

Chcete vycúvať aj z osobných prezentácií kníh, ktoré vydáte?
Za posledné tri roky mi podali výpoveď viaceré súčasti môjho teliska aj dušičky. A podarilo sa mi pod pultom zohnať aj syndróm vyhorenia. (Smiech.) Pravdepodobne sa ho už nezbavím, lebo symptómy sa mi vždy objavia pri stresoch, v neočakávaných situáciách a pri námahe. Jediné, čo ma skutočne baví, je moje vydavateľstvo. Rád sa zapodievam textami, ilustráciami, dizajnom – to mi nespôsobuje žiadne problémy. Ale stres, neustále telefonáty, celý ten hluk „podnikateľskej“ činnosti mi je už fakt cudzí. Mojím cieľom je vydať dobrú knihu a obavy, či umelecké dielo prinesie aj ekonomický profit, už rád odovzdám iným.

Komu?
Našiel som schopného manažéra, ktorý má skúsenosti a reálny plán, ako organizačne a marketingovo náš projekt literárneho klubu naštartovať a vyladiť. Blažej Hrušovský je môj rovesník a rozhodol sa, že na pol roka opustí svoju eseročku. Pokúsi sa presadiť moderný manažment a funkčnú logistiku do kultúrnej činnosti. Sklad a technický chod firmy zabezpečuje spoľahlivý priateľ z detstva Milan Ďurčo. Klubový internetový denník literarnyklub.sk založil čerstvý absolvent filozofie Peter Michalík – stará sa o pravidelné rubriky, zabezpečuje rozhovory a videodenníky, má v pláne na jeseň spustiť jedinečný komunitný web klubu priaznivcov pôvodnej tvorby. A naším najdôležitejším kolegom je nastupujúca kreatívna riaditeľka Zuzana Tkáčiková s bohatými skúsenosťami v reklamkách aj treťom sektore. Dokážu to!

A vy?
Živnostenský list som dostal 1. marca 1991, odvtedy mám nad sebou len Boha. Kali nerobí, čo nechce! Som vydavateľom slovenskej literatúry na plný úväzok, lebo som sa tak rozhodol. Som jediný, kto rozhoduje o edičnom pláne. Moje rojčenie o budúcnosti spočíva v tom, že ja len kamsi doručím palety kníh a moji kolegovia sa postarajú o kompletný servis. Združenie určite nebude robiť nič, čo sa mu nebude páčiť – nemám v ňom direktívne slovo, chcem byť iba príležitostný konzultant, skúseností mám habadej...

Kto vás nahradí v šou, ktoré ste robili na svojich podujatiach?
Niektoré programy neprestanem moderovať. Len sa prestanem starať o to, aby všetko fungovalo na kľúč. Už nemám toľko energie ako kedysi, aby som robil denne viac ako desať hodín. Teraz je to rozdelené medzi kolegov.

Nezišlo vám na um podeliť sa o robotu s ďalšími už skôr?
Pedagóg ani diplomat určite nie som a nevyšiel mi doteraz žiaden pokus získať stálych kolegov. Pre moju naivitu a neokrôchanosť. Žiaľ, ja neviem robiť v tíme, preto som z kolektívnych činností vycúval. V súčasnosti je kolektív sebestačný. Dokonca natoľko, že môžem vyhlásiť „vydavateľské prázdniny“ a na mesiac zmiznúť do ticha hôr. Pán Boh zaplať! Už je načase. Som psychicky v koncoch, huriavk a uragán na Pohode pohode neprospel, hoci som mal v pláne besedovať a oddychovať v klubovej čitárni. Som v oku hurikánu a čakám na druhú vlnu. Preto som narýchlo zohnal najlacnejšiu letenku z Európy a plánujem mesiac nehovoriť, nepočúvať. Dúfam, že sa mi podarí na nič nemyslieť...

