V postave Eleny Ratkovskej de Ratkovo z novely Hrozna Elena a pekny Molo sa sustreduje vsetka nevinna krutost sestnastrocnej femme fatale, za ktorou uz netusit iba znudenost, lahkovaznost a namyslenost sleciniek a koketiek z Jesenskeho noviel, ale aj typicky "femme fatalovske" priznaky: vychutnavanie zenskej moci, rozkos z bolesti sposobovanej okoliu, spojenie ziaducnosti a chladu, pohravanie sa s muzmi pripominajuce hru "obrovskeho hada s ubohou zabou". S postavami "zenskych" femmes fatales je spolocna aj noblesa vyrazu.
..
Nahle odchody - ako vyraz "estetiky miznutia" su typickou zbranou femme fatale a jednou zo zakladnych kompozicnych schem /hra na macku a mys/. "Odisla vitazne, ako odchodia ukrutnice velkeho stylu, ktorych srdcia nepodlahnu nikdy bolestiam, laskou zavinenym. V poslednej chvili podarilo sa mi zachytit jej pohlad. Pohlad, obtazeny nepomyslitelne velkou radostou vitaznych srdc."
..
Muz sa stava obetou zenskej sexualnej neukojitelnosti alebo rozkose z moci rozhodovat o zivote a smrti.
..
Hrdinovia Gasparovych noviel nezomieraju, ich osudom nie je "koniec", ale pokracovanie v sebatryzneni: mentalny masochizmus. Tento typ nie fyzickeho masochizmu, napriek svojej specifickej situacii, ma vsak i podobne symptomy ako masochizmus, o ktorom pise Gilles Deleuze v suvislosti s romanmi Sacher-Masocha: tu sa prejavuje v spomalovani pribehu lasky (hrdina nekona) a v oddalovani slasti (rozkos zo smutku).
..
Celkom inej povahy je nedosiahnutelnost Marieny Dvorskej (Ofelia), ktora reprezentuje dalsi archetyp obdobia fin de siecle, femme fragile. Femme fatale a femme fragile spaja moment "neprirodzenosti" (alebo "nadprirodzenosti"), ktora prameni raz v demonizacii (nadbytku sexuality), raz vo fetisizacii (nedostatku sexuality). Chorobny zjav je postupne potvrdzovany nezaujmom o zivot, pritomnostou vyssich idealov a neurcitych tuzob, nervovou labilitou a hroziacim zachvatom.
..
Femme fragile "casto umiera predcasnou smrtou, bez toho, aby kedykolvek skutocne dorastla na zenu".
..
Alexyho poviedka Pozdravenie, odohravajuca sa v Parizi, tematizuje popri pocitoch smutku, prazdnoty a melancholie rozpravaca a s tym korespondujucimi obrazmi mesta stretnutie s neznamym dievcatom, ktore zomiera na suchotiny. Vzajomny kontakt sauskutocnuje iba pohladom, z okna do okna. Smrt potvrdzuje existenciu dievcata ako zdania, definitivne jej berie skutocny zivot a nechava ju navzdy zniet v iluzii: v jedinom svete, v ktorom su voyeur i fetisista neobmedzenymi vladcami.
..
Fyzicka smrt dievcata alebo symbolicka smrt stratou panenstva, rovnako ako dozretie v zenu potvrdzuju zivot dievcata ostro vnimany v plynuti casu, teda podobne ako je tomu u Vamosa: "Iba okamih kratkeho rozkvetu, navysost prchavy zjav, za ktorym neodvratne striehne rozklad. Nic, co skutocne pretrva."