Čítal som kopec recenzií na toto dielo a všetky to chválili do neba. Teraz viem, že všetky tie ódy boli pravdivé. Gotické dámy a gotickí páni, aj táto recenzia sa ponesie v duchu chválospevov - pre tých čo nemajú čas prečítať si to do konca odkážem hneď na začiatok: kľudne bežte zháňať tento skvost. Ja som tak urobil a šírim dobrú zvesť o tomto megadiele ďalej... Zobrato do úvahy, že vekový priemer v čase vydania tohto albumu bol okolo 20 rokov (huslista Pete Johansen tu vystupuje ako hosť) sa môžeme len čudovať, čo za mozgy títo mladí ľudia z Nórskeho kráľovstva majú. Maximálne bombasticky poňatá gotika, ktorá učarí aj tomu najzarytejšiemu a najnatvrdlejšiemu metlákovi. Lekcia z absolútnej gotickej dokonalosti. Preludium je intro, kde sa nám predstaví zbor so speváčkou. Dobre, poviete si, že posratý zbor majú aj Therion, Haggard a kto vie ešte kto... Zabudnite na Therion. Toto je o niečom inom. Keď som prvý krát počul prechod z Preludium... do Evenfall a ten nástup speváčky Vibeke do druhého songu - skoro som sa pominul od šťastia... Taký geniálny nástup speváčky som už dlho nepočul. Onedlho sa ozve aj hlavný chropotič Morten. Ide mu to vskutku skvele a zďaleka len nechroptí... pozor: používa sem-tam aj blackový škrekot! Aj keď je ho tu ako šafránu, ale predsa tu je a tam, kde sa objaví, dokáže dokonale zabíjať. Speváčka Vibeke je považovaná v gotických kruhoch za najlepšiu... je to holý a neodškriepiteľný fakt a akékoľvek diskusie o tomto sú zbytočné. Akokoľvek mám rad Anitu z The Sins of thy Beloved, Liv z Theatre of Tragedy, Medeah z Artrosis alebo aj iné gotické spevule, na Vibeke to zatiaľ nie je. Ona používa pravý operný spev, sem-tam niečo zašepká alebo si len tak smutne pohovorí. Ale jej operný spev je bezchybný a skvie sa nad celým albumom ako zlatá perla zasadená v diamante. A ešte aby toho nebolo málo, tak ona aj veľmi dobre vyzerá!:) Vrátim sa k tomu zboru: tvorí ho 8 ľudí (4 Ks ženy + 4 Ks muži), väčšina je z kapely a zbytok sú ich kamaráti - žiadni profíci za ťažké prachy! No, a viete si asi predstaviť, keď sa začne naháňať ženský hlas s mužským, rôzne sa začnú prelínať, doplňovať a do toho sa sem-tam vmiesi aj zbor... pure fucking madness! Hudobne je to pomalý death metal s klávesami, husľami, ženským operným vokálom, zborom, mužským chropotom, melancholickou atmosférou...čiže skrátene povedané: gothic metal. Práve zbor robí hudbu Tristania originálnou a rozlíšiteľnou od ostatných goticky zameraných kapiel. Husle už nie sú natoľko ojedinelým nástrojom v tomto žánri, no skutočne majstrovsky zvládnuť tento nástroj a vhodne ho zakonponovať do hudby vie len málokto. Pete Johansen je človek, ktorý to dokázal - o tom niet pochýb. Ak sa vám zdá, že ste podobné husle už niekde počuli, tak to je vcelku možné, nakoľko Pete je dvorným huslistom nie len v Tristania ale aj v The Sins of thy Beloved a tuším vŕzga aj v Morgul. Keď som napísal, že hudba je pomalá, samozrejme, nie je tomu tak vždy.. gotika sa vždy pomaly hrať nedá, to by nefungovalo. Oproti doom-metalu môže byť gothic-metal rýchly (skôr by sa žiadalo povedať: rezký namiesto rýchly) a patrične sa to do určitej miery aj od gotiky očakáva, že bude sem-tam rezkejšia. Doom-metal má iné nástroje na to aby bol zaujímavý aj keď je pomalý.. Ale samozrejme sa to s tou rezkosťou nemôže preháňať, to by tiež nefungovalo. Kapela si na túto háklivú situáciu okolo správneho pomeru rýchlejších a pomalších témp dala veľký pozor a namiešala to tak, že výsledok je fantastický. Medzi tie rýchlejšie piesne patrí napríklad Angellore. V tej piesni sa objaví druhý a posledný hosť na tomto albume, ktorý ma za úlohu spievať čisto, Osten Bergoy (nie že si budete myslieť, že to dieťa na začiatku je Osten!:). Spolu s Mortenom to tak roztočia, že sa budete diviť (no, diviť sa budete počas posluchu celého albumu). Rozoberať jednotlivé piesne by bol čistý nezmysel. Každá pieseň je totižto sama o sebe skvost a predstavte si, že ich tu máte 9 (vrátane intro/outro), takže je sa na čo tešiť. Nuda nehrozí - to zaručujem. Stále sa budete vracať k tomuto albumu a stále budete krútiť hlavou: Ako to, že som túto kapelu do teraz ignoroval/a? Už aj sa odlepte od PC a bežte si nejakým spôsobom nejako urvať tento skvost. Tristania je právom považovaná za najlepšiu gotickú kapelu súčasnosti. Theatre of Tragedy môžu byť radi, že majú takýchto následovníkov... Čítal som kopec recenzií na toto dielo a všetky to chválili do neba. Teraz už viem, že všetky tie ódy boli pravdivé...

Dragonis

1. Preludium (01:09)
2. Evenfall (06:53)
3. Pale Enchantress (06:31)
4. December Elegy (07:31)
5. Midwintertears (08:32)
6. Angellore (07:16)
7. My Lost Lenore (06:23)
8. Wasteland's Caress (07:40)
9. ...Postludium (01:12)

Rok vydania: 1998/ Celkový čas: 53:07

Lineup:

Morten Veland - Vocals, Guitars
Vibeke Stene - Vocals
Anders H. Hidle - Guitars
Rune Osterhus - Bass
Einar Moen - Keyboards
Kenneth Olsson - Drums

Osten Bergoy - Vocals (on "Angellore")

Keď sa Snorre Ruchovi konečne podarilo po rôznych peripetiách dostať z väzenia, okamžite začali prípravy na album, prvý oficiálny dlhohrajúci album, ktorého je duchovným otcom, pomenovaný rovnako ako projekt, Thorns. V prípade, že ste nikdy o tejto obskurnej formácií nepočuli, obsah tohto CD vás pravdepodobne prekvapí. Ide tu o black metal veľmi zvláštneho razenia, prim tu majú atypické gitarové riffy s technokratickým nádychom, ktoré sa nielen zvukom podobajú gitarám z Rebel Extravaganza od Satyricon. Snorre však išiel ešte ďalej, a vsadil skôr na komplikovanosť riffov a krivé harmónie, než na rýchlosť. (Aj keď, taký prvý track Existence ako by vypadol z Rebel Extravaganza.) Treba povedať aj to, že s kybernetizovaním gitár to možno aj trochu prehnal, pretože k týmto neštandardným riffom sa už ten uši trhajúci, hrdzavý zvuk vôbec nehodí. Na druhej strane však ostal verný zvuku, aký si vybudoval počas svojej krátkej kariéry s Thorns. (Grymyrk demo tapes a splitko s Emperor) Druhou Snorreho tvárou spolu s blackom je akýsi industrial noise-core, ktorého náznaky sme tiež mohli počuť na splitku s Emperor. Tu nie je veľmi čo povedať, továrenské sample, depresívne alienoidné klávesové plochy, ktoré v spojení s gitarami občas vyvolajú spomienky na Pestilence.

Thorns vyrobili zasa, ako nakoniec vždy niečo nového. A hoci od ich pionierskych čias už kde kto kradol tu a tam zo Snorreho studnice nápadov, stále je zachovaná originalita. Na druhej strane, zápory.. nemôžem sa ubrániť dojmu, ktorý som mal aj pri počúvaní podobných diel skupiny Samael. V oboch prípadoch išlo o výborný materiál, ktorý je však v tej najmenej opracovanej podobe, s veľmi surovým a nevhodným zvukom a mixom, ktorý takýmto nahrávkam škodí ešte viac ako iným. Hlavne v prípade Thorns by sme mohli s nadsadením hovoriť až o katastrofálnom zvukovom výsledku a nezvládnutí mixu, ktorý de facto zničil celý dojem. A aj napriek tomu, čo som svojho času napísal v recenzií na splitko s Emperor, retrospektívne je to prípad všetkého, čo som kedy od Thorns, resp. Snorre Rucha počul. Netrúfam si vynášať žiadne súdy, ale na takéto veci je proste potrebné dávať pozor, možno sa autor do toho hnal až príliš po hlave. Nemá zmysel natáčať celé CD, ak nemám prachy, či štúdio. Jediný zvukový rozdiel medzi Thorns a napríklad Grymyrk tapes je snáď v tom, že album nie je taký prebasovaný a okrem toho sú na ňom bicie nástroje. To sa mi nezdá ako veľký posun vpred za viac ako 10 rokov. Možno keby bolo niečo podobné vzniklo v tej dobe, bol by to pravdepodobne jeden z najprelomovejších albumov black metalu vôbec.

Pravdu povediac, vzhľadom na to, že Thorns celkom poznám a mám ako tak napočúvané aj iné podobné opusy, tento album ma trocha sklamal. Snáď som čakal nejakú totálne prelomovú dosku, ktorá vytvorí úplne nový štýl, nejakú psychiatrickú elektráreň, niečo ako Ulver so zachovanými blackovými prvkami. Ale nestalo sa tak a ja neviem, čo si mám o tom myslieť. Takto je to iba nadpriemerný materiál s podpriemerným zvukom, podpriemerne spracovaný. Dochádza snáď Ruchovi dych, alebo ho ešte len naberá?

Moja kritika neznamená, že by sa mi tvorba Thorns nepáčila, ale proste som čakal niečo viac. Neostáva mi však nič iné, len konštatovať, že konkurenčný experimentátor Ihsahn Snorreho svojim posledným albumom zasa tromfol – rovnako ako na spomínanom splitku.

Thyan

1. Existence (04:11)
2. World Playground Deceit (07:07)
3. Shifting Channels (06:16)
4. Stellar Master Elite (03:52)
5. Underneath The Universe I (07:49)
6. Underneath The Universe II (07:29)
7. Interface To God (04:35)
8. Vortex (06:44)

Rok vydania: 2001 / Celkový čas: 48:03

Lineup:

Snorre W. Ruch: guitars, bass, keyboards, vocals on track 8
Hellhammer: drums
Bjorn "Aldrahn" Dencker: vocals on tracks 1, 3, 5
Satyr Wongraven: vocals on tracks 2, 4, 5, 6

Dobrý deň, alebo dobrý večer želám tomu šťastlivcovi, ktorý sa akosi preklikal na túto recenziu. A hlavne tomu, kto túto kapelu ešte nemal možnosť počuť, alebo dokonca nepočul žiadnu gotiku. Je načase s tým niečo urobiť! Tento album bol mojim prvým gotickým albumom, čo som počul. A nič lepšie sa mi ani nemohlo prihodiť. Najzásadnejšie dielo tohto žánru. Môžete sa aj potrhať, toto moje tvrdenie mi nikdy nevyvrátite. A to som počul kapely Tristania, The Sins of thy Beloved, Trail of Tears, Lacuna Coil, Macbeth, Artrosis, Casket, Dreams of Sanity, Within Temptation...atď. Každý musí uznať, že tieto kapely gotický metal vedia hrať (jasné, v niektorých prípadoch treba slovo "metal" brať s veľkou rezervou), a sú gotickými veličinami. Ale na tento album jednoducho nemôžem dopustiť. A prečo? Lebo bol prvý, ktorý bol dotiahnutý do absolútnej dokonalosti. Kým prvotina mala svoje muchy v podobe krátkych piesní, občasne až prílišnej monotónnosti a dokonca aj vypchávkovej piesne, tak tu také nič nie je. Len číra dokonalosť. Mám vám rozobrať skladbu po skladbe? Nie...toho sa nedočkáte, to by bolo poškvrnenie a znesvetenie z mojej strany. Nechám to pekne všetko na vás, nech si objavujete túto nádheru sami. Ani jedna pieseň nie je rovnaká, krásne melódie (ktoré sa vám nezmazateľne vryjú do pamäte), klávesy hrajúce podstatnú rolu a samozrejme neodmysliteľný "súboj" krásky a zvieraťa. To sú hlavné znaky gotiky a tento album, keďže je učebnicou tohto žánru, to všetko obsahuje. Mimochodom, zviera oproti predošlému albumu malo čas na akési liečenie svojich hlasiviek a neboryčí už v takom veľkom množstve. Ale aj tak si tu užijete bľutia až-až. Ale predsa mi nedá zvlášť vás upozorniť na skladby s číslami 5 a 6. V päťke budete mať možnosť počuť rozhovor medzi kresťankou a ateistom...fakt sila a niektorí moji známi to považuju za vrchol albumu. Hoc ako milujem všetky piesne, tak si nemôžem pomôcť a vyzdvihnem jednu nad ostatné. A je to pieseň s nemeckým názvom Der Tanz der Shatten. Nie len názov, ale aj celá pieseň je naspievaná v tomto jazyku...a paradox je, že je to pre mňa najlepšia pieseň, hoc som dosť veľký odporca všetkého, čo zaváňa germanizmom. Len si ju pustite a hneď začujete o čom vravím, keď vravím, že je to najlepší song. Tak, a koniec. Viac neprezradím...tu niet o čom diskutovať. Je to povinnosť pre všetkých. Je jedno, či máte radi grind, gore, death, black, doom, alebo čo ja viem čo ešte...toto jednoducho treba mať doma. Minimálne pre to, aby ste mali doma najzásadnejšie a možno aj najlepšie dielo z daného žánru...z gotického metalu. Kto raz začuje tento album...neunikne viac kúzlu gotiky a navždy si získa tento žáner jeho srdce....neveríte? Uveríte...

P.S.:Ozaj, skoro som zabudol na obal...chlapská časť musí uznať že sa vydaril. Veľká škoda, že to telo z obalu nepatrí Liv Kristine Espenaes, to by ste videli ten nátresk na koncertoch :)

Dragonis

1. Velvet Darkness They Fear (01:05)
2. Fair and 'Guiling Copesmate Death (07:05)
3. Bring Forth Ye Shadow (06:49)
4. Seraphic Deviltry (05:17)
5. And When He Falleth (07:08)
6. Der Tanz der Schatten (05:29)
7. Black as the Devil Painteth (05:26)
8. On Whom the Moon Doth Shine (06:15)
9. The Masquerader and Phoenix (07:35)

Rok vydania: 1996 / Celkový čas: 52:09

Lineup:

Raymond I. Rohonyi - Vocals
Liv Kristine Espences - Soprano
Geir Flikkeid - Guitars
Tommy Lindal - Guitars
Eirik T.Saltro - Bass
Hein Frode Hansen - Drums
Lorentz Aspen - Piano, Synth

Ste ortodoxný metalista, ktorý nemá rád okrem metalu nič iné? Ste natoľko ortodoxný metalista, že každý mäkšie znejúci album vám pripravuje neskonalé utrpenie? Prestaňte čítať a preklikajte sa niekde inde. Toto je pre ľudí s otvorenou hudobnou mysľou, ktorí dokážu akceptovať a chápať hudbu (metal nevnímajúc) v širších súvislostiach. Toto nie je pre úskoprsých a novým dimenziám neotvorených. Vitajte vy všetci ostatní, ktorí ste sa dostali v čítaní až tu. A ak ku tomu všetkému poznáte predchádzajúce počiny tejto kedysi goticko metalovej jednotky, tak je to len dobre. Zabudnite s kľudom na ich prvý album, alebo na Velvet Darkness They Fear, či Aégis. Ale na Aégis ani tak nie, lebo týmto albumom sa naštartovala nová dráha tejto nórskej veličiny. Vážené dámy a vážení páni, škriatkovia, bohovia, anjeli, víly, mimozemšťania, duchovia, mŕtvoly, vampíri a ostatné bytosti: Musique odporúčam každému z Vás. Toto, čo sa deje na ploche skoro 50 minút vás dokonale knokautuje, môžete mi veriť. Nie svojou brutalitou a lá Cannibal Corpse, nie svojou rýchlosťou a lá Stratovarius, nie svojími textami a lá Marduk, nie svojou pomalosťou a lá Cathedral (počiatky), ale svojou prenádhernou jednoduchosťou a citom pre správny pop-appeal. Áno, toto dielo môžete dať počúvať všetkým vekovým kategóriam a nikto sa hnevať nebude. A pri tom to nie je žiadny lacný a podradný komerčák. To ani náhodou. Drvivá väčšina piesní svojími dokonalými hitovými ambíciami zabíja a zmetie z povrchu zemského také hviezdy popu ako Cher, Madonna, Britney Spears, či iných velikánov. TOT ukázali svetu, že aj s oveľa nižším rozpočtom sa dá robiť perfektná popová hudba a ja prajem tejto kapele, aby sa týmto albumom dostala do čo najširšieho okruhu poslucháčov. Ja mám veľmi rád všetky albumy tejto gotickej legendy, tento nevnímajúc. Ak chcem kvalitný doom-gothic, siahnem po prvých dvoch albumoch. Ak chcem kvalitnú gotiku, siahnem po Aégis. A ak mi srdce zapiští po popovo ladených skladbách s miernými náznakmi gotickej nálady, vtedy siahnem po tomto veľdiele. Ale neberte slovo pop príliš doslova, lebo tu sa v niektorých skladbách prebudia gitary a vedia si pekne tvrdo zariffovať (ôsma skladba). Nie však tak tvrdo, aby sa to nedalo zniesť všetkými masovými konzumentmi popu. A čo sa tu všetko ukrýva? Poďte, ja vás prevediem týmto divadlom tragédie, ktoré si získalo moje srdce. Všetko je oproti predchádzajúcim albumom iné. Keď vravím, že všetko, tak všetko. Spev Raymonda neobsahuje ani náznak growlingu a Liv spieva ako popová hviezda. Žiadne ťahačky, žiadne náznaky operného spevu...len spev, ktorý znesie aj tie najtvrdšie kritéria pre masovú konzumáciu. Ak otvoríte uši, tak zistíte, že tento spev Liv je o dosť náročnejší ako ten, ktorým spievala predtým. Ani zdaleka nespieva len jedným štýlom, naopak jej spev je tu veľmi rozmanitý a zvládnutý vynikajúco. Raymond je na celom albume akoby zmutovaný počítačom, je to akýsi robotický spev. Ale náramne sa tu hodí a spolu s Liv tvoria geniálnu dvojicu, ktorá na svetovej pop-metalovej scéne nemá obdobu. V hudbe samotnej je veľa samplov, umelých zvukov...jednoducho počítače si tu prišli na svoje. No oproti všetkým komerčným popovým formáciam, je jasné, že TOT vychádzajú zo svojej minulosti a tak sú tu samozrejme živé bicie, klávesy a gitary. Kapela samozrejme vsadila na kratšie piesne a jednoznačne sa chce dostať do uší čo najširšiemu počtu poslucháčov. Piesne sú nabité pozitívnou energiou, čiže doomovať sa nebude, dokonca si odvážim tvrdiť, že drvivá väčšina z vás si pri tomto albume nezdrží a seriózne si zatancuje nejaký disko tanček. Na toto sa fakt da tancovať a nehovorím ani o tom, že ak by sa to dostalo na diskotéky, tak by to bola totálna bomba. Ale aj napriek tomu to nie je komerčák. Poriadne sa uberie z plynu až v deviatke, ktorá svojím pomalým tempom evokuje asi najviac minulosť kapely a dokazuje zároveň, že hrať pomaly im predsa len nie je až také cudzie (názov piesne hovorí jasne sám za seba). Reveire tiež pokračuje v šľapajách predchádzajúcej piesne a tiež je to oddychovka. Space Age tiež medzi tancovačky nepatrí. Ale zato posledný bonus The New Man je priatelia pieseň, ktorá vás roztancuje, pieseň plná energie a všimnite si napríklad, ako spieva Liv. Ako keby tak spievala od jakživa. Ľudia otvorte oči a oddajte sa hudbe. Nie nadarmo sa tento album volá tak, ako sa volá - hudba. Velebme kráľov hudby!