Od ministerstva kultúry nedostalo združenie literarnyklub.sk ani cent. Čím si to vysvetľujete?
Podali sme tri žiadosti o finančnú podporu pri organizácii rôznych cyklov podujatí a literárnych festivalov v celkovej hodnote vyše 20-tisíc eur. Tieto projekty realizujem niekoľko rokov a prostriedky by sme minuli na niekoľko desiatok večerov. Oslovili by sme široké publikum budúcich čitateľov slovenskej literatúry. Neštve ma to, od tejto vlády som veľa nečakal, popri nástenkách a pusách na čelo sa slovenskej kultúre vždy ujdú len odrobinky zo stola... Až taký naivný nie som, aby som dúfal, že niekto z vlády bude rozumieť tomu, prečo toľké roky vydávam výhradne slovenské knihy, ktoré sú vraj nerentabilné, prečo robím kultúrne podujatia, ktoré nie sú masové. Hlúpe nie je to, že ministerstvo nedalo peniaze, ale že nám to úradníci oznámili koncom júna, keď sme už mali za sebou vyše dvadsať podujatí, medzi inými – v Krakove, vo Varšave, v Budapešti a na celé leto sme spustili cyklus Literárne kino, takže týždenne pribúda ďalšie podujatie.

Aké knihy ste si zvolili pre svoj návrat v septembri?
Rozhodol som sa novú edíciu nazvať 999.kníh.sk. Formálne som využil dátum 9. 9. 09 – okolo tohto čísla je veľa legiend, ale ja si naozaj trúfam do konca života vydať 999 kníh, veď prvú tretinu som už vydal. Moje vydavateľstvo totiž mojou smrťou zanikne. Podľa týchto výpočtov by som mal žiť ešte 36 rokov, takže to beriem ako posledný pokus a idem do toho plnou parou.

S menami akých autorov začnete?
Neviem, či tieto mená hovoria niečo širokej slovenskej populácii, ale pre mňa sú jedny z najdôležitejších. Snažím sa odštartovať edíciu tým najlepším z môjho vydavateľstva a novými titulmi autorov, ktorým verím. Symptomaticky začínam zbierkou besedníc Ivana Kadlečíka, ktoré ako žáner v posledných rokoch autorsky preferuje. Názov knihy Škoda knihe nerozpredanej ležať – nech mi je mottom. Som odhodlaný pokračovať a pracovať bez ohľadu na to, aké budú okolnosti. Aj keď je tam určitá hranica, za ktorú nemôžem ísť.

Je to rodina?
Keď som bol slobodný a bezdetný, tak som si to mohol dovoliť. V súčasnosti to už celkom nejde.

Kto sú ďalší spisovatelia po Ivanovi Kadlečíkovi?
Ján Johanides, Alta Vášová, Pavel Vilikovský, Márius Kopcsay, Pavol Rankov, Marek Vadas a Eman Erdélyi, Tomáš Horváth, Karol 33d Horváth, Agda Bavi Pain a Kornel Földvári... Romány, poviedky, novely, štúdie, besednice – je to pestré. A konečne vychádza aj debut talentovanej Michaele Rosovej. Všetko sú to knižky, ktoré vnímam ako svoje hlavolamy – niečo, čo mám naozaj najradšej a kde budem ako vydavateľ rád podpísaný vlastným menom ako doteraz.

Váš celoživotný koncept je vidieť svoje meno na každom slovenskom diele, ktoré vydáte?
Keď som zanechal štúdium na filozofickej fakulte a založil som si v roku 1991 živnosť, slovenský zákon odo mňa chcel nejaký názov. No živnosť sa nedala založiť inak ako pod vlastným menom. Prvú knihu – debut Tomáša Horvátha vydal KK Bagala, ale pod edičnou značkou Kaligram, lebo moja prezývka je Kali, takže išlo o hru slov. To legendárne
L. C. A bola len distribučná firma. No o pol roka som sa dozvedel, že vydavateľstvo s rovnakým názvom práve vydalo nejakú maďarskú knihu. Slovensko je naozaj veľmi malé. Preto som od druhej knihy vydával tituly pod vlastným menom bez značky. Už sa nad tým vôbec nezamýšľam. Dnes už nikto pri názve coca-cola nedumá, či prvé slovo je naozaj coca.

