Nekonečná rozpoltenosť mojej duše. :: Remember, remember, the velvet November

Chcela by som sa mať inak.
Chcela by som mať jedno z tých období,
kedy neplačem
a kedy nie som smutná.
Kedy vidím, len to, čo mám
a nie to, čo mi chýba.

Nechcem už plakať.
Nechcem sa už cítiť pod tlakom.
Tak neskutočne ma to ubíja.
Nechcem mať pocit,
že za svoje chyby platím primoc.
Alebo primálo? Kto vie...

Chcela by som už prestať roniť slzy,
ktoré roním celé tie roky
kvôli tým istým veciam.
Chcem veci inak,
ale nemôžem ich zmeniť.
Alebo len nedokážem.
Neviem.

Celý život sa mení, točí, prúdi.
Každým dňom som niečím viac,
viem niečo viac,
zažívam niečo viac,
som niekde inde
a niekým iným,
ale keď sa pozriem zblízka,
tak tam hlboko vnútri
mám stále tie isté rany
a tú istú bolesť
a ja sa len zúfalo snažím
v tom rýchlom toku všetkého
na ňu zabudnúť..
Bezvýsledne.

Je to tak zložité
a tak jednoduché zároveň.
A ja teraz nedokážem viac
ako len plakať
a tak sa idem radšej schovať
pred svetom do vane
a potom do postele
a budem žuť jahodové pelendreky
a dúfať, že sa mi v noci
bude snívať niečo krásne.

Who oo am I, what and why
Cos all I have left is my memories of yesterday
Ohh these sour times