Dragonis

1. Machine (04:14)
2. City of Light (04:19)
3. Fragment (04:00)
4. Musique (03:29)
5. Commute (05:25)
6. Radio (03:39)
7. Image (03:09)
8. Crash/Concrete (03:21)
9. Retrospect (04:03)
10. Reverie (05:26)
11. (Space Age) (04:16)
12. The New Man (03:21)

Rok vydania: 2000 / Celkový čas: 48:42

Lineup:

Raymond I. Rohonyi - Voice
Liv Kristine Espenaes - Voice
Frank Claussen - Guitars
Lorentz Aspen - Synthesizer
Eirik T. Saltro - Bass
Hein Frode Hansen - Drums

Gotická veličina vydala E.P., tak sa naňho zbližšia pozrime. Skladby A Rose For the Dead a Der Spiegel su zo stretnutí počas nahrávania albumu Velvet Darkness They Fear, skladba As the Shadows Dance je anglická verzia megaskladby Der Tanz der Schatten z Vevet..., 4. a 5. skladba su remixy od istého človeka menom Bruno Kramm z kapely Das Ich a posledná pieseň Decades bola nahraná pre nórske tribute CD pre britskú post-punkovú kapelu Joy Division. Tak sa im tá skladba vraj vydarila, ze ju neváhali umiestniť aj na tomto CD. Takže jedno po druhom: A Rose For the Dead je ozaj kvalitný song, ktorý by istotne dokonale zapasoval na Velvet Darkness... Do polovice spieva Raymond čisto a potom chropotí. Liv je v parádnej forme ako vždy. Der Spiegel má nemecký text ako jej kolegyňa Der Tanz der Schatten, ale ani zďaleka sa nemôže približovať k jej kvalite. Neviem prečo Raymond píše nemecké texty, keď poväčšinou vyznieva spev v tomto jazyku dosť kokotsky a tak tomu je aj v tomto prípade. Opakujem, Der Tanz der Schatten je svetlou výnimkou, že aj nemecký jazyk môže byť niekedy geniálne dopasovaný do piesne. Ale to je asi prípad jednej piesne z milióna. Der Spiegel ani po hudobnej stránke nie je nič moc, takže tento song budete s najväčšou pravdepodobnosťou preskakovať po 3 vypočutiach presne tak, ako to robím ja. A to sme sa dostali k 3. piesni a najvačšiemu prekvapeniu a skvostu na albume, teda aspoň ja to tak cítim. Anglická verzia už spomínanej piesne z minulého albumu: Der Tanz der Schatten, ktorá sa v angličtine honosí názvom As the Shadows Dance. Milujem originálnu nemeckú verziu a považujem ju aj za najlepšiu skladbu minulého albumu a teraz pozor! Mám tu jednú kacírsku myšlienku: As the Shadows Dance je pre mňa ešte lepšia ako Der Tanz der Schatten! Nie je to len kopírka, ale trošku sú pozmenené niektoré aranže a úprimne vám poviem, že sa mi viac páči anglický spev. Túto skladbu odporúčam zohnať každému. 4. a 5. skladba nestoja ani za máčny máčik. Je to shit jak bič. Počul som tie piesne niekoľkokrát, ale bolo to hotové utrpenie. Originálne piesne mám veľmi rád, ale tieto remixy vždy preskakujem. Šetrím tak svoj drahocenný čas a svoje nervy. Budete to robiť na 100% aj vy. Ale predsa keby som mal vybrať z týchto dvoch skladieb lepšiu, bola by to určite 5. skladba. Sem-tam mi to pripadá ako hudba z nejakého filmu, je tam snaha o akési napätie. Nechajme to tak, lebo ako som už spomínal, veľa krát tieto dve skladby počúvať aj tak nebudete. Decades je pieseň bez Liv Kristine s čistým Raymondovým hlasom. Skladba javí určité disco náznaky. Je to taká ukľudňovacia a pohodová skladba na koniec, za tými dvoma shitmi. Ničím však táto skladba neoslňuje a preto ju tiež skoro vôbec nepočúvam. Hodnotienie skladieb: 1 geniálna (As the Shadows Dance), 1 dobrá (A Rose For the Dead), 1 priemerná (Decades) a 3 shity (ostatok). To je teda záverečná bilancia. Či sa vám oplatí kúpiť si toto CD usúďte sami...

Dragonis

1. A Rose for the Dead (05:13)
2. Der Spiegel (05:19)
3. As the Shadows Dance (05:30)
4. And When He Falleth (remix) (05:15)
5. Black as the Devil Painteth (remix) (04:30)
6. Decades (Joy Division cover) (06:35)

Rok vydania: 1997 / Celkový čas: 32:22

Lineup:

Raymond I. Rohonyi - Vocals
Liv Kristine Espenaes - Soprano
Tommy Lindal - Guitars
Eirik T.Saltro - Bass
Hein Frode Hansen - Drums
Lorentz Aspen - Piano, Synth

Tretí radový album ma teda prekvapil. Čo sa len stalo s tou starou kapelou, ktorá mi pripravovala svojími predchádzajúcimi počinmi neopakovateľné chvíle duševnej rozkoše? No, až taký sklamaný zase nie som, nakoľko už na E.P. A Rose For the Dead sa začalo prejavovať akési mäknutie. Tu je to dokonané a z TOT sa nám stali nadobro vymäknuté hovná. Kým prvé dva albumy obsahovali čisté doom metalové riffy, tu sa tvrdosť vytratila úplne a ako som neskôr zistil, tak aj navždy. To by bolo k zmenám, ale musím sa priznať, že sa mi tento album aj tak páči. Stará tvorba je ale oveľa lepšia. Album teda znie mäkko, uhladene, žiadna agresivita, žiadne kopance do zadku. Čistá gotika s čistým Raymondovým spevom (len v siedmej Venus si zaspomína na staré časy a zachropotí si), Liv spieva tiež iným spevom ako tomu bolo na predchádzajúcej radovke a skladby sú dosť jednoduché, stavané na zapamätovateľných riffoch. Ale v jednoduchosti je predsa krása a tu sa toto porekadlo dokonale hodí. Každá skladba (až na dve, alebo tri) má brutálne hitové ambície, až to nie je možné. Neraz budú tieto skladby vo vás evokovať akési náznaky discorytmov a fakt sa nemýlite. Tie discofilné rytmy tam naozaj sú. Tak, či onak, TOT zas vytvorili míľnik gotického metalu (no, o tom, či to je metal sa tu dá s chuťou polemizovať, ale stále by som to tam ešte predsa len zaradil). Sú to skutoční lídri tohto žánru a navždy nimi aj ostanú. Dokážu sa vyvýjať bez toho, aby úplne zanechali svoju minulosť a oprostili sa od nej. Toto dielo ma úplne dostalo a niet sa o čom baviť pri rozhodovaní, či si toto dielo zaobstarať alebo nie. Zožeňte si to a určite nebudete sklamaní, veď trochu jemnosti ešte nikomu neuškodilo.

Dragonis

1. Cassandra (06:47)
2. Lorelei (05:36)
3. Angélique (05:45)
4. Aoede (06:09)
5. Siren (07:28)
6. Samantha (bonus track) (04:11)
7. Venus (05:32)
8. Poppaea (05:46)
9. Bacchante (06:42)
10. Virago (05:19)

Rok vydania: 1998 / Celkový čas: 59:15

Lineup:

Raymond I. Rohonyi - Voice
Liv Kristine Espenaes - Voice
Frank Claussen - Guitars
Tommy Olsson - Guitars
Lorentz Aspen - Synthesizer
Eirik T. Saltro - Bass
Hein Frode Hansen - Drums

Kto by nepoznal túto kapelu? Na čo ju tu predstavovať, že? Kto ju ale fakt nepozná, ten by sa mal aspoň trošku hanbiť, ak nie rovno červenať tou najčervenejšou červeňou. Vravíte, že máte radi gotiku? Tak potom môžete s kľudom preskočiť na inú recenziu...lebo tento album, a aj prinajmenšom druhý album Velvet Darkness They Fear musíte mať doma. A pre tých, ktorí túto kapelu nepoznajú (a mám právo si tym pádom myslieť, že nemali s gotikou asi doteraz nič spoločné...nanajvýš tak s kapelou HIM, ale s tou mali do činenia v istom období snáď všetci, lebo prinajmenšom pieseň Join me in death musel počuť každý. Ak hovoríte, že ste ju nepočuli, neverím!), je najvyšší čas to napraviť. Táto kapela písala svojími prvými dvoma albumami dejiny gotického metalu. Sú to priekopníci a vizionári, ktorých za to treba velebiť a chváliť. To oni s týmto albumom prišli s takou vecou, že - kráska a zviera. Kráska - pekným hláskom pejúca dievčina, v tomto konkrétnom prípade je to plavovlasá krásavica Liv Kristine Espenaes. Zviera - mládenec v chladnom Nórsku chrípkou premohnutý a preto chropotiaci Raymond I. Rohonyi (že by nejaká maďarská krv?). Bez žiadných intier, prelúdii, a podobných "srandičiek" sa na nás vyvalí od začiatku pekný gotický metalík. Zoznámime sa už v prvých sekundách snáď so všetkými účinkujúcimi nástrojmi, len s husľami sa stretneme prvý krát až v štvrtej kompozícii. Ako s prvým spievajúcim človekom s ktorým budete mať tú česť je Liv, ktorá vám musí učarovať...má, podľa mňa, veľmi pekný hlások. Mnohí vám možno budú tvrdiť, že poznajú kopec iných, a lepších speváčok, ako je Liv, ale poviem vám to takto: aj ja poznám lepšie speváčky, ale všetky sa vyrojili až po nej, a jej patrí prvenstvo na poli gotiky...a nespieva fakt zle, takže nemám dôvod ju nemať rád, keď urobila pre tento žáner toľko. Toľko na jej obhajobu, veď vy si aj tak urobíte názor na ňu sami. Zviera nenechá na seba dlho čakať a tiež nás poctí svojím obhrúblym hrdelným prejavom. No, ale to pasuje k sebe, čo? Nepoznám snáď krajšiu kombináciu, ako kráska a zviera, snáď už len krásky a zviera, alebo že by kráska a zvery?:))) Skvele sa títo speváci doplňujú, prekrývajú, naháňajú...ale čo to?! Ten prvý song je akýsi krátky...tak to teda nie! Je vidieť, že toto je len debut, a kapela ešte nemá tak dobre vyvinutý cit pre tu správnu dĺžku skladieb. Všetky skladby sú trošku, na svoj žáner, krátke. Tá prvá skladba skončila veľmi nečakane a ja by som ju osobne predĺžil najmenej o 3 minúty...vtedy by ta skladba zabíjala! No nič, ako som vravel...je to debut, tak sa tomu veľmi netreba čudovať. Množstvo tvrdých a prekrásnych riffov a klávesy hrajúce podstatnú rolu...do toho veľké množstvo emócii a pocitovosti, veľká dávka temnej melanchólie - toto je podstata gotického metalu. Samozrejme s neodmysliteľnou nerozlučnou dvojicou - krehkej a zmyselnej krásky a megabrutálne mutujúceho princa na modrom koni(ja vážne verím, že v Nórsku sú kone modré, a nemám dôvod tomu neveriť, keď som na vlastné oči v televízii videl, že vo Švajčiarsku sú kravy fialové...:). Husle v štvrtej piesni ukazujú, že ich častejšie nevyužitie na albume je veľká škoda...ony proste sem veľmi pasujú. Liv sa tu dokonca pustila v jednej pasáži (v strede piesne a trošku aj na konci) do krátkeho operného prednesu...bravó. Tiež škoda, že len tak krátko, a iba prvý a posledný krátko na albume. Jediná pieseň, ktorá má tu správnu dĺžku na svoje plné sebavyjadrenie je piata kompozícia s menom ...a Distance there is... Ako časovo, tak aj po stránke kompozičnej je na tomto albume ojedinela a unikátna. Totižto v nej si dá sólo iba krásavica, princ išiel hľadať do lesa nejaké byliny na svoje boľavé hrdlo... Dážď, piano a Liv. Nič viac, len husle sa ešte sem-tam pridajú, aby nás previedli cez najkľudnejšiu a najemotívnejšiu skladbu na tomto albume. Nádhera, nič iné vám pri počúvaní tejto piesne nemôže ani zísť na um. Pieseň sa zdá byť nekonečná, ale ja sa pýtam...niekam sa ponáhľate? Toto chce maximálny kľud a pohodu. Tiež je to jeden z tých albumov, kde budete počúvať od začiatku až do konca, alebo potom riskujete, že to stratí svoje čaro...čaro, ktoré to má, asi iba keď to drží všetko pekne spolu pohromade. V songu Sweet art Thou sa nám princ vrátil z prechádzky po lese, kde hľadal byliny, pre svoje hrdlo...ale keďže jediné, čo tam našiel boli muchotrávky, vzdal to a ostal naďalej zachrípnutý (ale uznajme aj my, že niečo pod deveť minút na hľadanie tých správnych bylín v takých lesoch, ako má Nórsko je ozaj málo...:). V sedmičke - M?re odrazu nepočuť princa bručať ale nám ukazuje svoju druhú polohu "spevu" na albume. On totižto akosi pridusene šeptá...príjemná zmena. Bojím sa o princa, či náhodou nezjedol nejakú muchotrávku, ktorú našiel...Som spokojný, lebo hlas sa mu v následujúcej piesni vrátil a to je druhá a aj posledná pieseň, ktorá na mňa pôsobí dotiahnutým a hádam aj najlepším dojmom - predposledná Dying - I only feel Apathy. Je to ozaj skvostný song (ale veď ktorý koniec-koncov na tomto albume nie je, že? Ja odpoviem: posledný...dočítate sa ďalej), ktorý mám hádam najradšej pre jeho druhú polovicu, kde kapela hádam po prvý (žiaľ, aj posledný) krát zrýchli a hraje veľmi chytľavo, čo vás postaví na nohy, aj keby ste ich nemali. Posledná Monotonë má presne výstižný názov a je jasne vypchávkovým kúskom...snáď jediným. Nič zvláštne, žiadny spev, iba ozaj monotónna a jednoduchá skladba, ktorú si mohla kapela odpustiť. Ale je tu a ja a ani vy už s tým nič neurobíme. Takže, album odporučujem, nie je to v tomto gotickom prívale to najlepšie, ale je to odraz svojej doby...doby, keď niečo podobné na svete nebolo. Preto sa netreba na toto dielo pozerať terajšími očami, ale očami doby... Je to prvý gotický album a už len preto by nemal každému fanúšikovi tohto štýlu, ale aj doom metalu, chýbať. Ale ak nemáte korunky nazvyš, nemôžete si ten album nikde zohnať a jedinou možnosťou je fakt kúpa...a chcete ozaj kvalitu... poradím: preklikajte sa akosi na recenziu od tejto kapely na album: Velvet Darkness They Fear.

Dragonis

1. A Hamlet for a Slothful Vassal (04:05)
2. Cheerful Dirge (05:03)
3. To These Words I Beheld No Tongue (05:06)
4. Hollow-Hearted, Heart-Departed (04:57)
5. ...a Distance There Is... (08:51)
6. Sweet Art Thou (03:58)
7. Mire (04:08)
8. Dying – I Only Feel Apathy (05:08)
9. Monotone (03:10)

Rok vydania: 1995 / Celkový čas: 44:26

Lineup:

Raymond I. Rohonyi - Vocals
Liv Kristine Espenaes - Vocals
Pal Bjastad - Guitar
Tommy Lindal - Guitar
Eirik T. Saltro - Bass
Lorentz Aspen - Keyboards
Hein Frode Hansen - Drums

V Nórsku sa začal v polovici deväťdesiatych rokov rozmáhať, okrem samozrejmého black metalu, štýl, v ktorom tiež nemajú iné krajiny šancu na prvenstvo. Jedná sa samozrejme o gotický metal. Kapela The Sins of Thy Beloved je jedným z tých predstaviteľov, ktorí sú na absolútnej špičke. Na špici sa ešte vyhrievajú ďaľší súputníci v tomto štýle Tristania, Trail of Tears a samozrejme nesmieme zabudnúť ani na zakladateľov novodobej gotiky - Theatre of Tragedy. Ako je vo zvyku, tak aj táto gotická veličina má viac členov ako bežný človek prstov na ruke. Nie som si istý, či klávesáčka Infgrid nie je v kapele len na parádu, ale skúste si pozrieť ich VHS s názvom Perpetual Desolation a potom uvážte. Každopádne, TSOTB so svojími dvoma radovými počinmi má v Nórsku (a nie len tam) veľmi silné postavenie a bude na škodu, ak neprídu na trh s novým albumom..Zo začiatku totižto vydávali albumy skoro presne ako Tristania, no teraz sú ich kamoši o jeden album vpred. To je však dôsledok problému so speváčkou, ktorá po dvoch albumoch odišla z kapely a keďže bola laťka postavená vysoko, s obsadením novej krásavice bude určite problém... Verím, že sa to kapele v blízkej budúcnosti podarí a pripraví nám ešte nie jedno (dúfam, že milé) gotické prekvapenie.

Dragonis

1. My Love (09:30)
2. The Kiss (08:56)
3. Worthy of You (07:17)
4. Lake of Sorrow (07:06)
5. Until the Dark (06:39)
6. All Alone (07:13)
7. Silent Pain (08:02)

Rok vydania: 1998 / Celkový čas: 54:41

Lineup:

Anita Auglend - Vocals
Glenn Morten Nordb - Guitar/Vocals
Arild Christensen - Guitar/Backing Vocals
Ola Aarrrestad - Bass
Anders Thue - Keyboards
Ingfrid Stensland - Keyboards
Stig Johansen - Drums

Myslím, že toto Prievidzské komando ani nemusím predstavovať, pretože The Cryptopsy sa dostali do povedomia slovenských blackových fanúšikov, najmä častou a intenzívnou koncertnou činnosťou. Pred časom (vlastne bolo to v Decembri :) sa mi dotalo do rúk toto miniCD, ktoré zatiaľ verejne reprezentuje ich poslednú tvorbu, ajkeď nové CD doslova klope na dvere.