Prečo považujete za svojho pomyselného krstného otca práve Ivana Kadlečíka?
Ivan Kadlečík trikrát veľmi výrazne ovplyvnil môj život. Prvý raz to bolo v roku 1983, keď som ako 18-ročný študent začal k nemu chodiť. Jeden môj kamarát z detstva mal na gymnáziu spolužiaka, ktorý usporadúval „žúrky“ – ale vtedy sa tomu hovorilo „ožrať sa v hajlochu“. A na jednej z takýchto exkurzií za dobrým burčiakom som sa zoznámili aj s jeho otcom Ivanom Kadlečíkom starším. Padli sme si do oka. Zhovárali sme sa, lebo si všimol, že čítam knižky. Bol veľmi výrazný rozprávač a ja som v tom čase, chvalabohu, hlavne počúval. Navždy som si zapamätal Silvester, keď v prvých sekundách roku 1989 zvonili na evanjelickom kostole a Ivan Kadlečík hral na organe. Bolo to úžasné.

Čo pre vás znamenal v takom mladom veku?
Spoznal som v ňom človeka, ktorý si naozaj nerobil ťažkú hlavu zo socialistického režimu. A napriek tomu, že mu režim reálne ubližoval, Ivan Kadlečík vôbec nezatrpkol – skôr si z neho strieľal a robil recesiu. Napriek zákazom a tomu, že bol roky nezamestnaný alebo robil podradnú prácu, nikdy nezatrpkol. Venoval sa hlbokým posolstvám slov. Preňho je slovo niečo úplne iné ako pre bežného človeka, nehovoriac o zaostalých ľuďoch, ktorí majú slovnú zásobu na minime. On vníma slová, ich významy, posolstvá, dejiny a dôkladne nad nimi premýšľa. V súčasnosti začal písať hajku, v ktorých rozoznáva nečakané odtiene a možnosti slov oproti ich pôvodnému významu. Jeho láska k jazyku, ktorú pestuje celý život, sa práve v hajku prejavila v plnej šírke. Ivan Kadlečík bol vždy majstrom krátkych žánrov. Vtedy dávno mi požičiaval svoje fejtóny a besednice, ktoré uverejňoval v samizdatoch. Často sme sa zhovárali o zdanlivo obyčajných veciach okolo nás, ale on rozprával jazykom, ktorý sa nedá reprodukovať. Úplne ma fascinoval.

Ako sa to na vás prejavilo?
Možno práve kvôli nemu som odišiel z Chemicko-technologickej fakulty STU a podal som si prihlášku na Filozofickú fakultu UK, lebo som zistil, že chemik zo mňa už nikdy nebude. No keď som sa po revolúcii stal študentom na filozofii, vydržal som tam len tri semestre. Mal som vyše 25 rokov a už ma nebavilo vysedávať v učebniach, chcel som vyskúšať iné veci. Založil som si vlastné vydavateľstvo a music-shop. Predával som na deke v podchode LP-platne, neskôr CD, potom už vo vlastnej predajni aj hifi-elektroniku a kvalitné reproduktory. Popritom som vydával knižky. Bohužiaľ, tento obchod mi v roku 1995 skrachoval. A keď som sa vtedy ocitol s dlhmi na krku na dlažbe, rozhodol som sa, že sa začnem venovať naplno už len vydávaniu kníh. Zostavil som edičný plán a v tom istom roku som vydal dve knihy – Hlavolamy Ivana Kadlečíka a debut Pavla Rankova S odstupom času – prvá získala cenu Dominika Tatarku a druhá cenu Ivana Krasku. Bol to stopercentný zásah. V nasledujúcom roku som vydal šesť kníh, v ďalšom osemnásť, až som sa dostal na hranicu dvadsať až tridsať kníh ročne. Zhodou náhod moju kariéru vydavateľa odštartoval Kadlečík.

Za tretie osudové spojenie s Ivanom Kadlečíkom považujete terajší návrat?
Už minulý rok sme sa zhovárali, že by som mohol vydať knihu jeho besedníc. A vyšlo to tak, že práve v deň, keď som určil dátum štartu novej edície na 9. 9. 9., prišiel mi od Ivana dokončený rukopis. A bolo rozhodnuté. Ale opakujem, tie čísla nič neznamenajú – dôležitejší sú ľudia a ich tvorba.

