Pamätám si to úplne presne. Tá púšť a skaly občas posiate kruhmi obilia. Takými v strede s prívodom vody a dlhými rúrami, čo ich dokola zavlažujú. Aj púšť predsa treba zúrodňovať.

Bol to môj prvý útek. Nepamätám si, či som mal chuť utiecť už predtým, no až teraz som mal vek na to, aby som sa naozaj mohol zbaliť a vypadnúť a nikto nemal blbé otázky. Práca poslúžila ako dobrá výhovorka. Utiekol som potom ešte niekolkokrát.

Áno, zistil som, ako všetci zistia, že sa tým nič nevyrieši a veci, pred ktorými človek uteká, má aj tak len sám v hlave. A tú si berie vždy so sebou.

Ale ja som to vtedy ešte nevedel. Díval som sa na tú púšť tisíce metrov pod sebou a nemohol som sa dočkať tých pár mesiacov strávených niekde tam dole. Ďaleko do všetkého a všetkých. Ten nádherný pocit slobody, neznáma a dobrodružstva.

Doteraz si pamätám song čo mi bežal hlavou.

Ubehlo sedem rokov a v októbri idem do Štátov opäť. Zas trochu pracovne, ale to len na pár dní. Ostatne to nie je ani dôležité. Dozvedel som sa to ako hotovú vec. Plánoval som síce nejakú drsnejšiu destináciu, podobnej tej minulý rok, ale aj tak som sa hrozne tešil. Budem mať nejaké takmer dva týždne pocestovať aspoň pár miest. V krajine, kde veci naoazaj fungujú. Už len vymyslieť, kam presne.

Dnes ráno som sa zobudil opäť s tou pesničkou.

Jemná príchuť slobody a neznáma. A zistil som, že musím ísť do New Orleans. Neviem prečo. Ale musím.




Losing love is like a window in your heart
Everybody sees you're blown apart
Everybody sees the wind blow