Keď som prvý krát chytil do ruky toto CD nemohol som si nevšimnúť akési logo "Copying Kills Music". Nemyslím si, že by kopírovanie zabíjalo hudbu. Keď to už myslíme v kontexte nelegálnych kópií, tak kopírovanie zabíja práve vydavateľstvá, a nie samotnú hudbu. Myslím, že kopírovanie hudby The Cryptosy by bolo pre nich skôr prospešné. Aspoň by sa viac spropagovali. Ale dosť bolo vyrývania, poďme k hudbe.

Štýl The Cryptosy je v podstate celkom jednoznačný. Rýchly black metal vo švédskom štýle. Pri počúvaní tohto diela mi asociouje najma kapelka Marduk. Hlavne svojou rýchlosťou, agresivitou a hlavne podobným spevom. Spevákov vokálny prejav je naozaj veľmi podobný aký mal Legion. Skladby sú väčšinou rýchle, bez menších náznakov spomalenia. Páči sa mi, že intro je vlastne až tretia skladba. Neviem či to bol úmysel, ale je to celkom dobrý nápad. Pripomína mi to mnohé seriály, kde sa dej začne priamo a až o chíľu nabehnú úvodné titulky. Zvuk je celkom prijateľný. Basa by mohla byť občas viac v úzadí, respektíve by mohla mať lepšie aranžmá, pretože niekedy kazí celkom dobrý dojem z hudby (Christslaughtering). Bicie nemajú bohvieaký zvuk, hlavne kopáky by mohli znieť lepšie. Inak technickejšie partie bicích by som tiež uvítal a odpustil by som si veci ako na konci skladby Christslaughtering.

CD okrem iného obsahuje aj booklet, zopár graficky znetvorených a zároveň nepoužiteľných fotografií vrátane wallpaperu a videozáznam z Bratislavského koncertu. Video je vo formáte divx, má 50 minút a sú na ňom skladby zo všetkých doterajšúch výtvorov The Crypotsy + cover od Marduk - Of Hells Fire. Koncert je klasický undergroundový a žiadny profesionálny záznam nečakajte. Záznam je totižto nahratý domácou videokamerou. Človek čo to nahráva, stojí niekde vzadu za obecenstvom a preto kvalita obrazu je dosť slabá. To isté platí o zvuku, preto toto video je doslova o ničom a je prakticky nepoužiteľné (možno tak do vlastného archívu skupiny v štýle "Aha! Tu som raz koncertoval"). Čo z toho, že v jednej skladbe "vystupuje" aj ich vlastný manažér a recitujú sa básne. Povedal by som, že toto miniCD by bolo lepšie bez tohoto koncertu.

Na koniec snáď len tolko, že The Cryptosy vyprodukovali na slovenské pomery celkom slušný black metalový mini album. V rámci svetového meradla je toto len priemerný materiál. Veľký potenciál na zlepšenie tu však je...

Thyan

1. Fucking Satanic Storm (2:16)
2. The Rise of the Misanthrope (3:35)
3. Carpe Nocte, Satan (1:01)
4. Heartless Merciless (3:31)
5. Dolore... Dreaming of Reaping (2:16)
6. Christslaughtering (4:01)
7. Epilogue (0:42)

Rok vydania: 2003 / Celkový čas: 17:26

Lineup:

Blitzkrieg - vox
Sargon - bass
Lord W. Mortarius - guitars
Emperor Darken - drums

Do tohto albumu som sa úplne zamiloval. Star of Ash je sólový projekt a akési alter ego nórskej speváčky Heidi Tveitan, známej tiež ako Ihriel z Peccatum a iter.viator je prvým albumom tohto projektu. Každopádne, s Peccatum má tento album len veľmi málo spoločného, spojitosť by sa našla možno v najnovšom Lost in Reverie, ale inak asi nie. iter.viator nečerpá z tvrdej hudby, ale skôr z tých meditatívnejších žánrov, minimalizmu, trip-hopu a experimentálnej elektronickej hudby. Základom tohto CD je však klasická hudba – sláky, plechy a rôzne zefektované klavírne zvuky. Občas do toho zablúdi aj nejaká tá gitara (ako napr. v intre Chasm Blue), takýchto výletov je tu ale minimum. Aj keď.. taká Odi et Amo, je v podstate gothic metal.

Viem si predstaviť, že nie každý zvláda takúto hudbu. Kopa metalových fanúšikov zavrhla Peccatum, a tí istí zavrhnú rovnako aj Star of Ash. Ale otvorení poslucháči, ktorí sa odvážia nazrieť do tvorby tejto bezdôvodne podceňovanej speváčky budú žasnúť.

iter.viator je nádherný, úžasný a zimomriavky naháňajúci album. Je príjemné, že na sólovom albume speváčky nie je spev prvoradý, ale k slovu sa vo veľkom množstve dostávajú všetky nástroje, hlavne klavír a orchestrálne plochy. Klavír tu dokonale kraľuje a podobne ako spev sa dôsledne prepletá pomedzi všetky tracky, aj keď sa mení okolitá scenéria štýlov a vplyvov. Na oboch elementoch sa nešetrilo experimentmi a efektmi, nájdeme tu nepreberné množstvo štýlov hry na klavír – od impresionizmu cez najazzlé postupy až po moderne pojaté slaďákové hranie, dokonca mám pocit, že som počul aj niečo ako „prepared piano“, ale nie som si istý. Z ostatných klávesových nástrojov nás sem tam oblažia nejaké tie vintage zvuky, skôr organového a klavírneho charakteru. Orchestrálne zvuky znejú perfektne a naozaj verne, hoci živý orchester so všetkými nuansami samozrejme nenahradia. Na doplnenie atmosféry sú často použité brutálne ostré digitálne synťáky, charakterom zvuku sú niekde medzi aditívnou syntézou a digi-noise. Zvláštnou kapitolou sú bicie a perkusie. Bicie majú veľmi podobný charakter, ako na Lost in Reverie (Peccatum) a aj veľmi podobný zvuk, t.j. ide v podstate o jazz/fusion groovy a zvuky normálnej súpravy sú obohatené o rôzne perkusie, za všetko spomeniem napríklad tabla. Vokály sú jedným slovom úžasné. Heidi spieva mnohými štýlmi a zďaleka sa neobmedzuje len na jednu polohu. Každý si nájde to svoje – školený alt/mezzosoprán, popovo, až jazzovo-kabaretne ladený vokál a rôzne šialené výkriky a vresky. Spev je často zefektovaný. Malú výhradu mám k textom. Pripadá mi už trošku cliché, stále spievať o temnote a utrpení, ale Heidi má u mňa jedno veľké plus za nehorázne dobré spracovanie týchto otrieskaných tém, je to asi v rodine.

Album otvára kratšia vec Chasms Blue, bez spevu, zato však s obligátnym klavírom s veľmi zatiahnutým, chorým a ponurým zvukom, ktorý je na albume hojne využitý. Doplňujú ho industriálne hukoty a krásna skreslená gitara. A hneď na to sa napája úvod Sanies, ktorý nadväzuje klavírom a tu ho dopĺňajú pre zmenu sláky, tie ďalej tvoria podklad pre rozvíjajúcu sa vokálnu linku, neskôr trip-hopové loopy a krásne plechové dychy. Pri konci sa skladba rozvinie do zbesilých klavírnych improvizácií, s bzúkajúcimi synťákmi v pozadí a skreslenými bicími v štýle NIN. Tretia vec Beautiful as Torment pripomína v mnohom track piaty, s jedným rozdielom. Cca v 01:25 sa zmení v pekne progresívnu, strednotempovú metalovú jazdu – Paradise Lost s Yes za chrbtom. Snová pasáž neskôr strieda tvrdú a všetko sa znovu opakuje. Uprostred skladby nájdeme príjemnú klavírnu medzihru. Death Salutes Atropos, štvrtý track sa nesie na vlne naznačenej v predchádzajúcej skladbe, akýsi doom-rock/metal v štýle Anathema pred definitívnym vymäknutím, či Paradise Lost z obdobia Host. Po minútke –dvoch príde napätá industriálna pasáž a neskôr samozrejme vyvrcholenie v podobe návratu úvodnej témy. Piaty track The Nudity of Light.. dosť dlho som nad ním rozmýšľal a nevedel som prísť na to, čo mi to pripomína. Má v sebe kus 80. rokov, s dream-kapelami ako Lush či Cocteau Twins, ale prvá vec, čo ma potom napadla, bol Portal. Tá podobnosť je tak zjavná, čo sa týka hudby, zvuku, stavby vokálnych liniek a kríženia ženského/mužského spevu, že som sa až podivil, že ma to nenapadlo skôr. To je proste Aruna s Paulom Masvidalom a ja neverím, že to je len náhoda, hoci všetko je možné. Pomaly sa prepracúvame ku koncu albumu a k predposlednej piesni Odi et Amo – nenávidieť a milovať. Ako som už spomínal, aj tento track je v podstate metalový. Zasa tu máme trocha návrat k tomu typickému modernejšiemu doomu, veľmi dobre zvládnutému. Zvláštnosť skladby umocňujú indické bubienky tabla a iné podobné perkusie, ktoré sa pravdu povediac, veľmi ťažko odlišujú. Možno to bol ghatam, či udu, ale to vám fakt nepoviem. Málokto si v podobnej hudbe dovolí efektovať perkusie, ale musím povedať, že tá troška filtrovania a flangeru im vôbec nezaškodila a znejú perfektne. No a dostávame sa k poslednej piesni a tou je In the Throws of Guilt, krásna orchestrálne ambientná 10 minútovka kde sa nám ponúka prežiť to všetko ešte raz znova.

Ako som už spomínal, iter.viator je neskutočne dobrý album a Heidi Tveitan má za toto dielo môj hnusný, odporne nekritický obdiv.

Thyan

1. Chasm Blue (1:44)
2. Sanies (7:03)
3. Beautiful as Torment (6:38)
4. Death Salutes Atropos (5:27)
5. The Nudity of Life (3:26)
6. Odi et Amo (7:14)
7. In the Throws of Guilt (10:59)

Rok vydania: 2002 / Celkový čas: 42:31

Ruins of Beauty je prvým albumom formácie Source of Tide vydaným firmou Candlelight po tom, ako si s vlastným nákladom vydali dlhohrajúce debutové album. Nejaké tie informácie som písal už v recenzií na novší album Blueprints, takže v skratke. Source of Tide je nórska kapela, ktorá hrá svojskú zmes blacku, gotiky a rôznych dark & horror metalových príchutí. Z tých známejších mien tu nájdeme Lorda PZ, známeho zo spolupráce s Peccatum a menej známeho, na gitaru hrajúceho Pendragona, ktorý sa rovnako mihol v zostave Peccatum a hral aj na iter.viator, CD projektu Star of Ash.

Tento album je na rozdiel od svojho zatiaľ jediného nasledovníka o niečo tvrdší a má trochu surovejší zvuk, čo ale hudbe podľa môjho názoru vôbec neškodí. Zvuk gitár mi celkom vyhovuje, je z neho cítiť agresiu a rozhodne nezachádza tak ďaleko do technokracie ako na neskoršom Blueprints. Klávesy majú tiež akosi špinavší sound a vo veľkom sa tu používajú chóry a rôzne zbory, aké boli svojho času veľmi populárne a tiež sa mi páčia, pretože nemajú taký anonymný a sterilný zvuk. Čo sa týka spevu, PZ používa vo väčšine prípadov dva rovnocenné typy prejavu, blackový škrek a svoj čistý barytón, ktorý by sa dal charakterizovať, že je farbou niekde medzi Ihsahnom a Garmom, len tá technika za nimi občas trochu zaostane.

Už som spomínal, že základom hudby SoT je hudba na pomedzí gotiky a blacku. Svojím spôsobom je Ruins.. viac metalový, ako jeho potomok Blueprints. Je tvrdší, mierne pompéznejší, avšak postráda avantgardnejšie úlety. Občas mi (napr. v tracku č. 3 – The Awaking) pripomenie aj začiatky Borknagar z obdobia Olden Domain, tento track špeciálne má mierne folkový nádych a počuť v ňom tú tak typickú severskú melodiku. Spevákov prejav sa najmä v tejto skladbe aj dosť blíži tomu Garmovmu zo spomínaného obdobia. Ale napríklad pri prvom tracku ma okamžite napadli dve kapely – Bathory a Root (tá prvá z vikingského obdobia, a tá druhá asi Temple a vyššie). Aj takto nejako mohli znieť Root, keby ich vývoj po Temple in the Underworld smeroval inam. A päťka je zasa dosť borknagarovská - pomalšie bicie, jednoduché funkčné riffy, domainovské klávesy a typický spev. Niektoré pasáže zarezonujú podobne ako staručké epické skladby Emperor z Reverence, či Anthems.. Iné zasa pripomenú sem tam aj staršiu tvorbu Arcturus. Ale napr. posledný, ôsmy track je poriadna nórska gotika, takzvane „se vším všudy“ – jednoduché riffy, teatrálny spev a mohutné (občas cukrové) slákové plochy a linky. Ale aj tu nájdeme nie celkom štandardné elementy ako mohutné mužské zbory, zvuk trubkových zvonov, či vokálne linky ako vystrihnuté z filmu o vraždiacej bábike Chucky. A to geniálne sólo, ktoré si Pendragon vystrihol pri konci skladby, to je pálka..

Stále v tom nemám celkom jasno, ale povedal by som, že Ruins of Beauty je svojské spracovanie blackových (až epic blackových) a atmosférických (až darkmetalových) momentov a pravdepodobne špecifická zmes toho najlepšieho, čo v týchto subžánroch nájdeme.

Hoci tento album nie je debutom v pravom slova zmysle, jedná sa o nástup medzi tie väčšie kapely škandinávskej scény. Source of Tide je značne nedocenená kapela, čo je škoda. Bezdôvodne sa nad ňou vznáša tieň prvého albumu Peccatum, s ktorým však po pár vypočutiach nemá veľa spoločného. Odporúčam každému milovníkovi nórskej melodiky s náznakmi epiky, aká sa hrala medzi 95 a 99.

Thyan

1. Raven Goddess (06:13)
2. Symphony of the Sovereign (06:07)
3. The Awakening (An ode to the art of destruction Part 1) (05:13)
4. Chains of Mythic Fantasy (05:07)
5. Autumn Leaf (04:48)
6. Final Battle (An Ode to the art of destruction Part 2) (07:00)
7. Ye' Memories of Sad Rebirth (05:48)
8. Who Am I? (06:16)

Rok vydania: 2000 / Celkový čas: 46:32

Lineup:

Lord Pz - Vocals
Pendragon - Guitars, Keyboards
Taranis - Guitars
Targenor - Bass
Cosmocrator - Drums, Keyboards

Source of Tide - Blueprints

Mnohým ten názov asi nič nepovie, a priznám sa, sám som ich objavil pomerne nedávno. Kapela je to skutočne málo známa a tipujem, že ak ich aj niekto z našich končín pozná, je to kvôli ostatným aktivitám jej členov. V zostave Source of Tide totiž figuruje istý Lord PZ a to nie je nikto iný ako ex-vokalista Peccatum a brat Ihsahnovej manželky Ihriel. No a na gitaru hrá v SoT Jostein Thomassen alias Pendragon a to je človek, ktorý robil session gitaristu na koncertoch Peccatum. Zdroj prílivu (veľmi zvláštne a neštandardné meno pre takúto kapelu) hrajú absurdne teatrálny, symfonický metal stredného tempa, možno nejaký hybrid medzi pompéznym horror/gothic a black metalom pomalšieho tempa. Dieru do sveta hudobnej progresie zatiaľ neurobili, ale aj tak im nemožno uprieť dávku originality. Pozrime sa na nich bližšie.

Jednoznačným vedúcim elementom hudby SoT je spev. Názory na Lorda PZ sa rôznia, rovnako ako sa rôznia názory na Peccatum. Ja si myslím, že je to slušný spevák so širokým záberom rôznych foriem spevu. Je pravda, že v tých vyšších, až tenorových polohách sa mu občas zachveje hlas, ale to sa stáva aj iným. Na Blueprints nájdeme okrem blackového spevu rôzne priškrtené vokály, pekné mužské zbory a samozrejme čisté spevy, ktoré sa odlišujú najmä svojou teatrálnosťou, tak typickou pre rôzne gotické, či horror metalové zoskupenia. Fantázia vokálnym linkám rozhodne nechýba a ak speváka niečo brzdí, potom je to technická nedokonalosť jeho kvázi-operného spevu. Druhým vedúcim prvkom ide rukou v ruke so spevom orchestrácia, programované elektro-podklady a sample. Týchto elementov tu nájdeme neúrekom a je za ne zodpovedný sólový gitarista skupiny a nadaný aranžér Pendragon. Najčastejšie používané zvuky sú asi práve tie orchestrálne, teda rôzne sláčikové skupiny, po nich nasledujú klavír a cemballo a ďalej rôzne syntetizované zvuky, sample a ruchy. Zvuk gitár je krásne čitateľný, ale aj tak pekelne ostrý. Riffy sú síce pekné, avšak nijak výnimočne objavné. Je škoda, že doprovodná gitara je občas až príliš nahlas a brzdí tak svojou relatívnou jednoduchosťou a zemitosťou vzletné melodické vyhrávky a frázy druhej gitary, ktorým by svedčal čisto orchestrálny doprovod. Dá sa povedať, že celá sekcia živých nástrojov akosi ustupuje celku, teda spevu, orchestru a náladám. Bicie sú pravdepodobne najhoršie zvládnutým nástrojom na albume. Bubeník je síce presný ako hodinky, však aj musí byť, keď hrá s predprogramovanými podkladmi, a sedí to do celkového zvuku veľmi dobre, ale v jeho hre nebadať ani náznak nejakého výraznejšieho nápadu, často sa obmedzuje len na rock'n'rollové (až punkové) bum-čvacht s triolami na bass drum a priznajme si, že mierna synkopácia* či občasný brejk by vôbec neuškodili. Viacero kapiel v poslednej dobe vsadilo na podobný štýl bubnovania viď. Enslaved či Khold, ale podľa mňa to iba škodí, hlavne v prípade Source of Tide naozaj zaujímavej hudbe. Trúfnem si streliť do vetra, že keby SoT zamiešali karty nejakým kvalitne a objavne hrajúcim bubeníkom (prípadne vyradili zo zostavy doprovodného gitaristu, ktorý je podľa môjho názoru nepotrebný a zhutnili orchestráciu) mohli by sa bez problémov stať ďalším významným telesom na poli nórskeho post-blackového avantgardného metalu v štýle Arcturus. pozn. autora: Podľa posledných informácií na stránke sa zrejme niečo podobné už aj udialo, nakoľko kapela oficiálne vymenila bubeníka, pôvodný odišiel a na jeho miestu nastúpil akýsi Orbweaver a dokonca ani rytmický gitarista Taranis už asi v zostave nefiguruje, medzi členmi som ho napísaného nevidel. Som fakt poriadne zvedavý, kam sa posunú a či sa vyplnia moje priania.