Hovoríme o klasikovi, ale vy ste sa zapísali hlavne tým, že ste uverejňovali v 90. rokoch debuty začínajúcich spisovateľov, keď to nikto nerobil. Odkiaľ ste čerpali istotu pri svojom výbere?
Dôveroval som svojej intuícii. V zásade však platí, že spisovateľ, ktorý ukáže pri debute, že má naozaj talent, nezakrnie. Potrebuje len priestor na rozvoj. Vydavateľstvo vzniklo hravo. Tomáša Horvátha, Mareka Vadasa či Pavla Rankova som poznal už z časopisu Maternica, ktorý sme vydávali ako študenti. Na ostatných používam rovnaký meter – sledujem ranú tvorbu v časopisoch a súťažiach a oslovujem najtalentovanejších.

Zaujíma vás pri výbere textov, či sú zrozumiteľné pre širšie publikum?
V tomto sa zhodujem s profesorom Rakúsom z Prešovskej univerzity, že dielo je hotové vtedy, keď už autor bolestivo nemá na ňom čo vylepšiť. A ani pokaziť. V tom prípade stále hovoríme o tvorcovi, a nie o prijímateľovi. Dielo, ktoré bolo vytvorené alebo upravené pre prijímateľov vkus, sa blíži ku gýču. Ako samostatný „podnikateľ“, nad ktorým v rozhodovaní nestojí nik, si môžem dovoliť panské huncútstvo – vydávať len to, čo sa mi páči. Nerozmýšľam nad tým, nerozpakujem sa, proste to vydám! Nevyhľadávam texty alebo autorov, ktorí píšu inak, ako sa mi to páči.

Vôbec nemyslíte na čitateľa?
Podľa mňa diela nevznikajú kvôli čitateľom, ale preto, že autor dostal talent povedať niečo nadčasovo a nadpriestorovo. A keď tento talent dokáže rozvíjať a odovzdávať ďalším, je to dobré najmä pre nás netalentovaných. Horšie je, keď sa dobrý talent zvrtne na zlé ciele. Aj to sa často stáva. Umenie obdivujem preto, že je spravodlivé. Čas naozaj ukáže, ktoré dielo bolo napísané na vrchole možností a schopností autora. Vždy to vyjde najavo. Ani Homér nepredpokladal, že sa jeho eposy po tisícročiach budú vydávať po celej zemeguli. A pravdepodobne ani netušíme, ktoré diela súčasných autorov ovplyvnia niečo v budúcnosti.

Považujete sa za hľadača talentov?
Ja sám, bohužiaľ, nemám iný talent ako ten, že cítim talent u druhého človeka, a zrejme aj to, či je naozajstný, alebo chcený. Nedokážem to opísať ani dať do poučiek, som iba praktik, robotník literatúry. Ale mám túto schopnosť a viem oddebutovať človeka, ktorý vyjde v náklade dvesto kusov a pri siedmej knihe dostáva medzinárodné ceny. Asi to teda nie je len nejaké moje ďalšie megalomanstvo a samochvála. A chcem to robiť naplno ďalej a v čase, ktorý mi zostáva, budem čítať rukopisy s ceruzkou v ruke.

Zasahujete do textov?
Občas sa stane, že okolo nejakého slova v rukopise urobím ceruzkou takú obrovskú pneumatiku a na okraj napíšem – či to autorovi stojí za to, aby si takú fantastickú knižku pokazil nepremysleným slovom alebo klišé. Bývam aj rozzúrený, ale aspoň viem, čo s tým textom treba robiť ďalej – či ešte potrebuje nejakého tvrdého redaktora, alebo nie.

Čo je s výtlačkami kníh, ktoré ste vydali, ale nepredali sa?
V súčasnosti som takmer bez skladových zásob. Pred dvanástimi rokmi som vydal debutanta v náklade 200 kusov, ktorého kritika totálne odpísala a keby tu bol socializmus, tak by asi išiel do gulagu. Istý čas sa zdalo, že na tej knižke, čo leží na sklade, nezáleží nikomu, iba autorovi a mne. A teraz, pri piatej knihe, ho už tí istí frfľoši považujú za etablovaného autora s emblematickým typom písania, hoci svoj štýl od debutu vôbec nezmenil. Je to vlastne príbeh každej knihy, ktorú som vydal.

