Trochu neskôr po veľkom boome, rozhodla som sa aj ja pochváliť mojim otcom. Od malička ho volám "tatino", na nič iné schválne nereagoval, lebo "oco" mu prišlo asi paradoxne málo familiárne a "tato", prípadne "tata" považoval za debilné .)
Keď som mala tri roky, mamina znovu otehotnela a dosť skoro musela ísť na rizikové tehotenstvo do nemocnice. Boli sme bez nej Vianoce a tak.. Veľmi sa vtedy snažil, hoci robil na smeny. Obdarúval ma blbostičkami, dostala som boby a turistický ruksak, pod stromček obrovského plyšového maca a mohla som vtedy rozbaliť aj darčeky pre mamu. Pamätám sa, ako sme sa niekedy zastavili v papiernictve a kúpil mi mačku vo vreci a ja som sa vždy ofučala, že tam nie je prstienok s farebným kamienkom. Neviem, čo ho to muselo stáť (a dnes tvrdí, že si už nepamätá), keď som sa jedno poobedie zobudila u babky a pri posteli našla tri mačky vo vreci, s troma rôznymi prstienkami s farebným očkom.
A už sa na neho nehnevám, že ma vtedy celé tie mesiace za mamou ani raz nezobral, z čoho som mala a dodnes mám, nejaké tie problémy vo vzťahoch k blízkym ľuďom.
Pred týždňom som mala veľmi vyčerpávajúci rozhovor s kamarátkou, ktorá má asi dosť svojského otca a ona povedala (nenosím si so sebou diktafón, čo ma niekedy aj štve, ale vynasnažím sa napísať to čo najpresnejšie): Vieš, on svojho fotra brejkol a muselo ho to stáť veľa síl. Teraz je rad na mne, musím brejknúť toho svojho, ale až pomerne neskoro mi došlo, že ho nezmením, že ten "brejk" sa musí odohrať čisto vo mne.
Nič moc som s ním v určitom období nevychádzala, ale našťastie som si celkom skoro našla pre tohto, síce veľmi (veľmi!) uzavretého, inak ale úžasného človeka, porozumenie. Počas mojej puberty boli hádky, ja som hysterka a on sa zas nezdržal sem tam mi dobrú ubaliť, našťastie toto je preč.
Nemusím sa snáď zmieňovať o tom, že mi bolo veľmi smutno z príspevkov ľudí, ktorí o svojich tatinov prišli - mne stačí, že som nezažila svojho dedka (otcovho otca) a teda v chápaní toho môjho mi to pripadalo komplikovanejšie.
Môj tatino je vrámci emócií introvert, nezvykneme sa navzájom objímať, ani bozkávať - pri gratuláciách k narodeninám nám to je niekedy trápne. Človek sa ho nikdy nesmie spýtať na rovinu, čo sa deje, zaručene sa to nedozvie a musí byť len veľmi trpezlivý, prípadne na to ísť rôznymi obklukami, ale zväčša sa to prosto nedozvie.
Môj tatino nikdy nebol magor s ďalekohľadom na balkóne, čo by do mojich frajerov hádzal šutre .) Nikdy sa mi do toho nejak nestaral, ku každému chlapcovi, s ktorým som ho zoznámila (nebolo ich veľa) sa správal veľmi slušne a spoločensky, pomaly ako moderátor talk show, čo mne prišlo až smiešne, ale bolo to od neho to, čo iní otcovia nahradia vetou "ľúbim ťa".
Môj tatino bol za mlada chuligán, dodnes hrubo nadáva, čo sa doma snaží skryť, fajčí, pije len príležitostne (a vždy si spôsobí nejaký úraz), je striktne proti cirkvi a kresťanská časť matkinej rodiny je striktne proti nemu.
Všade jazdí na bicykli, sleduje všetky seriály o bývaní, výtvarníkoch, teraristike a varení, chová korytnačky a pestuje si rastlinky na balkóne. Jeho predstava najlepšie využitého času, je ísť do Hornbachu .)

Toto je môj tatino, Jiří Bezděk, ktorý minulého roku oslávil pädesiatku a ja ho milujem:

(tu sme spolu)


(hehe, grázel)


(ruku na srdce - neni najkrajší?)


(na kolenách síce splýva, ale je - kocúr Číro)

(skoro súčasná)


Pardón za toľko fotiek, ale vyberala som z asi 100.

Nejebej semnou.
Vidím, jak chceš bejt jak já,
miluješ můj styl.