Source of Tide sú rozhodne zaujímavým zjavom nórskej scény. Zo všetkých strán zaváňajú atmosférickým metalom a toto označenie berú, podobne ako už spomínaný horror metalový kolegovia, natvrdo a doslovne. Atmosféra je u nich prvoradá ale aj napriek tomu sú iní a ich hudba sa na rozdiel od gotických kapiel netopí vo vlastnej pompéznosti a obludnosti, ani nerochní v temnote a plazivej nude, ktorou sú niektoré príbuzné zoskupenia charakteristické. SoT rozhodne zatiaľ nie sú hviezdy prvej kategórie, potenciál však majú a ja sa teším, kam pánov Solberga a Thomassena ich tvorivosť povedie.

*pozn. - čiastočné rozhodenie rytmu posunutím úderov funkčne o pár milisekúnd vpred či vzad, resp. prenášanie prízvuku na nezmyselné doby. Pozostatok tradícií bigbandového jazzu v modernej populárnej hudbe, rocku a pod.

Thyan

1. Static Development (05:21)
2. Humanism (04:19)
3. Tales of Fruition (04:03)
4. Serenade of Silence (03:02)
5. Enslaved by Principles (05:53)
6. Bravery 1999 (01:19)
7. Decleration (04:04)
8. Bravery 2000 (02:08)
9. Ruins of Beauty (An ode to the art of self destruction, Epilogue) (07:07)
10. The Retaliation of a Misanthrope (05:34)
11. Revolt Future (04:07)
12. Blueprint... (03:30)
13. ...Remembrance (03:56)

Rok vydania: 2002 / Celkový čas: 54:23

Lineup:

Lord Pz - Vocals
Pendragon - Guitars, Keyboards
Taranis - Guitars
Targenor - Bass
Cosmocrator - Drums, Keyboards

Možno, že som čakal veľa.. o tejto kapele som počúval už minimálne 5 rokov, vlastne odkedy vydali Neonism. Ale nikdy som nepočul tú hudbu.. Asi som naozaj čakal veľa. Možno niečo ako posledný album Emperor, alebo niečo podobné. Ale Neonism je úplne iný. Spočiatku sa toto druhé album obskurného dua Solefald ničím nelíši od štandardu kvality avantgardného blacku (napadá ma kapela Lux Occulta). Podivné orchestrálne zvuky, klepačky prekladané nápaditými medzihrami, gitary so zvukom karbobrúsky a striedanie škreku a čistých vokálov. Kvalita, ale na dnešné pomery už štandard. Ale to som si sám vykopal jamu.. od istého momentu sa album rozbieha do absurdných rovín. Ale o tom ďalej..

Solefald je skupina, resp. duo nórskeho pôvodu. Tvoria ho spevák, gitarista a basgitarista Cornelius Jakhelln, v nórsku skôr známy ako filozof a básnik a druhým členom je spevák, klávesák a bubeník Lars A. Nedland alias Lazare známy z pôsobenia v kapele Borknagar. Neonism (1999) bol po debute Linear Scaffold ich druhým radovým počinom, ak nerátame demo Jernlov. Album bolo vydané na malej značke a nemá taký pekný zvuk, ako sa od progresívneho diela čaká, ale dá sa to bez problémov zvládnuť. Ako som už naznačil, hudba na albume je na prvý pohľad štandardná, ale po bližšom vypočutí veľmi podivná a avantgardná - hlavne pri konci. Nástrojové party sa nedajú rozoberať všeobecne, takže sa im budem venovať pri každej skladbe konkrétne.

Prvou vecou je Fluorescent (The Total Orchestra). Táto skladba pôsobí presne ako som už spomínal - kvalitný, nápaditý black metal s kopou čistých vokálov ktoré pripomínajú raz Mayhem, raz Immortal a hneď na to Spiral Architect či Vintersorga. Kvalitný "poslech", ale nič z čoho by sme sa posrali.. :-) Druhá skladba začína podobne, až na to, že po asi 4 minútach niekto prepne program, v pozadí počujeme nejaký zlámaný rytmus, trúfam si povedať hip-hopový, do ktorého je v belošskom štýle odrapovaná nejaká pasáž, nasleduje atmo medzihra a zasa hip-hop a po ňom zasa atmosférická pasáž, ktorá celý track zakončí. CK II Chanel no. 6 je zasa black, ale isté pochybnosti o tuctovosti okamžite zaženie až otravne spevný refrén, kde Lazare spieva "Coco Chanel, welcome to hell". Krásny refrén zaženie psychiatrická vokálna vložka a neskôr blacková pasáž s niečím, čo sa dá nazvať spevom len ťažko - znie to ako keď nemenovaný diktátor vykrikoval na sneme - často parodovaný moment histórie. Inak, niečo podobné použili aj Mayhem na Grand Declaration of War. 4. track, Vlastníci červenej, pomalý blackový začiatok s progresívnou rytmikou a kyselinovým synthom. Neskôr hammondové sólo, po ktorom niekto vypne gitary a páni zasa rapocú svoje diktáty (reminiscencia Marka Snowa) prekladané dvojhlasmi a občas aj zborovými vokálmi. Po oddychovej pasáži máme zasa na programe hammondové sólo a atmo-blackové outro. Piaty track je iba niečo ako klávesová medzihra inštrumentálneho charakteru. Pripomína mi svojou funkcou skladbu Occam's Razor (od Spiral Architect) a možno práve preto mi tu chýba nejaký výraznejší činiteľ, ktorý by to niekam posúval. Potom prichádza track Omnipolis s prog-blackovým úvodom a spevným refrénom nie nepodobným tomu z tracku č. 3. Uprostred skladby premýšlavá pasáž, ktorá zahrňuje hammondové a gitarové sólo a zakončenie hovoreným slovom, ktoré tvoria heslá Veľkej francúzskej revolúcie. A pokračujeme v prechádzke eklektickým kráľovstvom, sedmička, to je track Backpacka Baba. Kríženec hammondového blacku s housom, hard rockom a to všetko tvorí podklad pre rôzne podivné čisté spevy, zvolania, rap a podobne. Nie som iste ďaleko od pravdy ak poviem, že tu fakt už nie je čo napísať. Tento track je obzvlášť typický príklad toho, že pokiaľ si to človek nevypočuje sám, tak proste nevie.. Keby som mal tresnúť na silu nejakú paralelu, takto bude určite Estradasphere a ich album Buck Fever. Niečo podobné platí aj o ďalšej skúške pevnosti a statiky ľudského mozgu, Third Person Plural. Tieto dva tracky sú jednoznačne najexperimentálnejšie veci na celom albume.. ak sa vám páčil už spomínaný Estradasphere, pri týchto (zdráham sa to napísať) piesňach si zgustnete. Po mnohých vypočutiach mám taký pocit, že sa tu malo jednať o hard-rockové skladby, resp. skladby so zvukom v štýle 70. rokov, teda polozkreslené gitary a klávesy, ale pravdu povediac, znie to ako nejaký Casio core* - to je možno dôvod, prečo mi to pripadá také experimentálne, resp. komické ako ten Buck Fever. Predposlednou skladbou je 04.34 PM, v porovnaní s predchádzajúcimi vecami umiernená klavírna quasi-balada á la Lazare. Má v sebe nádych Matter & Motion (Borknagar - Empiricism), len je viac lyrická a samozrejme spievaná. No, teda ak hovoríme o speve.. zúfalé spevy a neskutočne smutné zbory spievajú krásny text industrializácií, kovových chrobákoch a o tom, ako šedivý hluk znásilňuje červený vzduch! No a blížime sa ku koncu albumu a tu už je pripravená The New Timelessness, ktorá prekvapivo, ale nie rušivo zakončuje album v progress blackovom duchu.. ha, ale aj to je iba klam, snáď si nemyslíte, že Solefald nechajú ležať nejaký track len tak ľadom, bez experimentov. Pri konci nás už ten divý jungle asi vôbec neprekvapí, ale predsa všetko skončí blackom.

Čo k tomu dodať.. Pokúsil som sa dať do tejto recenzie všetky informácie, ktoré mne v ostatných recenziach chýbali. Po niekoľkých vypočutiach som zistil, že Neonism je fakt dobrý. Mojimi favoritmi sú zatiaľ tracky 3 a 9, ale to sa neskôr asi zmení. Možno som čakal viac, možno som čakal nemožné. Ale aj napriek tomu, že to nie je najlepšie post-blackové CD aké som kedy počul a ani najlepšie experimentálne CD na svete, je Neonism dielo géniov a zaslúži si pozornosť každého, kto má rád post-black metal, miluje prekvapenia a má podobne zvrátený zmysel pre humor. Ja si ho vypočujem veľmi rád zas a znova. A aby som nezabudol, špeciálnu pozornosť si zasluhujú texty, ktoré sú až na dva dielom Cornelia Jakhellna (už som spomínal, že je básnik, filozof a ešte aj všeličo iné) a reflektujú úplne všetko od starogréckych filozofov, zažité idoly a ikony až po novodobú krivú pop-kultúru.

*Casio Core je existujúci, ale prapodivný hudobný žáner, ktorý sa dá všeobecne zaradiť do kategórie "contemporary electronica". Celý princíp tejto hudby spočíva v takmer výlučnom používaní rôznych detských hračiek, inštrumentov a malých hračkárskych bakelitových keyboardov/synťákov. Verte či neverte, niektorí ľudia takúto hudbu hrajú, a sú dokonca aj takí, čo ju počúvajú :-). Casio core elementy však už dnes ale nájdeme skoro u všetkých experimentátorov na poli elektronickej hudby.

Thyan

1. Hyperhuman (04:03)
2. Pornographer Cain (06:04)
3. Charge of Total Effect (06:28)
4. Hate Yourself (05:27)
5. Fuck Talks (05:09)
6. The Death of Father (04:46)
7. The USA Don't Exist (04:49)
8. Anti-City Strategy (04:33)
9. Hierarchy (04:57)

Rok vydania: 1999 / Celkový čas: 50:11

Lineup:

Cornelius - Vocals, Guitar, Bass
Lazare - Vocals, Synthesizers, Drums

Možno, že som čakal veľa.. o tejto kapele som počúval už minimálne 5 rokov, vlastne odkedy vydali Neonism. Ale nikdy som nepočul tú hudbu.. Asi som naozaj čakal veľa. Možno niečo ako posledný album Emperor, alebo niečo podobné. Ale Neonism je úplne iný. Spočiatku sa toto druhé album obskurného dua Solefald ničím nelíši od štandardu kvality avantgardného blacku (napadá ma kapela Lux Occulta). Podivné orchestrálne zvuky, klepačky prekladané nápaditými medzihrami, gitary so zvukom karbobrúsky a striedanie škreku a čistých vokálov. Kvalita, ale na dnešné pomery už štandard. Ale to som si sám vykopal jamu.. od istého momentu sa album rozbieha do absurdných rovín. Ale o tom ďalej..

Solefald je skupina, resp. duo nórskeho pôvodu. Tvoria ho spevák, gitarista a basgitarista Cornelius Jakhelln, v nórsku skôr známy ako filozof a básnik a druhým členom je spevák, klávesák a bubeník Lars A. Nedland alias Lazare známy z pôsobenia v kapele Borknagar. Neonism (1999) bol po debute Linear Scaffold ich druhým radovým počinom, ak nerátame demo Jernlov. Album bolo vydané na malej značke a nemá taký pekný zvuk, ako sa od progresívneho diela čaká, ale dá sa to bez problémov zvládnuť. Ako som už naznačil, hudba na albume je na prvý pohľad štandardná, ale po bližšom vypočutí veľmi podivná a avantgardná - hlavne pri konci. Nástrojové party sa nedajú rozoberať všeobecne, takže sa im budem venovať pri každej skladbe konkrétne.

Prvou vecou je Fluorescent (The Total Orchestra). Táto skladba pôsobí presne ako som už spomínal - kvalitný, nápaditý black metal s kopou čistých vokálov ktoré pripomínajú raz Mayhem, raz Immortal a hneď na to Spiral Architect či Vintersorga. Kvalitný "poslech", ale nič z čoho by sme sa posrali.. :-) Druhá skladba začína podobne, až na to, že po asi 4 minútach niekto prepne program, v pozadí počujeme nejaký zlámaný rytmus, trúfam si povedať hip-hopový, do ktorého je v belošskom štýle odrapovaná nejaká pasáž, nasleduje atmo medzihra a zasa hip-hop a po ňom zasa atmosférická pasáž, ktorá celý track zakončí. CK II Chanel no. 6 je zasa black, ale isté pochybnosti o tuctovosti okamžite zaženie až otravne spevný refrén, kde Lazare spieva "Coco Chanel, welcome to hell". Krásny refrén zaženie psychiatrická vokálna vložka a neskôr blacková pasáž s niečím, čo sa dá nazvať spevom len ťažko - znie to ako keď nemenovaný diktátor vykrikoval na sneme - často parodovaný moment histórie. Inak, niečo podobné použili aj Mayhem na Grand Declaration of War. 4. track, Vlastníci červenej, pomalý blackový začiatok s progresívnou rytmikou a kyselinovým synthom. Neskôr hammondové sólo, po ktorom niekto vypne gitary a páni zasa rapocú svoje diktáty (reminiscencia Marka Snowa) prekladané dvojhlasmi a občas aj zborovými vokálmi. Po oddychovej pasáži máme zasa na programe hammondové sólo a atmo-blackové outro. Piaty track je iba niečo ako klávesová medzihra inštrumentálneho charakteru. Pripomína mi svojou funkcou skladbu Occam's Razor (od Spiral Architect) a možno práve preto mi tu chýba nejaký výraznejší činiteľ, ktorý by to niekam posúval. Potom prichádza track Omnipolis s prog-blackovým úvodom a spevným refrénom nie nepodobným tomu z tracku č. 3. Uprostred skladby premýšlavá pasáž, ktorá zahrňuje hammondové a gitarové sólo a zakončenie hovoreným slovom, ktoré tvoria heslá Veľkej francúzskej revolúcie. A pokračujeme v prechádzke eklektickým kráľovstvom, sedmička, to je track Backpacka Baba. Kríženec hammondového blacku s housom, hard rockom a to všetko tvorí podklad pre rôzne podivné čisté spevy, zvolania, rap a podobne. Nie som iste ďaleko od pravdy ak poviem, že tu fakt už nie je čo napísať. Tento track je obzvlášť typický príklad toho, že pokiaľ si to človek nevypočuje sám, tak proste nevie.. Keby som mal tresnúť na silu nejakú paralelu, takto bude určite Estradasphere a ich album Buck Fever. Niečo podobné platí aj o ďalšej skúške pevnosti a statiky ľudského mozgu, Third Person Plural. Tieto dva tracky sú jednoznačne najexperimentálnejšie veci na celom albume.. ak sa vám páčil už spomínaný Estradasphere, pri týchto (zdráham sa to napísať) piesňach si zgustnete. Po mnohých vypočutiach mám taký pocit, že sa tu malo jednať o hard-rockové skladby, resp. skladby so zvukom v štýle 70. rokov, teda polozkreslené gitary a klávesy, ale pravdu povediac, znie to ako nejaký Casio core* - to je možno dôvod, prečo mi to pripadá také experimentálne, resp. komické ako ten Buck Fever. Predposlednou skladbou je 04.34 PM, v porovnaní s predchádzajúcimi vecami umiernená klavírna quasi-balada á la Lazare. Má v sebe nádych Matter & Motion (Borknagar - Empiricism), len je viac lyrická a samozrejme spievaná. No, teda ak hovoríme o speve.. zúfalé spevy a neskutočne smutné zbory spievajú krásny text industrializácií, kovových chrobákoch a o tom, ako šedivý hluk znásilňuje červený vzduch! No a blížime sa ku koncu albumu a tu už je pripravená The New Timelessness, ktorá prekvapivo, ale nie rušivo zakončuje album v progress blackovom duchu.. ha, ale aj to je iba klam, snáď si nemyslíte, že Solefald nechajú ležať nejaký track len tak ľadom, bez experimentov. Pri konci nás už ten divý jungle asi vôbec neprekvapí, ale predsa všetko skončí blackom.

Čo k tomu dodať.. Pokúsil som sa dať do tejto recenzie všetky informácie, ktoré mne v ostatných recenziach chýbali. Po niekoľkých vypočutiach som zistil, že Neonism je fakt dobrý. Mojimi favoritmi sú zatiaľ tracky 3 a 9, ale to sa neskôr asi zmení. Možno som čakal viac, možno som čakal nemožné. Ale aj napriek tomu, že to nie je najlepšie post-blackové CD aké som kedy počul a ani najlepšie experimentálne CD na svete, je Neonism dielo géniov a zaslúži si pozornosť každého, kto má rád post-black metal, miluje prekvapenia a má podobne zvrátený zmysel pre humor. Ja si ho vypočujem veľmi rád zas a znova. A aby som nezabudol, špeciálnu pozornosť si zasluhujú texty, ktoré sú až na dva dielom Cornelia Jakhellna (už som spomínal, že je básnik, filozof a ešte aj všeličo iné) a reflektujú úplne všetko od starogréckych filozofov, zažité idoly a ikony až po novodobú krivú pop-kultúru.


*Casio Core je existujúci, ale prapodivný hudobný žáner, ktorý sa dá všeobecne zaradiť do kategórie "contemporary electronica". Celý princíp tejto hudby spočíva v takmer výlučnom používaní rôznych detských hračiek, inštrumentov a malých hračkárskych bakelitových keyboardov/synťákov. Verte či neverte, niektorí ľudia takúto hudbu hrajú, a sú dokonca aj takí, čo ju počúvajú :-). Casio core elementy však už dnes ale nájdeme skoro u všetkých experimentátorov na poli elektronickej hudby.

Thyan

1. Fluorescent (05:20)
2. Speed Increased to Scaffold (08:27)
3. CK II Chanel N*6 (03:31)
4. Proprietors of Red (06:33)
5. A Motion Picture (01:55)
6. Omnipolis (05:36)
7. Backpaka Baba (05:24)
8. Third Person Plural (04:03)
9. 0434 PM (03:22)
10. The New Timelessness (06:00)

Rok vydania: 1999 / Celkový čas: 50:11

Lineup:

Cornelius - Vocals, Guitar, Bass
Lazare - Vocals, Synthesizers, Drums

Je rok 2003 (resp. leto 2002) a Solefald sa zasa rozhodli urobiť radosť nám, ktorí to nemáme v našich kapustných hlavách celkom v poriadku a tak prišli s ďalším albumom. S prižmúrenými očami sa dá povedať, že In Harmonia Universali je logickým pokračovateľom Pills Against The Ageless Ills. Ale aj napriek tomu je tu zasa znateľný posun inam. Žiaden strach, zasa tu máme našich dvoch slávikov, Larsa pripevneného k hammondom a všetko to ostatné. Solefald sa zasa posunuli a tentokrát si to odniesli hlavne gitary a nástrojové aranžmány. No a samozrejme texty, ktoré sú písané a spievané v 4 jazykoch, v angličtine, v nemčine, vo francúzštine a v nórčine.