Niektorí vaši autori nedokázali preklenúť problém, že hoci ste knihu vydali, ostala ležať na sklade, a od vás odišli.
Nech mi je nová edícia svedkom svetlých zajtrajškov. Čo vám mám na to povedať? Prečo by som sa mal vracať do minulosti? Nemám pocit, že by som niekomu vedome ubližoval. V súčasnosti mi banka konečne uverila, a po osemnástich rokoch podnikania mi dala veľký úver. Vrazím ho do toho, čomu som veril doteraz – do literatúry a jej propagácie. Úver mi stačí asi tak na polročnú činnosť. Nie je to krása mať na to, aby som bol vydavateľom, o akom snívam osemnásť rokov? Úver mi dovolil zamestnať ľudí, ktorí sa postarajú o úspech nášho projektu, a financovať neziskové kultúrne podujatia z vlastných zdrojov. Asi dvadsať kníh v tvrdej väzbe bude s ilustráciami výtvarníkov, ktorých dlhé roky zbožňujem a konečne im môžem ponúknuť prácu – ilustrovať súčasnú slovenskú literatúru. Ak po pol roku skrachujem, pôjdem do Kanady za Petrom Milčákom – budeme tam spolu natierať byty alebo vykladať vagóny, aby som mal na splátky pre banku.

Čo robí Peter Milčák v Kanade?
On má veľmi ťažký život. Vyše pol roka bol na Slovensku nezamestnaný a rozhodol sa – napriek tomu, že má maličkého syna – stať sa „amerikánom“. Pred mesiacom vycestoval do Kanady za prácou. Bohužiaľ, zatiaľ sa mu nedarí – dostáva len príležitostné práce, lebo je kríza. Je to veľmi smutné. Je to však dokonalý obraz našej spoločnosti, keď osemnásťročné vydavateľstvo poézie Modrý Peter neuživí ani pol človeka. On by to veľmi rád robil aj na polovičný úväzok ako doteraz, ale už sa to jednoducho nedá. Ja som sa rozhodol chytiť do rúk opraty osudu na najbližší polrok, ale hrozby konca sú veľké. Chvalabohu, strach nemám.

Nie je prehnaná takáto odovzdanosť v situácii, keď spoločnosť nereflektuje kultúru?
Ale ja nemám pocit, že spoločnosť nereflektuje kultúru. Občianske združenie Literárny klub dostalo tento rok 4300 eur na dvoch percentách z daní. Takže sa ukázalo, že „cena divákov“ prišla v 4300-násobku toho, na čo si našu prácu cení ministerstvo kultúry. Napadlo mi prenajať si celé námestie pred ich budovou a tancovať úradníkom pod oknami, no mňa už nezaujímajú žiadni politici ani smer kultúrnej politiky. Mám svoju prácu, autorov, priateľov a predovšetkým milujúcu manželku a deti, ja mám pre čo žiť aj bez darmožráčov.

Máte pocit, že je to cielený zámer – nepodporiť práve vás?
Nezaujíma ma to. Beriem to ako fakt. Od septembra sa budem usilovať ukázať, že moje rozhodnutie napriek všetkému pokračovať bolo správne. Nejde to inak. Keď milujete nejakú ženu, vezmete si ju druhý, tretí aj štvrtý raz.

Nie je to zvláštne, ako ste sa zamilovali do slovenskej literatúry, hoci máte viac maďarské korene ako slovenské?
Prečo Slovák miluje Maďarku alebo Maďar Slovenku? To sa nedá vysvetliť. Sú to citové záležitosti. Už ako chlapec v Leviciach som bol obstojným preborníkom v behu spálňa – knižnica a späť. Vždy som rád čítal, ale keď som sa ocitol na strednej chemickej škole v Banskej Štiavnici, objavil som, že existuje slovenská literatúra. Pri čítaní úchvatných debutov Ruda Slobodu či Dušana Mitanu som si uvedomoval, že to písali, keď mali približne toľko rokov ako ja. Zaľúbil som sa do toho a s tým nič neurobím.

