Na Pedagogickú psychológiu sme mali napísať esej na tému "Môj študijný štýl". Proste Ďalšia zbytočná bezvýznamná práca, stratený čas, ale nevadí. A tak som ju napísala. Boli to kecy, takže to vôbec nebolo ťažké. Spolubývajúca ma o ňu prišla poprosiť, či si ju môže prečítať, aby sa inšpirovala. Tak som ju vopred varovala, že ako človek mne blízky sa tomu bude smiať:) Že som zatajila isté moje slabé stránky a silné zvýraznila. To predsa není klamstvo:) A tej krave z pedagogickej psycho sa neoplatí písať celú pravdu. Ani si to nezaslúži..

Po prečítaní sa vrátila a hovorí: "Ach, aj ja by som sa chcela vedieť tak chváliť...a tak písať...proste sebavedomo...keď to čítam, tak si hovorím, že veď aj ja to mám tak a tak, ale nikdy by som to tak pekne nevedela napísať. Ale inšpirovala som sa a do svojej eseje pridala tri pochvalné vety. To je limit na deň:)".

Možno príliš egocentrické, ale poteší to. Každé milé slovo hreje pri srdci:)