In Harmonia.. je spomedzi všetkých albumov Solefald najviac metalový v pravom slova zmysle (v Nórsku asi v poslednej dobe medzi progresívnymi kapelami letí návrat ku koreňom, či čo, viď. Arcturus) a blackové momenty tu nájdeme naozaj vo veľmi skromnom množstve. Hlavný prúd albumu leží v krížení old-school thrashu, kvalitného progresívneho heavy metalu a art-rocku a po niekoľkých vypočutiach nápadne pripomína v divokejších pasážach kapely ako Yes, Nocturnus, či Psychotic Waltz. Ostatné vplyvy sa vyskytujú viac menej okrajovo, ale sú. Podľa nejakých internetových informácií bola hudba na tomto albume vytvorená ako pocta klasickým metalovým kapelám, na ktorých páni vyrastali. Gitary sú thrashového charakteru s občasnými zjednodušujúcimi heavy prvkami. Hammondov je zasa viac ako kedykoľvek predtým a je použitých oveľa viac rôznych zvukov, ktoré sa z tohto nástroja dajú vytiahnuť, od čistého až po pekne zkreslený s Leslie efektom. Celá hudba je akoby viac premyslená ako na Pills a rytmicky aj harmonicky dotiahnutá ešte ďalej. Okrem týchto bežných nástrojov začujeme aj iné, napríklad živé sláčikové nástroje či prekvapujúci a možno aj preto veľmi svieži saxofón (reminiscencia Pan-Thy-Monium, či slovenských Wayd) ktorý je ale na rozdiel od dvoch spomenutých kapiel použitý v úplne iných situáciách. Corneliov spev sa posunul k lepšiemu, škrek vystriedala zvláštna thrashovo priškrtená poloha hlasu, akú si pamätáme z konca 80.a začiatku 90. rokov u kapiel ako Mekong Delta, Coroner atď. Lazare sa predstavuje v obvyklej výbornej hlasovej forme a začujeme aj vokály hosťujúceho mužského zboru či dokonca aj vocoder, napr. v tracku číslo 2, Mont Blanc Providence Crow. (K tejto skladbe je dokonca natočený aj klip.) In Harmonia Universali je proste moderné, kvalitné metalové album, ktoré má s blackom pramálo spoločné, zato čerpá z odkazu ostatných metalových odnoží. O textoch môžem hovoriť len do úrovne, v ktorej si ich viem preložiť (nakoľko neviem nórsky, ani francúzsky) takže hovorí sa okrem iného aj o stoikovi Epiktetovi, maliarovi Edvardovi Munchovi a Panne Márií. Samostatnou kapitolou sú texty, ktoré sa zaoberajú gréckou a vikingskou mytológiou viď. Mont Blanc Providence Crow, či Dyonisify this Night of Spring. Jediná neotextovaná skladba na albume, inštrumentálka Red Music Diabolos prehovára aj bez textu. Tento track znie ako jam spomínaných Psychotic Waltz, Pestilence a Keitha Emersona.(Práve táto inštrumentálka, spolu s druhým a štvrtým trackom sa stali mojimi jedničkami.) Extrémne heslá tento krát zastupuje výrok "Virgin Mary, Buy My Sperm". Na druhej strane, muzika je umiernenejšia. O čo umiernenejší je tento album, o to je lepší, než jeho priamy predchodca, ale každému vyhovuje iná stránka povahy Solefald, stačí si len vybrať. Kto dáva prednosť thrashu pred blackom a pomalším premysleným songom pred náklepmi, je tento album preňho ako stvorený. Vivat Solefald.

Možno sa vám zdá, že vo všetkých recenziách na Solefald až príliš spomínam iné kapely a je to pravda. Na In Harmonia Universali nájdeme vplyvy skoro všetkých podstatných metalových a rockových kapiel posledných 35 rokov a pár spomínaných zoskupení s ktorými sú či už intelektuálne, ľudsky, alebo hudobne spriaznený, nakoniec, nórska obyčaj mať 100 rôznych bočných projektov popri hlavnej kapele je známa a tak sa nemôžme čudovať, že každý hrá s každým a všetci sa od seba niečo naučia. A to je dobre.

Na dôvažok prezradím pár informácií o novom pripravovanom albume. Ten podľa všetkého bude návratom k black metalu a prvému albumu Linear Scaffold a zároveň poctou severskej blackovej scéne s význačným postavením vikingských prvkov (=Bathory). Podľa slov kapely pôjde o velkolepý Wagnerovský opus s ohňom na lade.

Thyan

1. Nutrisco Et Extinguo (07:11)
2. Mont Blanc Providence Crow (05:15)
3. Christiania (Edvard Munch Commemoration) (08:20)
4. Epictetus & Irreversibility (05:58)
5. Dionysify this Night of Spring (08:12)
6. Red Music Diabolos (Instrumental) (04:34)
7. Buy My Sperm (04:35)
8. Fraternité de la Grande Lumire (05:12)
9. The Liberation of Destiny (06:28)
10. Sonnenuntergang Im Weltraum (04:32)

Rok vydania: 2003 / Celkový čas: 60:17

Lineup:

Cornelius - SoleVocals, SoleStrings, SoleRiffs
Lazare - SoleVocals, SoleKeys, SoleBeat

Na svetovom doommetalovom nebi zažiarila nová hviezda! SSOGE sú tou hviezdou. Týmto svojím prvým počinom vo mne ani iné pocity nemôžu byť. Toto, čo sa odohráva na ploche skoro trištvrťhodinky, ma úplne dokázalo dostať do kolien. Iron vznikol v 1996 roku, čo znamená, že na svete sa práve objavili megaopusy ako Like Gods of the Sun, Eternity, Velvet Darkness They Fear, či ďalšie, ktoré natrvalo ovplyvnili doom/gothic scénu. A toto dielo patrí k nim. Tieto moje slová chvály si SSOGE plne za tento opus zaslúžia, lebo...poďme sa na to pozrieť. Prvý song sa začína pekným trilkovaním a ak sa potom pridajú ostatné inštrumenty, vrátane huslí, budete prekvapený, ako to výborne znie. Petr spieva deathovým vokálom, ktorý mi veľmi chutí...a Zuzana sem tam dotvorí svojím melodickým vokálom nejakú tú skladbu. Nečakajte ale žiadne typické gotické "kráska a zviera"....na štýl starých THEATRE OF TRAGEDY. Atmosféra je doomová, a tie husle tam geniálne zapadajú. Občas sa Petr pustí aj do blackovejších polôh, čo pôsobí veľmi dobre. V prvej skladbe taktiež nájdeme aj jednu pasáž, kde gitary, a celkovo hudba, skĺzne do blackovej, celkom ostro fúkajúcej, výchrice...výborne!!! Passion & Desire nadväzuje na prvý song, a toto je moja asi najobľúbenejšia inštrumentálna skladba z celého albumu...je to inštrumentálka, ale tak skvelo vymyslená a zahraná, že to až nie je možné...kde sa v týchto čechoch berie toľko geniality? Neskonalé prívaly krásy, keď ostatné nástroje akoby utíchli, len si tak tam v pozadí potichučky pradú, a nechaju Zuzanu, aby si so svojím nástrojom (husle) robila, čo sa jej zachce...a robí to naozaj skvele! Neviem si ani predstaviť, ako by to vyzeralo bez tohto nástroja...bolo by to určite suché a nie také emocionálne...lebo husle tu strúhajú jeden krásny "riff" za druhým a dalo by sa aj povedať, že tu hrajú prvé husle, a to doslova a do písmena! Kým napríklad v MDB boli husle len na dotvorenie a zvýraznenie trúchlivej nálady, tak tu sú husle skoro v každej pesničke od začiatku až do konca! Pôsobí to v konečnom dôsledku až šialeným spôsobom na naše zmysly. Chlapci sa neboja aj pritvrdiť, zrýchliť, často menia náladu skladby, Petr podáva bezchybný hlasový výkon...napríklad v mojej absolútne najobľúbenejšej skladbe, nádhernej balade Last... spieva temným, hlbokým hlasom a spolu s textom je táto skladba jednou z najväčších hitoviek na albume...objaví sa tu dokonca aj španielka, ktorá tomu všetkému nasadi korunu. Smutná skladba, z ktorej na kilometre cítiť beznádej, a smútok...a ten text! Po chvíli si budete spievať refrén: I want to See you Again, I want to Hear your Voice, silent Night, your cold Light, and my Black Bloody Soul...Toto je true madness! Only Stream je zasá smutná a melancholická skladbička, kde za Zuzaninho doprovodného aaaahhaaa, Petr veľmi smutným a temným hlasom odrozpráva text...ale "Plačúce Nebesá" už zase ukazujú Petra v plnej deathovej sile. Bittery Sweet má veľmi pekný začiatok a nie len to...veď si to vypočujte sami a budete vedieť, o čom vravím...Žiadna pieseň nijako nezaostáva, alebo niečo také...Ani náhodou. Toto je maximálne ucelená a kompaktná nahrávka, ktorá dokáže zaujať každého fanúšika doom metalu. Ozajstné doom metalové dielo, hodné vašich peňazí. Ak sa vám nebude toto dielo páčiť, tak potom si dovolím tvrdiť, že sa doomu asi tak hovno rozumiete a kvalitu neviete oceniť. A kto si myslí, že Česká kapela predsa nemôže vydať taký skvost, že tu kvákam pičoviny, tak je na veľkom omyle...A ja sa pýtam...sú Nóri, alebo Angličania, alebo hocikto iný nejakí iní ľudia, ktorí majú monopol na kvalitnú hudbu? Veď je to pičovina. A ja som rád, že práve v Čechách vyrástla takáto kvalitná kapela! Neváhajte preto s kúpou ani minútu, a hneď zajtra si to bežte kúpiť, alebo objednať. Verím tomu, že ak by sa tejto nahrávke dostalo viac publicity a dostala by sa jej viac pozornosti na západe.....tak by to trhalo predajné čísla. Neváhať a kúpiť! To je príkaz, pre všetkých doomovo orientovaných fanúšikov! Budete mi ešte posielať ďakovné maily...(ehm, samozrejme, že aj kapele).

Dragonis

1. Ugly Jewel (04:45)
2. Passion & Desire (03:10)
3. Iron Mask (04:12)
4. Last... (04:50)
5. Desolated Remain (04:06)
6. Only Stream (01:40)
7. Crying Heaven (04:01)
8. Burned by Love to Christ (02:11)
9. Bittery Sweet (03:56)
10. Naked Susan (02:36)
11. Amber Sea (03:56)
12. Apotheosis (05:01)

Rok vydania: 1996 / Celkový čas: 44:24

Lineup:

Petr Staněk - gitara / vokály
Filip Chudý - bass
Zuzana Zamazalová - husle / vokály
Michal Hajda - bicie
Radek Hajda - gitara

Silent Stream of Godless Elegy (SSOGE) majú za sebou už 3 plnohodnotné albumy a mne sa až teraz podarilo zohnať toto kazetové demo. Keďže je stále dostupné cez rôzne distrá, tak sa spätne pozrime, čo sa to v tom '96 roku zväčnilo na tmavohnedú pásku. Za zmienku stojí, že toto demo sa nahrávalo v júli a už v auguste - septembri bol nahratý prvý plnohodnotný album - Iron. A práve na ňom sa neskôr umiestnia prakticky všetký piesne z tohto dema okrem intra. Samozrejme, že všetky piesne sú neskôr upravené a všelijako povylepšované, takže ak sa vám bude páčiť toto, tak si Iron kúpte hneď. Po krátkom intre sa rozjagá Ugly Jewel. Tak toto je veľmi melodický doom-death s husľami a chropotom, miestami zaťahujúc v tejto piesni až do blacku. Petr Staněk ma výborne zvládnutý chropot o čom prestane pochybovať hneď po druhej Desolated Remain aj ten najzarytejší odporca jeho vokálu. Ak dokázal toto vyludiť zo svojho hrdla bez žiadnych mašiniek, tak klobúk dolu. V tejto piesni si zanôti (resp. dotvára pozadie) aj huslistka Zuzana. Musím priznať, že narábanie s husľami jej ide lepšie ako narábanie s hlasom..aspoň na tomto deme tomu tak nepochybne je. Hmm, husle, tvoria v tvorbe SSOGE element, bez ktorého si dovolím povedať, že by kapela nebola tam-kde, lebo práve husle su tým najoriginálnejším prvkom v hudbe tejto kapely. Husle môžu veľmi poškodiť, keď sa s nimi narába nemotorne a sú iba do počtu... toto však nie je prípad tejto kapely, ktorá ich má za rovnocenný nástroj a navyše, Zuzka s nimi narába ozaj umne a vidno, že ich nedrží prvý krát v rukách. Moja najobľúbenejšia je zasnená Last odspievaná čistým hlasom s úžasnou melódiou a nádhernými husľami a samozrejme prekrásnym textom (ušisluchne sa tento text trošku líši od textu na Iron). Dokonca ju mám aj ako najobľúbenejšiu skladbu z ich celej prvotiny. Apotheosis je opäť odspievaná tým brutálnym deathovým chropotom až vás zamrazí. Posledná ...Amber Sea uzatvára stranu A a môžte otočiť na stranu B. Na strane B je samozrejme to isté čo na strane A, takže nemusíte pretáčať kazetu keď ju máte vo walkmane...(uf, čo som sa jej napočúval vo walkmane - z vlastnej vôle, dodávam). Produkcia je samozrejme, ako to už býva u kazetových diem, trošku slabšia ale stále to nie je žiadny kanál a je to dosť prehľadné. Brožúrka (stránim sa používania slovka "booklet" pri MC lebo každý vie, že je to v preklade "knižôčka", čo je aktuálne iba pri CD...myslím, že brožúrka sa hodí na MC viac...) je celý čierno-biely s fotkou kapely a základnými informáciami o kapele, kontakty na kapelu, vydavateľa (Shindy Prod.) a info o mieste nahrávania (Studio Poličná). Druhá strana brožúrky je čisto biela a neverím, že by sa tam nezmestilo tých 5 textov. Ale to sú len také moje úvahy a koniec koncov..tie texty máte v booklete na Iron. Určite vám ešte neújde logo kapely, ktoré sa tiež vyvinulo neskôr do podoby, ktorá sa drží u silentov až dodnes. A to je všetko priatelia, ostáva mi ešte povedať niečo na záver, takže: veľka dávka originality a odvaha zakomponovať husle urobili z tohto dema dalo by sa povedať, že kultovú doom metalovú nahrávku a ja vám odporúčam zohnať si to, kým sa to ešte predáva.

Dragonis

1. Intro (00:37)
2. Ugly Jewel (04:57)
3. Desolated Remain (04:02)
4. Last (04:58)
5. Apotheosis (05:41)
6. Amber Sea (04:04)

Rok vydania: 1996 / Celkový čas: 24:19

Lineup:

Zuzana Zamazalová - vokály a husle
Radek Hajda - gitara
Petr Staněk - gitara a vokály
Michal Hajda - bicie
Filip Chudý - bass

Samael sú relatívne známa záležitosť, myslím že zo Švajčiarska. Napriek tomu, čo hrali v začiatkoch nám dnes predkladajú takéto podivuhodné vesmírne opusy. Aj obal albumu zapadá do takejto kategórie hudby. No ale k hudbe..

Skutočne nepoznám kapelu, ktorá by hrala podobne. Kyberneticky nabrúsené, sekané thrashové gitary by mohli byť to pravé, len by sa Vorphalack mohol naučiť aj nejaké nové riffy a nehral stále to, čo pred 10 rokmi, len na novom, lepšom zvuku, robotický zvuk gitár je ale super. Bubeník je predpokladám automatický, ale bicie sú urobené veľmi zaujímavo, prirovnal by som to k Rammsteinu, len sú oveľa nápaditejšie a majú taký nejaký tanečný šmrnc. Bicie dopĺňajú zaujímavé basgitarové linky, ktoré ale málokedy vyčnievajú z celku, čo je možno škoda. Vzhľadom na celkové vyznenie si myslím, že na klávesoch si Samael mohli dať viac záležať, zvuk majú totálne ako Cradle. Ale aj tu sa nájdu dobré stránky, je skutočne málo kapiel, ktoré by používali zvuky celého orchestru, napr. dychy, ktoré mám ja osobne veľmi rád a máloktorá kapela ich používa. Samael sú v tomto svetlá výnimka - zaujímavé dychové riffy ktoré občas svojou nie celkom štandardnou rytmizáciou a zaaranžovaním milo prekvapia. No a samostatnou kapitolou je spev. Vorphalack má široký štýlový záber a spevy sú aj v celku rozmanité aj keď na druhej strane nemôžeme očakávať rozsah 8 oktáv, že.. Celkovo je Eternal podivný kyber/darkmetal na ktorý sa dá pri troche snahy aj tancovať, ale nepodobá sa to na nič, čo by som už počul. Trochu je to podobné možno Thorns, alebo občas Covenant, občas Marylin Manson, alebo NIN - ale Samael nie je až taký tvrdý industrial a občas možno k takým tým gothic popovým náladám. V hudbe celkovo počuť náznaky metalových štýlov posledných 20. rokov. (ale v podstate tu nájdeme hudbu inšpirovanú asi všetkým, čo človek hudobne vytvoril) Pár kapiel som už spomenul, ale pri pozornom počúvaní určite nájdeme aj heavy metalové a hardrockové vplyvy.

Tracky dokonale kypia protikladmi. Napriek občasným naozaj lahôdkovým elementom ako sú neoplieskané klávesové zvuky, orientálne stupnice, či ragtimeové klavírne riffy a swingujúce bicie, každá jedna skladba pôsobí prvoplánovo, bezducho a nedotiahnuto. A to žiaľ pochová aj najlepšie nápady a aranžmány. Eternal sa aj napriek tomu dá počúvať a počúva sa celkom dobre, keď urobíte ten kompromis a pristupujete k nemu trochu inak.

V podstate som už povedal všetko dôležité. Eternal je vesmírna kyber eklektika, ktorá sa topí v nedotiahnutosti. Pravdupovediac, myslím, že by som vedel, čo by bolo treba urobiť ináč /lepšie/, ale Vorphalack má svoj rozum, a keď mu to takto vyhovuje, nech sa páči.. ale myslím, že Samael má na to byť pokračovateľom experimentálnych veličín metalovej hudby. Len to chce na sebe ešte zapracovať.