Neskúšali ste písať?
Samozrejme, všetci lúzri rojčia a čosi píšu. No vždy som bol skôr performancer. Ako pubertiak som písal texty pre bluesrockovú kapelu Deravý groš, ktorá stále hrá a doteraz spieva moje dvadsaťpäťročné texty. Je to veľmi milé. Písal som do časopisov, prekladal som... No celé to prišlo až po revolúcii, keď som prišiel na filozofickú fakultu a s mojimi spolužiakmi Tomášom Kaminským a Vladimírom Potančokom sme založili časopis Maternica. Vyšlo len sedem čísel, ale niektorí literárni historici ho označujú dokonca za kultový. Pre mňa je to veselé, keď si dobre pamätám, v akých nákladoch vychádzal a kto ho čítal. Na druhej strane ma časopis podnietil k tomu, že som sa rozhodol skúsiť stať sa vydavateľom.

Slávny francúzsky vydavateľ Claude Gallimard povedal – „francúzska literatúra som ja“. Inšpiroval vás?
Som hlboko presvedčený, že moderná francúzska literatúra je naozaj Gallimard. Takisto si myslím, že bítnická literatúra je Citylifebooks – vydavateľstvo jedného kníhkupectva. O sebe nemám predstavu, kto som, len vyškrtávam všetko, čím nie som. Takto sa nejako abstraktne blížim k tomu, čo si mám o sebe myslieť. Preto som tak skalopevne presvedčený, že urobím 999 kníh, kým žijem. Nevidím dôvod, prečo by som mal robiť niečo iné.

Matej Hrebenda nosil knihy medzi ľudí, lebo mu záležalo na tom, aby čítali. Vám záleží na knihách samotných?
Áno, ale iste aj na čitateľoch. V rokoch 2005 – 2007 som besedoval v stovke knižníc po celom Slovensku. Najazdil som viac ako stotisíc kilometrov. Záleží mi na čitateľoch, ale viem, aký je súčasný stav na Slovensku – keď prídu na besedu dve stredoškolské triedy, len dvaja-traja študenti klipkajú očami, že vedia, o čom sa hovorí. To stačí. A ohlas na besedy bol zakaždým pozitívny. Moje „tajomstvo“ spočíva však iba v tom, že sa so spisovateľom rozprávam o tom, čo najviac zaujíma mňa – pýtam si od neho príbehy, ktoré ma oslovili a viem, že sa stali. Vtedy je skutočne jedno, či máme pri sebe len dvoch svedkov alebo šesťdesiatich – študentov či dospelých.

Nemal pravdu Egon Bondy, keď sa sťažoval, že „je na hovno byť básnikom malej literatúry“?
Určite to neplatí. Egon Bondy sa len zviezol na módnom klišé. Myslím si, že je jedno, kedy bolo dielo napísané, kde a kým. Autor, ktorý píše v jazyku malého národa, má len jedinú smolu oproti autorom rozšírených jazykov – že sa nedozvie hneď o kvalite svojho diela. Činom autora je dielo stvoriť a odovzdať. Mojím činom je knihu vydať. Za túto hranicu už vydavateľ s autorom nemá prečo chodiť. Chvalabohu, každú sekundu
sa na Zemi narodí nový čitateľ.

Kto je Koloman Kertész Bagala?
Narodil sa v roku 1964 v Leviciach. Študoval na dvoch vysokých školách (chémiu, neskôr filozofiu), ale ani jednu nedokončil. Po revolúcii si otvoril predajňu hudobných nosičov, ktorá v roku 1995 skrachovala. V roku 1991 založil Literárnu a kultúrnu agentúru L. C. A., ktorá sa venovala organizácii kultúrnych podujatí, propagácii domácej literatúry v zahraničí a vydavateľskej činnosti, orientovanej výhradne na slovenských autorov. Založil a organizoval literárne súťaže Poviedka a Román. Minulý rok pre svoje finančné a zdravotné problémy ukončil činnosť agentúry L. C. A. Momentálne spustil projekt Literárny klub a pripravuje sa na nový vydavateľský štart.

link: http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=3284&Itemid=89