Thyan

1. Year Zero (03:38)
2. Ailleurs (03:55)
3. Together (04:28)
4. Ways (03:49)
5. The Cross (03:21)
6. Us (04:15)
7. Supra Karma (04:33)
8. I (04:01)
9. Nautilus & Zeppelin (04:12)
10. Infra Galaxia (04:12)
11. Being (03:12)
12. Radiant Star (03:47)

Rok vydania: 1999 / Celkový čas: 47:23

Lineup:

Vorph - Vocals, Guitar
Kaos - Guitar
Masmiseim - Bass
Xy - Programming, Keyboards, Percussion

Tentoraz nie po 4 ako tomu bolo medzi The Temple... a Kärgeräs, ale po 3 rokoch sa hlási k slovu opäť česká dark & mystic metalová jednotka Root. Album začína španielkou a zavíjajúcou gitarou s temným Big Bossovým prednesom. Po chvíľku sa to rozbehne a je to tu... očarení od prvej chvíle len sedíte a nezmôžete sa na slovo. Akokoľvek milujem Kärgeräs, po prvých dvoch piesňach mi bolo jasné, že starodávny národ sa so starou, magickou a zaprášenou Knihou nemôže ani zďaleka porovnávať. Mystické a sugestívne gitarové vyhrávky sa vrývajú do pamäte a úplne vám zotročia myseľ...Big Boss strieda každú chvíľu polohu svojho nezameniteľného vokálu. Mystické slová Múdrych sa nám budú v druhej piesni prihovárať skrze Big Bossov jemný a precítený hlas a mystickú, uchu lahodiacu jemnú hudbu. V takejto jemnej polohe ho počujeme prvý krát a zneje to znamenite. Jeho magickému hlasu sa nedá nepodľahnúť a počas celého počúvania Knihy si vás maximálne opantá. Štvorka, Why ?, so zborovo položenou otázkou "Why ?" za každým veršom predchádza dvojici piesní s rovnakým menovateľom: Corabeu. Možno sa pýtate, kto, alebo čo sú všetky tieto divné slová ako Corabeu, Durron, Lykorian, Xerida, Or' Ma Or'...a množstvo ďalších. Čo vlastné znamenajú? To vie iba Big Boss a ľudia ktorým to prezradil. Niektoré si domyslíte sami a niektoré boli vysvetlené v rozhovoroch. Ak si pamätáte..s týmto začal Big Boss na minulej radovke Kärgeräs (starodávny národ.. už nežijúci). Z Corabeuovskej dvojice mám radšej druhú časť.. jemnú a precítenú, s poriadným emocionálnym nábojom. V ôsmej piesni Lykorian začujeme aj violoncello pána Sikiho zo známej českej formácie Silent Stream of Godless Elegy. Je použité triezvo a s rozumom a tak nekazí ale naopak, výborne dotvára akúsi úzkostlivú atmosféru, ktorá priam srší z tejto piesne. Pekne sa tá atmosféra strieda s uvoľnenými a pohodovými pasážami, aby sa naspäť vrátila do tej úzkostlivej a tak dokola. Veľmi príjemný song. No a sú tu moje absolútne najobľúbenejšie kúsky z celej Knihy. Posolstvo časov je tou pravou dark metalovou hymnou, ktorá ma dokáže totálne rozpumpovať. Krásne gitarové sólo s úžasnou nosnou melodickou linkou, Big Bossovým hlbokým vokálom... a hlavne s tou akustickou pasážou v strede skladby. Tou druhou skladbou čo ma totálne dostala je predposledná Remember Me ! Big Boss dokazuje, že ešte nezabudol spievať extrémnym poňatím spevu a keď začne škriekať Remember Me... istotne si naňho budete spomínať...to mi verte. Záver albumu obstaráva temné outro, ktoré zakončuje Big Bossov otec prof. M. Valter, ktorý na album ako hosť nahral piánový záver. Takže..skončilo sa listovanie v Knihe.. v temnej Knihe plnej záhad a tajomstiev. Kto sa nebojí...otvorí ju. Celý album sa nesie v pomalom duchu a ani raz sa nijako extrémne nezrýchli... Root sa definitívne ukľudnili a takýto kabát im veľmi svedčí. Oproti Kärgeräs pridali na mystičnosti a temnote .. vytvorili jasne najlepšiu dosku roku 1999 u našich susedov. Niet sa čo čudovať... ukazuje sa..ktože je to vlastne v Česku na absolútnom metalovom vrchole. Booklet je samostatná kapitola sama o sebe. Aj to je ďalší dôvod, prečo sa voľba labelu Redblack ukázala ako správna. Také niečo sa hneď tak nevidí. Je to proste doslova a dopísmena Kniha se vším všudy - ako by povedali naší západní sousedé.. Ešte raz: kto sa nebojí...otvorí túto záhadnú knihu...

P.S.: táto Kniha nie je len obyčajnou knihou...ja ju povýšim na učebnicu. Učebnicu Temného Metalu z ktorej by sa mohli učiť aj slávnejšie spolky... a tie menej slávne o to viac!

Dragonis

1. The Book (05:52)
2. The Mystical Words of the Wise (06:07)
3. The Curse - Durron (06:22)
4. Why? (03:20)
5. Corabeu - Part One (04:07)
6. Corabeu - Part Two (05:04)
7. The Birth (04:38)
8. Lykorian (03:48)
9. The Message of the Time (07:46)
10. Remember Me! (03:41)
11. Darkoutro - ...Toccata - Prestissimo Molto (05:19)

Rok vydania: 1999 / Celkový čas: 56:00

Už je to nejaký ten piatok, odkedy vyšlo toto fenomenálne CD. Vlastne to bolo v roku 1992. Vtedy sa kapela menom Root, v tých časoch inak už slávna nielen v Česko-slovensku, ale ako sa teraz dozvedáme aj inde, vybrala do štúdia, a to v pozmenenej zostave, pretože za bubenícku stoličku zasadol mladý, ale fenomenálny bubeník René Kostelňák, teda Evil. Už od prvých úderov bolo jasné, že tu pôjde o trošku iný šálok kávy, ako dovtedajší Black Drum. (ktorý mimochodom už búcha veľmi kvalitne, čo je možné počuť aj na CD-čkach kapely Insania.) Doska sa začína introm, po ktorom nasleduje mohutná úvodná pieseň Casilda's Song. Už v tejto prvej pecke sa prejavujú noví Root, aj keď ona sama tiahne ešte na staré albumy. Hneď po nej nasleduje titulná The Temple.., s perfektnou súhrou gitár. 4 vec má názov Aposiopesis, a to pre mňa znamená jeden z vrcholov albumu, samozrejmosťou sú akustické gitary v pozadí, tie sa však linú asi celým albumom. Nasledujúce dva tracky sú také intrá ktoré otvárají cestu k druhej časti dosky. Prirúti sa zvuková stena zobrazená peckou The Wall, tá je pre mňa druhým vrcholom. Je charakteristická úvodným riffom, ktorý je na 80% totožný s úvodom jedného songu od Dream Theater, najkomplikovanejšou skladbou 90. rokov - Metropolis "The Miracle and the Sleeper" (nikdy by som sa ale neodvážil hovoriť o krádeži, albumy vyšli približne v rovnakej dobe, v našich končinách vtedy nebol Dream T. taký známy, a myslím, že autor hudby Blackosh takú hudbu ani nikdy nepočúval. Spomenul som to len ako pikošku.. len keby vám ten riff bol povedomý, tak teraz už viete prečo). Takže toľko k The Wall. Nasleduje známa skladba The Old Ones, inšpirovaná motívmi kráľa plastických horrorov H.P. Lovecrafta. No a ďalej by som vyzdvihol akustickú My Name.., ktorá je tiež jedna z mojich obľúbených. Album sa končí úletom s názvom Freebee. Remaster, ktorý je momentálne k dispozícií u Redblacku, obsahuje aj 2 bonusy, skladby z demáčov, a to Dogrova říše a Poselství temnot - niečo pre pravoverných.

Aj keď som svojho času pred asi 8 rokmi vlastnil kópiu The Temple.. na MC, nemám potuchy kde je teraz. Tým pádom si žiaľ nepamätám, aký bol zvuk. Na remastrovanej verzii je však rozhodne lepší... bonusy majú zvuk podobný remastrovanému Zjevení. Na Temple sa po prvý krát vo väčšej miere objavia základné atribúty Root z dosiek Kärgeräs a The Book, čiže akustické vyhrávky, pochodové bicie, smutné melódie. V istom nemenovanom magu sa stále hovorí o tom, že fanúšikovia pasujú The Temple.. za najlepšie české blackové album. Tak po prvé, nie je to black. Tu, na počiatku takých žánrov ako bol black metal v 92' by sme už totiž mohli hovoriť o dark metale. A akokoľvek túto škatuľku nemám rád ( tak ako všetky tie nové škatule typu dusk metal - to fakt nechápem, načo je to dobré), je to v tomto prípade asi najvýstižnejšie pomenovanie. Keby mám The Temple.. prirovnať k nejakému albumu, bol by to určite The Book (Kärgeräs je predsa len o niečom inom - tam sa jedná skôr o rockovú operu), aj keď "Chrám v podsvetí" je určite surovší a tvrdší. Aj textová zložka sa nesie už v trocha odlišnejších plochách, ako to bolo na predchádzajúcich albumoch. V Aposiopesis sa spomína žena menom Rulbräh, ktorá sa neskôr stala jednou z príčin skazy národa Kärgeräs. Aj texty ostatných songov sa nesú v duchu, ktorý neskôr nastolil éru Kärgeras a The Book. Dalo by sa povedať, že sa tu jedná o akúsi trilógiu, perfektne tu vidieť, ako sa kapela vyvíjala. Každý si tu nájde práve ten svoj album, ktorý mu vyhovuje najviac. Pre mňa je to práve Kärgeräs, doomeri a podobné monštrá nájdu isto zaľúbenie v The Book a black metalisti v starých albumoch ako je The Temple..

Thyan

1. Intro (1:38)
2. Casilda's Song (4:49)
3. Temple in the Underworld (5:05)
4. Aposiopesis (5:07)
5. The Solitude (3:44)
6. Voices from... (1:28)
7. The Wall (7:56)
8. The Old Ones (4:53)
9. Message (4:30)
10. My Name... (5:25)
11. My Deep Mystery (5:03)
12. Freebee (1:18)
13. Dogrova Říše (2:59) (bonus k reedícií)
14. Poselství Temnot (3:17) (bonus k reedícií)

Rok vydania: 1992 / Celkový čas: 57:12

Tak, máme tu recenziu na ďalší skvelý album od Root, tento krát rýdzo koncepčné dielko Kärgeräs. Big Boss tu opisuje svojimi textami pád národa Kärgeräs, ktorý nám v prehrávači ožíva spolu s hlavnými postavami : hrdina Rodäxx, beštia Dygon, jeho matka Rullbräh, zlý mág Equirhodont ( o ktorom bude mimochodom pojednávať nová Bossova sólovka), a nakoniec hrobár Trygan. Stručné zhrnutie príbehu ako som ho pochopil ja ( dúfam, že správne !): Žene sa narodí v lese mŕtve dieťa. Ona ho tam položí na nejaký kameň a zrazu.. dieťa ožíva ako nesmrteľný netvor Dygon, ktorý sa chystá zničiť Kärgeräs. Hrdina Rodäxx sa rozhodne sa mu postaviť, všetci ale vedia, že nemá šancu. Pomaly ale isto sa blíži pád. V ďalšej časti príbehu zisťujeme, že za všetko v skutočnosti môže mág Equirhodont, on tam do toho lesa ten kameň totiž dal. Čo ma však z príbehu dostalo najviac je pasáž o hrobárovi Tryganovi. Trygan - Sexton, muž, ktorý si kope svoj vlastný hrob a ukladá sa doňho, je posledným kto zostal nažive. No a na konci nás Big Boss v poslednej pecke vyzýva : " Žime, pokiaľ žijeme ! ". Hudba albumu je dosť rockového charakteru, čo mu však vôbec neuberá na príťažlivosti, keď som dostal Kärgeras do ruky prvý krát, prepadol som mu na niekoľko mesiacov a skutočne som nepočúval nič iné. O nejakom štýle tu ani nemožno hovoriť, avšak jednoznačné sú vplyvy Bathory, hlavne v pasážach, kde tvrdú gitaru odľahčuje španielka. Tieto vplyvy sú zreteľné aj na neskoršom The Book. V obdobii vydania tohto albumu sa vykryštalizovala zostava, Root ostali len traja, čo im ale nebránilo vytvoriť dielo aké tu snáď predtým ani nebolo. ( Kärgeras pochválil po vypočutí aj King Diamond, dánska trashová legenda známa z kapiel Mercyful Fate a King Diamond. ) Pikoškou albumu je, že všetky nástroje v piesni Old Woman nahral bubeník Evil, za čo mu okrem skvelých bubeníckych výkonov iste patrí obdiv. Okolo točenia tejto dosky existuje množstvo zábavných príbehov, ktoré ale nebudem rozpisovať. Kto má o ne záujem, vyhľadajte si ich v histórii Root na ich oficiálnej web stránke: http://www.redblack.cz/root Aj napriek tomu, že toto album milujem od začiatku až do konca, je tu pár vecí ktoré asi stojí za to vyzdvihnúť : určite prvú trojku skladieb, ktoré sa nádherne prelínajú a tvoria tak vlastne jedinú pieseň s úžasnou náladou, ktorá vás dovedie až k slzám a potom isto song Trygan - Sexton, s pochodovým rytmom, úžasne epickým textom a krásnym sólom v závere. Keďže na tejto reedícií sa objavuje aj nová pieseň Prohibition, stojí za to niečo k nej povedať. Nesie sa skôr v rýchlejšom tempe s trashovými názvukmi a predpovedala ďalší smer vývoja a teda aj smer nedávno vydaného albumu Black Seal. Musím priznať, spočiatku sa mi vôbec nepáčila, ale postupom času som jej prišiel na chuť a podľa mňa patria trashovo zamerané veci na B.S. k tým najlepším. Album Kärgeräs odporúčam všetkým fanúšikom Root, ale aj tím trochu jemnocitnejším osobám, ktoré si zatiaľ nenašli cestu k tejto fenomenálnej kapele, možno je Kärgeräs tá správna voľba. Odporúčam aj nemetalovým poslucháčom, ktorí si takto môžu nájsť cestu k tvrdšej hudbe. (Takí ale na CA asi nezavítajú.)

Thyan

1. Lykorian (03:48)
2. Kargeras Prologue (01:15)
3. Kargeras (04:23)
4. Prophet's Song (04:20)
5. Rulbrah (04:17)
6. Rodaxx (07:42)
7. Old Man (04:10)
8. Old Woman (04:28)
9. Equirhodont - Grandiose Magus (05:16)
10. Dygon - Monstrosity (04:02)
11. Trygan - Sexton (06:07)
12. Dum Vivimus, Vivamus (01:55)

Rok vydania: 2001 / Celkový čas: 51:43

Lineup:

Big Boss - spevy, flauta, efekty
Blackie - gitary, basa, klávesy
Evil - bicie, gitary v Old Woman

Po dvoch rokoch prichádza česká metalová legenda Root s novým albumom. Priznám sa, bol som zvedavý, čo si na nás Root pripravili po viac-menej rockovom Kärgeräs, a dark-metalovom The Book. Kto mohol vedieť, kam sa budú Root uberať ? (Niečo naznačoval song Prohibition z reedície Kärgeräs...) Páni zase posunuli svoju tvorbu o kúsok ďalej, aj keď Black Seal sa uberá iným smerom ako predchodcovia. Avšak k hudbe...

Album sa nesie v strednom a pomalšom tempe, objavujú sa tu však aj pasáže v rýchlosti akú nepamätáme už od čias The Temple in the Underworld a aj rýchlejšie. Na CD sa nachádza 12 kompozícií z dielní všetkých členov kapely. Album je tým pádom rozmanité, na svoje si prídu všetci fanúšikovia tejto bandy. (Ja osobne sa vyžívam v Blackieho riffoch s nádychom starého old-school thrashu.) Všetky texty písal ako obvykle Big Boss. Výborne zahrané gitary, úžasné až kozmické Ashokove sóla, mnoho plôch Big Bossovho hlasu + mohutné zbory, ako aj podporné klávesy a perfektné klávesové sóla v podaní hostí v desiatke Mirror of Souls, ktoré mi evokujú staré nahrávky Dream Theater. Nesmiem zabudnúť ani na Igora, prvého živého basáka Root, ktorý odvádza výbornú prácu. Basa už neplní len funkciu výplne priestoru, na Black Seal ju je počuť. K spevu Fernanda Ribeira z Moonspell nemám slov, to sa musí naozaj počuť. Čo ale povedať treba, že Fernando dal piesni Salamandra nový rozmer, jeho hlas sa výborne doplňuje s Bossovymi zbormi a spolu tvoria dokonalú harmóniu hlavne ku koncu tejto strhujúcej hymny. Ktoré songy vyzdvihnúť ? Snáď po všetkých stránkach dokonalú jednotku Festival of Destruction, Salamandru s nádherným Fernandovym vokálom, deviatku Theriak a výborné aranže do sterea, alebo desinu Mirror of Souls s tými už spomínanými Moogovými sólami.

Čo povedať na záver ? Black Seal je album prvotriednej kvality a svetovej úrovne. Nemôžem sa ubrániť kopírovaniu myšlienok kolegov recenzentov a tak aj ja konštatujem, že súčasná zostava Root je asi skutočne najlepšia. Tieto čierne beštie ma každým svojim albumom dostali do kolien a podarilo sa to aj tomuto. Dúfam, že sa týmto klasikom, dá sa povedať, tuzemského metalu podarí konečne presadiť aj v zahraničí, po toľkých rokoch takej skvelej práce si to zaslúžia...

Thyan

1. The Festival of Destruction (04:57)
2. The Incantation of Thessalonian Women (05:12)
3. Nativity (04:18)
4. His Eyes Were Dark (04:22)
5. Black Seal (04:15)
6. The Faith (02:12)
7. Salamandra (07:26)
8. Necromancy (04:57)
9. Theriak (05:31)
10. The Mirror of Soul (07:14)
11. Liber Prohibitus (03:41)
12. ...Before I Leave! (19:36)

Rok vydania: 2001 / Celkový čas: 73:41

Lineup:

Big Boss - spevy
Blackie - gitary, klávesy, efekty
Ashok - solové gitary, klávesy
Igor - basa
Evil - bicie

Fernando Ribeiro - vokály v Salamandre
Tudy - klávesy
Kiwi - klávesy

Tak som sa po čase rozhodol podporiť slovenskú scénu a napísať recenziu na fakt dobrý album slovenskej produkcie. A aj napriek tomu, že Ravenarium už dávno nehrajú čistý black metal, trúfam si povedať, že Sounds.. je to najlepšie, čo na slovenskej blackovej scéne vyšlo.

Musel som sa mierne pousmiať, keď som sa dočítal, ako Dragonis svojho času chválil ich prvý počin Ravenarium. Priznám sa, že v dobe vydania ich debutového albumu som túto bandu nijako nezbožňoval a ich hudba mi pripadala ako zmes hluku a kriku. A veľmi dlho to tak aj ostalo. Našťastie som sa po dlhšom čase ocitol na krste práve albumu Sounds for a Dying Age a bol som mierne povedané, dokonale šokovaný. Keď som na živo počul tieto nehorázne tracky, bol to pre mňa vtedy riadny zážitok. A vtedy mi dopálilo, ako to vlastne na slovenskej scéne je – čerstvo rozpadnutí Mystic Death a rovnako čerstvo rozpadnutí Meán Geimridh (ktorým by som sa chcel na Corpseaxe ešte niekedy venovať ako jednej z tých najlepších kapiel, ktoré slovenská čierna scéna zrodila.) zhasli a ich oheň prebrali práve Ravenarium. Je fakt, že Feďu, teda šéfa kapely často obviňujú, že kopíruje Emperor, ale mne je to úplne jedno. Je pri tom totiž schopný zachovať si vlastnú tvár a to je pre mňa dôležité.

Keď si po sebe pustíte ich zatiaľ dva počiny, Ravenarium a Sounds.., ťažko uveríte, že to točila jedna kapela. Preč sú nezmyselné, ultrarýchle mlynčekové songy v štýle ranných Bathory, primitívne aranže a podivný, vysoko posadený grindový krik miesto spevu. Ravenarium sa na svojom druhom nosiči predstavujú ako vyzretá kapela, ktorá má čo povedať skoro každému fanúšikovi extrémneho metalu. Ponúkajú nám hudobný zážitok na pomedzí post-blacku a death metalu, občas zachádzajú až do húpavého HC, či grindovej hopsanice. Klávesy sú použité iba ako intrá a občasné doplnenie refrénu. Gitary majú v mixe celkom slušný zvuk, ale keď sa stane, že hrá samotná skreslená gitara, je počuť, že zvuk je poznamenaný Metalzoneom, či nejakou tou 505-kou. Zaujímavosťou Ravenaria bola vždy jeho gitarová sekcia, 3 gitaristi predsa len nie sú celkom štandardom medzi metalovými kapelami – tu musím pochváliť aj celý mixovací tím, ktorý odviedol prvotriednu prácu a mixáž sa viac než podarila. Vďaka tomu boli schopní svoju muziku, ktorá je prešpikovaná rôznymi gitarovými aranžmánmi hrať aj na živo, čo bolo myslím, aj na už spomínanom koncerte ohromujúce. Bicie zaznamenali oproti predchádzajúcemu počinu zlepšenie, avšak tým príjemným prekvapením bol pre mňa spev. Napriek tomu, že Feďa spieva aj naďalej hlavne extrémnym spevom, jeho vokál sa zďaleka neudržuje len v jednej rovine a pozícií. Na Sounds.. je použitých mnoho typov vokálov, od hrubšieho až deathového chropotu, cez klasický blackový škrek a štekanie, až po už spomínané vysoké výkriky, ktoré sú použité skôr ako korenie, než ako hlavný vokál. Neviem kto spieval tých niekoľko čistých vokálov a zborov, ale musím povedať, že ani farba hlasu nebola presne to pravé a aj falošný tón občas zaznel, takže na tomto treba ešte trochu popracovať.

Čo sa týka dramaturgie albumu, povedal by som, že polovica albumu je death/HC s blackovými pasážami a tá druhá polka black s deathovými prvkami. Najlepšie pecky sú podľa mňa umiestnené práve na konci albumu, resp. po akejsi medzihre s názvom It’s Just a Joke, ktorá je naozaj akýmsi vtipom, je to totiž typická grindová polminútovka. No a potom začne to pravé peklo. These Eyes Spoke, harmonický úvod, dva typy vokálov v slohe a core-ová medzihra. Zaujímavá je aj ďalšia vec Black Hole Mirror. Ale úplný vrchol tohto albumu pre mňa prichádza v úvode Souls of Empty. Predstavte si, že dve gitary hrajú na čistom zvuku prepletajúce vybrnávačky a tá tretia, si preplieta cestu úžasným sólom. Nekriticky poviem, že je to jedna z najkrajších a najsmutnejších brnkačiek, aké som kedy počul. Nechcem však ukracovať zvyšok pesničky. A nechcem ukracovať ani zvyšok albumu, napríklad úvodná pecka je naozaj výborná, ale páni hudobníci mi to budú musieť dnes odpustiť. Album sa končí veľmi zvláštne, zvukom lokomotívy a vlaku a nejakými hlukmi. Nepochopil som zámer, ale je to každopádne zaujímavé.

Sounds for a Dying Age nie je album na prvé počutie. Veľmi veľa sa deje pod povrchom – gitary, vyhrávky, rôzne doprovodné vokály v pozadí a mnoho iného. Nepočujem tu nič, čo by som chcel zmeniť, alebo počuť ináč. Netvrdím, že je to geniálne, či dokonalé dielo, ale mne sa páči aj také, aké je. Jediná pripomienku mám azda k faktu, že pokiaľ viem, album je oficiálne k dispozícií iba na MC, čo je škoda.

Záverom snáď len toľkoto. Nemôžem si pomôcť, ale slovenská extrémna a obzvlášť blacková scéna je plná kapiel, ktoré hrajú niečo, čo je buď už dávno pochované, alebo sú len bezduchými kopírkami niečoho. Ravenarium, aj napriek tomu, že to nie je čistý black metal, sú tou novou, resp. staronovou krvou, kapelou, ktorá zachováva tvár slovenského blacku, a to aj napriek tomu, že vždy vydajú jeden album a potom zmiznú, resp. sa rozpadnú. Zo starej formácie sa vo všetkých inkarnáciach objavil len ideový vodca a mozog projektu, Feďa. Sounds for a Dying Age je neštandardný black s nepopierateľnými deathovými a core-ovými vplyvmi a skutočne veľmi svieži počin na slovenskej scéne.

Thyan

1. Unborn Into This World (06:03)
2. Hands Of Enslavement (06:14)
3. Moonlight Muse (04:13)
4. Am I Dead? (04:12)
5. Condemned To The End (03:27)
6. Confession Of Human Grave (04:59)
7. It's Just A Joke (00:45)
8. These Eyes Spoke (05:14)
9. Black Hole Mirror (05:23)
10. Souls Of Empty (07:25)
11. And Everything's gone (07:36)

Rok vydania: 2002 / Celkový čas: 55:31

Lineup:

Feďa - gitara, klávesy a vokály
Ajo - bicie, s.vokály
Peťo - gitara
Ľubo - gitara, s.vokály
Matúš - bass

Prvé moje zoznámenie s touto kapelou (preklad podľa kapely - Havraniareň) sa udialo cez kompilačku priloženú k časopisu Rock Extremum 2 /99. Bola to pieseň (ak sa dá nazvať toto piesňou) Vacancy full of Ravens, čo bolo približne minútu trvajúce intro, ktoré pozostávalo z akýchsi občasných hrabnutí do strún a krákania vrán (havranov). No, povedal som si...mastia celkom dobre:) Ale vážne, bol som dosť z toho vyjavený (no, popravde mi to bolo tak jedno), len mi nešlo akosi do hlavy, prečo tam nebola plnohodnotná a seriózna ukážka ich tvorby, ale namiesto toho, akési NIČ. Takže dozvedel som sa o ich hudbe veľké hovno. Neviem, čo si o tom myslí kapela, ale podľa mňa to bol teda podraz od vydavateľa kompilačky na fanúšikov, ale čo z tým narobíme? Pokiaľ viem, tak tento prvý album bol vydaný ako split MC s ďaľšou bratislavskou kapelou Meán Geimhridh. Neskôr sa dočkal tento album aj vydania ako samostatná, plnohodnotná MC a dokonca aj s dvoma bonusovými skladbami. Keď som videl túto MC v obchode ako na mňa smutne pozerá...neodolal som a o 10 minút sa mi rozzvučalo staré známe intro "Vacancy full of Ravens" vo walkmane. Nemal som od tohto albumu žiadne veľké očakávania a ani prehnané nároky...čo sa ukázalo v konečnom dôsledku ako dobré východisko. Po intre na mňa zaútočil kvalitne živený a cvičený Bojovník s obojsečnou sekerou v jednej ruke a vrecom zemiakov v druhej... Ovalil ma zemiakami...keď som sa prebudil, zistil som, že mi tou obojsečnou sekerou odťal všetky štyri končatiny...pozdravil ma a ja som si všimol že neďaleko od nás bolo ohnisko s celkom slušnou pahrebou a v nej boli zemiaky (nad ohňom sa piekla divá sviňa)... Dozvedel som sa, že musel zabiť divú sviňu, aby nahradil moju krv jej krvou, lebo som takmer vykrvácal. Potom vraj prikladal rozkrojené zemiaky na moje rany po amputáciach a to zastavilo úplne krvácanie...hmm, ale to som trošku odbočil...takže seriózne: "Warrior" je od začiatku celkom parádny nárez, ktorý podporujú 2 hlasy (megachorobný growling a trošku atypický blackový škrekot). Hudba ma najbližšie k black metalu..."Warrior" odíde veľmi rýchlo...asi zhorel v Plameňoch. Až v tretej Flame sa jasne ukážu naplno všetky kvality tejto kapely. Nechýbajú melodické minivyhrávky, zmeny témp (ba dokonca až seriózne spomalenie), sem-tam aj zasekávačky, samozrejme nechýba okorenenie občasným serióznejším sólom. Flame je tiež krátkym kúskom, ktorý ubehne ani nevidieť (nepočuť). Pomyselným vrcholom albumu je pieseň so slovenským textom "Tram ta dam". Kto chce, môže si so spevákom túto pieseň aj zanôtiť, v booklete je totižto text...(Neviem, prečo tam nie sú uvedené všetky texty, keď je tam miesta na všetky určite dosť). Text pojednáva o pohľade malého dieťaťa na vojnu. Ak by bolo na mne, tak by som vybral asi túto pieseň za reprezentatívny kúsok tohto albumu a práve tento kúsok by som umiestnil na kompilačku a nie intro.. "Absorbed to inside" je taká hitovka s veľmi chytľavými a opakujúcimi sa gitarovými vyhrávkami. Bicman je veľmi rýchly - klobúk dolu, len mi tu chýba viac kreativity na úkor rýchlosti, gitaristi si mastia ten svoj obligátny blackový bzukot podporený už spomínanými výbornými vyhrávkami (sú traja!) , spev je trošku netypický, ale chce trošku zvyku a nebude vám po niekoľkých posluchoch nijako prekážať, ako možno na prvý krát. Stranu B otvára ďalšia vcelku ľúbivá skladba "Ravenarium" a ja garantujem, že na vyhrávky z tejto piesne sa nezabúda. No a prichádza tá nešťastná "Škótska Svadba", ktorá je tou druhou skladbou, čo má v booklete tiež text, mimochodom uvedený v angličtine, ale je evidentné, že v piesni sa spieva minimálne v slovenčine. Spev je akosi utlačený príliš do pozadia a je celkom počuteľné, že táto pieseň má trošku nižšiu zvukovú kvalitu (a priznajme si, aj hudobná kvalita je nižšia) ako ostatné na albume. Aby som to uzavrel: nie je to najhorší black metal, ktorý sa u nás hraje, ale nie je to ani nič, z čoho by som sa mal od radosti pominúť. Ale za 100,-- Sk to rozhodne stojí...to som si istý. Bratislavčania majú určite naviac...ak sa budú vyhýbať niekedy neznesitelnej monotónnosti a bicman si trošku poláme hlavu nad zložitejšími bicími partami. Ak sa k tomu rozvinie tá štipka orginality akou ovplýva toto dielo, tak to môže byť celkom schopný prísľub pre našu black metalu nezasnúbenú scénu. Ale nalejme si čistého vína: majú naše kapely kvalitou na také Nórsko, alebo všeobecne na Škandináviu? Majú, ale tento album určite nie. Black metalový fanúšik na Slovensku by ale rozhodne toto dielo nemal minúť. Na naše pomery je to slušný nadpriemer. Ja len dúfam, že koncentrácia black metalových kapiel u nás sa dostane čoskoro z nelichotivých 3 kapiel na 250 kilometrov štvorcových a že tu vznikne pekelná konkurencia a tým sa pozdvihne aj kvalita našej produkcie. (Moje podvedomie mi práve pošeplo, že môžem rovno zaspať a zobudiť sa tak o 15 rokov....najskôr).

P.S.: Toto vydanie MC obsahuje ako bonusy 2 skladby z koncertu. Menovite sú to "Tram ta dam" a "Warrior". Díky moc za také bonusy, ktorých zvuková kvalita je minimálne podpriemerná. Nuž ale ku cti im slúži aspoň to, že toto je hádam prvá živá nahrávka slovenskej kapely, akú som kedy mal možnosť počuť. Keď si zoberieme skutočnosť, že u nás je prax v nahrávaní živákov nulová a potrebné technické vybavenie kvalitou asi 10 rokov za západom...tak díky aj za to.

Dragonis

1. Vacancy full of Ravens
2. Warrior
3. Flame
4. Tram ta dam
5. Absorbed to inside
6. Ravenarium
7. Škótska Svadba
8. Tram ta dam (live)
9. Warrior (live)

Rok vydania: davno / Celkový čas: 35:xx

Lineup:

Feďa - gitara, klávesy a vokály
Ajo - bicie, s.vokály
Peťo - gitara
Ľubo - gitara, s.vokály
Matúš - bass

Na začiatok.. Queer Circle je jednočlenný projekt z Banskej Bystrice. Album bol vydaný vlastným nákladom, CD nie je lisované, ale napalované. Obálka je veľmi pekná a profesionálne urobená. Ako front cover slúži akýsi nejasný obrázok chodby, či schodov, snáď za mrežami, tie však môžu byť dorobené aj v počítači. V každom prípade, je obal riadne industriálny. Proste, aby som to zhrnul, obal je pekný.

Po hudobnej stránke je Queer Circle akýsi ambientný počítačový dark doom metal. Na albume je 8 trackov, a dokopy to má 60 min. Songy sú extrémne dlhé. Ako som pochopil, je to celé spáchané na počítači. Zo zvukov tu môžeme počuť klasické sláky a rôzne pady s pomalým nábehom, samozrejme kadejaké synťákové zvuky, syntetické basy a gitary. Tie na moje podivenie neznejú až tak zle, resp. ak za gitary môžeme považovať temné hučanie s gitarovým zvukom. Pri takejto ultrapomalej, až meditatívnej hudbe sa dá ťažko hovoriť o nejakej virtuozite. Takéto veci sa nedajú aktívne počúvať, slúžia iba ako kulisa, ako soundtrack. No a spev..

Často sa ozve aj temný chropot hlavného protagonistu Martina Janeka. Nemá zlý hlas. Celkom dobre by sa uplatnil ako spevák v dajakej doom či dark metalovej kapele. (Možno ním aj je) Nemôžem sa ubrániť pocitu, že celý jeho prejav sa nesie v polohe medzi šepotom a chropotom. Texty v booklete nie sú. Po zvukovej stránke je skoro všetko v pohode. Sám mám skúsenosti s robením hudby na počítači (okrem iného, s kapelou nahrávame v štúdiu, ktorého srdcom je počítač - všetko sa robí cez neho HD recording, upráva a editácia, mixáž aj mastering) a veľmi dobre viem, že aj na compe s docela obyčajnými parametrami sa dá urobiť solídne znejúca hudba. Po hudobnej a zvukovej stránke mám výhradu iba k bicím. Okrem toho, že v tejto rýchlosti (odhad cca 35 BPM) znejú klasické bicie fakt extrémne smiešne, si myslím, že do ambientnej hudby ani nepatria. Možno tak ešte nejaké orchestrálne timpány či orchestrálnu koncertnú súpravu, ale klasické bicie určite nie. Myslím si, že bicie sú rušivým elementom na tejto inak celkom podarenej nahrávke. V zásade, na podobnú hudbu stačí aj polovičná dĺžka albumu, pretože songy sa od seba nijak moc neodlišujú. Mám rád ambient, ale nie v prípade, že sa 60 minút dokola hrá v podstate to isté. Celkový verdikt je asi taký, že to so mnou vôbec nič nespravilo. Niekoľko krát som to vypočul a zrejme si to už nikdy nepustím, lebo na to nie je žiaden dôvod. Ale v prípade, že niekoho vzrušuje takáto hudba, nech sa páči..

Pokiaľ chce človek robiť ambient, musí ho robiť pestro. Neviem akým spôsobom bol vytvorený tento album, mohol byť naprogramovaný priamo do počítača, alebo hraný z MIDI klávesu. Každopádne, po internete sa váľa kopec freewareových virtuálnych synťákov (spomeniem iba skvelú sériu Triangle, monosynth Claw, alebo virtuálne sláky Cheese machine.) Toto všetko sa dá samozrejme následne efektovať rovnako dostupnými freeeware plug-inmi. Z vlastnej skúsenosti môžem všetkým tvorcom počítačovej hudby a klávesákom odporúčiť skvelé virtuálne inštrumenty: Edirol Orchestrator (asi najdokonalejší virtuálny orchester na trhu), NI Absynth (revolučný VST synťák, dokáže urobiť dosiaľ nevídané), NI B4 (najlepší simulátor Hammondov), a mnoho iných ako Kontakt, Prophet, Cube.

Thyan

1. Intro (02:52)
2. Suffering (11:40)
3. Thorns on my grave (05:58)
4. Midnight bellow of stalactite (11:43)
5. Murderer's guilt (08:39)
6. Harrowing urge of gods (11:52)
7. Capture of the hope (05:18)
8. Outro (11:47)

Rok vydania: 2001 / Celkový čas: 59:51

Lineup:

Martin Janek - všetko

Lost in Reverie je zatiaľ najčerstvejší album z dielne Peccatum. Kto by nevedel, je to projekt, ktorý založil Ihsahn z Emperor so svojou manželkou Ihriel. Ten, kto si obľúbil skôr tú experimentálnu stránku tvorby Peccatum, iste sa nájde aj tam, kde sa protagonisti "stratili". Toto už nie je ten mnohými zatracovaný post-black s automatickým bubeníkom, aký sme mohli počuť na prvom albume, ba ani orchestrálna blacková avantgarda z Amor Fati. Na totálne eklektickom Lost in Reverie nájdeme vo vyrovnanom pomere vážnu hudbu, experimentálnu elektroniku, rozmarné squarepusherovské downtempo, emperorovský black, nadupané, až tanečné pasáže a ešte všetko možné aj nemožné. Celkovo vyznieva tento album omnoho pokojnejšie a ambientnejšie, ako predchádzajúce počiny - žiaden track nie je vyslovene čisto metalový, mnoho krát nás po vyklepanej úvodnej minúte oblaží klavír, orchester, alebo Fender piano (ktoré je hojne využívané a som tomu veru, ako fanúšík vintage klávesov, rád). Prekvapujúce a veľmi osviežujúce je hosťovanie jazzového bubeníka Aalefjra, ktorý vnáša do skladieb zvláštny jazzovo synkopovaný podklad, aký rozhodne nebýva počuť ani u tých experimentálnejších kapiel a práve tie najazzlé bicie vnášajú do hudby Peccatum ten správny groove, ktorý tam možno občas chýbal, aj keď hrali s živým bubeníkom. Okrem klasických zvukov živej pražcovej aj bezpražcovej basgitary a kontrabasu (neviem či sú samplované, alebo živé) sú často použité aj filtrované hutné (saw)bass soundy a iné podobné, ktoré sú rovnako ako všetky nové prvky veľmi vkusné a perfektne sedia. S nimi idú rukou v ruke sample - chválim za výborné použitie zvuku telefónu (o ktorom som si dlho myslel, že nemá využitie a v poslednej dobe som počul už tri kapely s ním experimentovať), ktorý vyvoláva akúsi nostalgickú náladu. Ku gitarám snáď len toľko, že Ihsahn na moje potešenie nezanevrel na svoje gitarové efekty, ktoré mnohostranne využil na posledných albumoch Emperor, ako aj na Amor Fati. Obzvlášť wah pedál (a.k.a. kvákadlo) sa skvie na pomyseľnom tróne, Lost in Reverie rozhodne patrí k tým málo metalovejším albumom, ktorý stojí aj na typickom sounde tejto krabice. (okrem iného je to pár skladieb z Amor Fati. Za ostatné kapely spomeniem najmä Amorphis.) No a to najlepšie som si nechal na koniec - spevy. Ihsahn sa predstavuje v umiernenej polohe, hlavne čistým spevom s typickým nezameniteľným frázovaním, Heidi je však jedna z najtalentovanejších speváčok, aké som mal dosiaľ možnosť počuť a rozhodne v žiadnom smere nezaostáva za svojím manželom. Používa mnoho rôznych hlasových techník a nebojí sa oprostiť od operných árií a ísť možno niekde až na hranice s noisom, čo je pre mňa veľmi milé prekvapenie od tak podceňovanej opernej divy.

Za všetky skladby vyzdvihnem dve asi najviac pesničkové, In the Bodiless Heart a Veils of Blue, ktoré musia chytiť za srdce každého. Tie krásne melódie, harmonické dvoj-vokály a zbory to je niečo neskutočné. In the Bodiless Heart je charakteristická práve tými jazzovými bicími s orientálnymi metalovými medzihrami. Veils of Blue začína spomínaným Fender pianom a zvukom, ktorý sa ozýva vo vašom telefóne, keď to na druhej strane zvoní. Ešte by som sa chcel venovať aj textom. Tými som bol trocha sklamaný lebo až na dva spomínané hity s naozaj krásnymi textami mi pripadajú dosť ako to klasické cliché pretekajúce temnotou. Zachraňujú to iba novátorské a nepoužívané slovné obraty, ktoré vyžadujú zapnutie mozgu - spomína sa napr. Don Quijote a pod. Vo všeobecnosti sú venované tienistým stránkam manželského vzťahu, dá sa povedať.

Lost in Reverie ma prekvapil moderným, aktuálnym zvukom, nie nepodobný súčasnému experimentálnemu downtempu, tam však asi nenájdeme zkreslené gitary a predsa ani ten extrémny spev, aj keď toho je aj na Lost in Reverie pomenej. Podľa dostupných informácií vznikal v štúdiu Symphonique, čo je Ihsahnove domovské a predpokladám aj domáce štúdio. Ďalší dôkaz, že naozaj sa dá doma urobiť celý album s perfektným zvukom. Zaujímavá je dramaturgia albumu - kontrast melancholických (avšak nie rozplízlych) a blackových trackov a aj kontrast medzi takýmito pasážami. A musím dodať, že hoci mám emperorovsko-ihsahnovské poňatie blacku naozaj rád, táto tvorivá dvojica sa rozhodne našla práve v tých pomalých, experimentálne melancholických a pre mňa až akoby nostalgických momentoch a piesňach. Nemám na mysli hudbu vyvolávajúcu smútok, strach, či prianie zomrieť.. (že Dragonis :-)) .. to nie sú veci, ktoré ma na hudbe priťahujú. Mám na mysli takú hudbu, ktorá vám spôsobí poriadne zimomriavky po celom tele a donúti vás zdvihnúť prdel zo stoličky (alebo na čom to vlastne sedíte) a pochodovať nepokojne po miestnosti, pregĺgať, vypuľovať oči a potom stlačiť rewind a privolať to všetko znovu. Je to ten istý pocit, ktorý sa dostavuje po tých najsilnejších orgazmoch, keď sa človek zrúti kam ho ťahá gravitácia a nevie či sa smiať, plakať, kričať, alebo hocičo iné - dokonalá krása s veľkým K. Je to ten istý pocit, tie isté vibrácie, ako zažívam pri počúvaní Emperor, len v inom kabáte. Možno iba ja mäknem a prestávam sám seba nachádzať v extrémnom metale, ale mám taký pocit, že ten nový kabát tomuto konkrétnemu pocitu sadne oveľa viac.

Thyan

1. Desolate Ever After (08:27)
2. In the Bodiless Heart (07:04)
3. Parasite My Heart (06:25)
4. Veils of Blue (06:05)
5. Black Star (08:15)
6. Stillness (07:14)
7. The Banks of This River Is Night (06:35)

Rok vydania: 2004 / Celkový čas: 50:05

Lineup:

Vegard Tveitan a.k.a. Ihsahn - vocals & instruments
Heidi Tveitan a.k.a. Ihriel - vocals & instruments
Knut Aalefjr - percussion & drums (2,3,4,5)
Lord PZ & Einar Solberg - additional vocals (3,5)

Včera som túto kapelu počul prvý raz (teda prvý raz na CD) a hneď ma to chytilo. Dokonca som sa sám rozhodol napísať recenziu, čo nie je až také bežné, normálne ma do toho Fil musí tlačiť...:) Ale k veci..

Peccatum je nórsky experiment, ktorý mi je známy už dlhšiu dobu, odkedy som svojho času ešte na Vive 2 (predtým, než ju jebnuté UPC vyradilo z ponuky..) videl taký dokáč o Emperor. Bol tam rozhovor so Samothom, potom kúsok koncertu no a potom to nastalo.. na obrazovke sa objavila taká peknučká slečinka, niečo vykecávala chvíľami nórsky, chvíľami anglicky a keďže prekladané to bolo do nemčiny, tak som nerozumel veľa... no ale hovorila niečo a nejakom svojom projekte, o koncertoch a úspechoch a tak a ja som stále nič nechápal. Ale potom dávali záznam z akéhosi koncertu v Nórsku. Bolo tam veľké pódium, strašne veľa ľudí (až som nechápal, že čo to bude za kapelu), zjavil sa Ihsahn, zjavila sa dievčinka (inak jeho manželka) a ešte dvaja ktorých som vtedy nespoznal.. teraz už viem, že to boli Pendragon a Lord PZ...teda gitarista zo Source of Tide a druhý je brat Ihsahnovej ženy a zároveň spevák toho istého zoskupenia.. No ale tá kapela v bedni hrala fenomenálne... A Pendragon mal vtedy v paprčiach gitaru, ktorú strašne chcem, Jackson Roswell Rhoads - hliníková záležitosť, ktorá vyzerá ako UFO. Takže toľko na úvod...

Takže som vedel, že Peccatum existuje, ale vtedy myslím ešte ani nebol vonku tento album, neviem...proste som o nich nepočul veľmi dlho... až teraz. No ale naozaj k veci...:)

Album má 10 trackov. Štýlovo je to taký nejaký orchestrálny black/dark metal, teda nie len tak hocijaký, ale poriadne avantgardný...pre znalcov, povedal by som. Štýlovo je niekde na pol ceste medzi IX Equilibrium a Prometheus, avšak je ubrané z tvrdosti a rýchlosti.. veľmi podobné skladby obsahuje Prometheus, posledné 3-4 sú fakt podobné, len je tam menej deathových riffov (teda, nie že by neboli žiadne...), je to viac do thrashu a hevíku. Bicie nie sú také rýchle a náklepové ako u Cisára, mne to však takto mimoriadne vyhovuje. Bubeník by mal byť z časti automatický, ale perfektne naprogramovaný, nebyť podobnosti samplov, asi by som na to neprišiel, keby nevidím koncert. Melódie dostali dosť veľký priestor, hlavne v refrénoch.. Neviem či je basa syntetická - programovaná, alebo živá, ale je v pohode, má taký trošku drnčivý zvuk, trošku ako pri slape, taký ostrý, ale to je rozdielne v každom tracku - to len ukazuje na precíznosť Ihsahnovu aj celého spolku. Vokály - tie sú vražedné. Spievajú 3 osoby, všetky s mimoriadnym hlasovým registrom...čo dodať, snáď len to, že sa trošku podobajú na vokály z Promethea, len sú bohatšie, vzhľadom na širšie možnosti 3 spevákov. Babula spieva hlavne operne, občas aj prirodzeným hlasom okrem toho tu z jej hrdielka budeme počuť aj mierne ekvilibristické zvuky - kto videl film 5. Element a pamätá sa na tú spievajúcu modrú beštiu (Divu) a myslel si, že je to všetko urobené počítačom... tu je dôkaz, že podobné vecí sú reálne.. (track č. 4)

Všetok ten metal je prekladaný orchestrom, ktorý tu vôbec nehrá druhé husle, gitary a bicie dokonca občas stíchnu a započúvajú sa do symfonických medzihier. Niektorým skladbám orchester vyslovene dominuje a nemali by bez neho tie správne gule. Aj sólujúci gitaristi sa na tejto nahrávke nájdu.. predsa len, tie pravoverné gitarové sóla sa v takomto štýle moc nevidia a Emperor boli jednou z mála kapiel, ktorá tieto štandardy rúcala. Kvantitatívne porovnateľné s Prometheom. Sólička á la Steve Vai iste potešia mnoho gitaristov.

Zo skladieb by som vyzdihol úvodnú One Play - No Script, ktorá sa začína zpannovanou (efekt panner - funguje len v stereu, niečo hrá a vy počujete ako sa to prelieva z jedného repráku do druhého, zprava do ľava atď.) gitarou, potom sa rozbehne samplovaný orchester a už to letí. Za najlepšiu vec albumu považujem trojku Murder, tá ozaj v mnohom pripomenie nálady Promethea, kvalitná je aj štvorka A Game Divine ? s nádherne pradúcou podladenou basou a riffom á la Root. Tieto skladby by sa ešte ako tak dali považovať za black.. to ostatné, čo nasleduje je čistá avantgarda stredného tempa s blackovými vokálmi a kopou kláves, synthi zvukov a symfonických partov. Sľubujem vám, že do druhej polovice albumu len tak nepreniknete. Nálady a tempá, tvrdé a čisto orchestrálne časti sa tu striedajú ako na bežiacom páse.. úžasné.

Na koniec už nenapíšem nič. Toto je presne to, čo mi chýbalo, keď zo scény zmizol Emperor.

Thyan

1. One Play, No Script (05:10)
2. No Title For A Cause (04:04)
3. Murder (05:58)
4. A Game Divine? (07:26)
5. Untitled (02:01)
6. Rise, Ye Humans (04:45)
7. Between the Living and the Dead (06:21)
8. Untitled (02:08)
9. The Watcher's Mass Part I (02:59)
10. The Watcher's Mass Part II (03:36)

Rok vydania: 2000 / Celkový čas: 44:18

Lineup:

Ihriel - vocals, keyboards
Ihsahn - vocals, guitars, keyboards
Lord PZ - vocals

Veľa som o tejto kapele počul, čítal a dokonca som ju aj videl na vlastné oči, no možnosť posúdiť tento ich počin som zatiaľ nemal. Teraz nadišla tá chvíľa a ja som potešený, že práve mne sa dostalo tej cti. Ako som písal, túto kapelu som videl niekedy v prvej polovici roku 2002, hrali v Banskej Bystrici ako jedna z predkapiel keď tu hrali Agathodaimon. Už vtedy sa mi ich piesne páčili ale doteraz som sa s ich tvorbou na striebornom kotúči nestretol. Apron - Legio Diabolica je intro a je všeobecne o mne známe, že ja nemám kadejaké intrá a úvody do albumov moc v láske ale toto má veľmi príjemne prekvapilo. Je jedno z najkrajších aké som kedy počul. Ponuré, trošku napínavé, a hlavne nie príliš dlhé... tak si ja predstavujem poriadne uvítanie poslucháča. Po intre zvyčajne bývajú zaradené poriadne vypaľovačky, čo je aj tento prípad. Rýchla a chytľavá vec správne rozprúdi krv v žilách, mužský škreko-chropot (rozujmej tým niečo medzi death a black hlasom), pekný ženský hlas samozrejme nesmie tiež chýbať no a jednou milou zvláštnosťou (nie absolútnou) je dychový nástroj - flauta v podaní ženskej časti kapely Lýdie (jej patrí samozrejme aj ten ženský vokál - o jeho kráse vás presvedčí piaty kúsok - Sword and Sorcery). Tá flauta je tu zapracovaná majstrovsky a do hudby Orkrist padne presne tak ako dajme tomu husle do tvorby Silent Stream of Godless Elegy. Ak je s takým nástrojom zaobchádzané s láskou, inteligenciou a citom.. potom to jednoducho musí dobre vypáliť - presne ako v tomto prípade. Okrist kombinujú akýsi death, black, doom, gothic a stredoveké melódie. Je to rozhodne odvážna kombinácia, no kapela si s tým poradila nad očakávania. Jednoducho klobúk dolu. Sú tu krásne gitarové sóla, vyhrávky, za všetkým je obrovská hradba kláves, ktoré hrajú v tvorbe tejto kapely nesmierne dôležitú úlohu. Samozrejme, klávesy tu nie sú len kdesi v pozadí, ale sa objavujú aj ako rovnocenný nástroj ostatným nástrojom. Poviem vám po pravde, rád by som videl túto kapelu teraz, keď poznám ich tvorbu, lebo vtedy to bolo zvukovo dosť o ničom (speváka nebolo vôbec počuť) a samozrejme, lepšie sa vníma tvorba ktorú poznám ako to, čo počujem po prvá krát. Jedno je isté: Orkrist sú našou pýchou. Len tak ďalej a hocaký úspech za hranicami vôbec nebude prekvapením - skôr odrazom kvality.

Dragonis

1. Apron - Legio Diabolica (01:29)
2. Nocturnal Rite (04:40)
3. Orkrist (00:52)
4. The Ancient War Spirit (05:45)
5. Sword and Sorcery (03:18)
6. Euthymia (04:37)
7. Justice the Beauty (Andreuola's Tears) (03:18)
8. Desire in the Grace of the Night (Symphonie des Grauens) (06:13)
9. Reginae Mysterium (03:07)
10. Mourning of a Rose (04:17)
11. Epilogue (01:10)

Rok vydania: 2002 / Celkový čas: 38:46

Lineup:

Khayo - guitars
Pyros - drums, percussion
Crom - vocals, synth
Lýdia - vocals, flute
Kabi - bass

Je tu druhý album od našich susedov v Ukraine a ja som veľmi potešený. Špecifikujem neskôr. Obal sa celkom podaril. Tá fialová tu celkom sedí a aj ten kňaz (je nafotený zo zadu) s tým baranidlom:) je celkom v pohode. Čo sa týka bookletu tak som troška sklamaný pretože tu žiadny nie je. Len dvojstránka s členmi kapely. Ale aj tu to nie je v 100% poriadku... Sataroth nie je ten ktorý je na fotke ale Saturious. To znamená že človek pod názvom Saturious je v skutočnosti Sataroth. (Tieto skutočnosti vyplývajú z informácií o zostave z oficiálnej stránky). Inak ten motív vojny je úžasný. Ako som hovoril, je to len dvojstrana a také texty by celkom padli vhod. Toto CD vydal licenčne Nuclear Blast od američanov The End Records. Na zadnej strane je celkom milá koza s ktorou sa môžete stretnúť aj v MC verzií (pozor sú dve verzie - viď biografiu a diskografiu). Teraz niečo k samotnej hudbe.

Sú tu dvaja klávesáci a to je pre nás dôležité lebo z tohto faktu si môžete predstaviť hudbu Nokturnal Mortum. Áno hudba je postavená na klávesoch prepojená s bicími dopĺňaná basgitarou a "chrapľavou" gitarou. To je trochu divný výraz ale asi najvýstižnejší. Skutočne mám pocit že tu chrapčí a nie reže... Aj keby bol gitarový zvuk ostrý tak by to bola totálna pičovina lebo by zatlačovala klávesové vyhrávky (ktorých je tu požehnane) a to by potom celá hudba stratila význam. Album začína introm Black Moon Overture a samotná dĺžka naznačuje že na tomto albume budú skladby obzvlášť dlhé. Veď čas 4:48 je trochu pretiahnutý na predohru:). To isté platí aj o outru Eternal Circle. Intro nás celkom pekne a dlho navodí na tú správnu atmosféru a hor sa do toho... Nejaký temný hlas v pozadí skladby Kuyaviya nás asi varovať nebude o tom rýchlom klávesovom výpade pri ktorom vám bude behať mráz po chrbte (2:18). Áno a pokiaľ doma nekúrite tak máte smolu:). A do toho spev Knjaza Varggotha ktrorý nemá chybu. Fakt dobrý výber spevu (sú tu aj iné formy: satanove slovo,čistý,ruský). A ešte k tomu to klávesové ťukanie...fakt na roztrhanie. A ani sa nenazdáme a je tu najdominantnejšia hymna tohto albumu (aspoň pre mňa). Goat Horns - tak tu vám naschvál moc toho nepoviem ale verte že po 5 minúte a 49 sekunde to bude peklo... Objavia sa tu aj iné nástroje ktoré majú pôvod v Slovanskej kultúre. Ich názvy vám asi (určite:) nepoviem lebo ich neviem. Ale budeme sa s nimi stretávať až do konca ablumu a to hneď aj v úvode ďalšej skladby Unholy Orathania. Mám taký pocit ako keby som bol niekde v stredoveku v nejakom hostinci niečo po polnoci kde v okolí poletujú démoni a všetci čakajú na svetelné ráno. Inak ten pocit neviem popísať. Proste temno jak hovado. Bohužial, démoni vtrhnú dovnútra a rozsekajú vás na drobné kúsky mäsa svojími neostrihanými drábmi! Dôvod? Pohanský Pán má vsebe plno hnevu a sťahuje na pomoc obrovské mračná (klávesy, taktiež sa pozri na zadnú stranu obalu - mračná). Parádna atmosféra, presne toto je to čo som tak dlho hľadal. Veles' Scrolls - tak to je názov ďalšej skladby. To depresívne brnkanie sem fakt sadne. Šialená dĺžka tejto skladby (11:49) môže niekomu vadiť ale mne takéto dlhé atmosférické skladby nevadia. Je výnimočná aj tým že keď si ju pustíte v 1 minúte, v 5 minúte a v 8 minúte tak tam bude iná melodická linka ako predtým. Takže je to niečo ako v Cradle of Filth na albume Cruelty and the Beast v skladbe Bathory Aria (3 v 1). Ale to brnkanie sa tam vždy objaví z ničoho nič. Objaví sa tu aj Satanove Slovo hoci hudba Nokturnal Mortum nemá nič spoločné so satanizmom. Hrajú Pohanský Orchestrálny Black Metal s použitím starých Slovanských nástrojov (nie len na tomto albume ale vo všeobecnosti) - to je definícia. Basgitara sa tu prejaví prvý a posledný krát v 100% zrozumiteľnej forme (čisto). No Kolyada nám opäť ponúkne stredovekú/slovanskú atmosféru (nečakajte nejaký Haggard) ale len také podfarbenie minulosťou. Zrazu spod záplavy Vargových škrekov sa tu odrazu objaví aj čistý mužský vokál (spieva v ruštine (ukrainčine?)). Celkovo vokál sa mi zdá tak trochu v úzadí (tichší) ale to je ten istý prípad ako s gitarou. V tejto skladbe ma zaujalo aj požitie bicích - veľmi zaujímavé a zároveň korunované koncom (však uvidíte:). No a je tu koniec a s ním aj Večný kruh. Hodiny opočítavajú, zvony bijú, brána vo večnom kruhu sa otvára a nastala chvíľa na návrat do reality. Lenže vám sa nechce... Lenže v tom sa brána začne zmenšovať, čas sa zrýchľuje a vy nerozmýšlate a skáčete. Smola...už je neskoro! Vitajte v Orathanii natrvalo...

No a na záver ešte zopár milých slov:) Hudba sa nesie celkom v rýchlom tempe, je bohatá na vstupy/výpady, orchestrálne vyhrávky, brnkania, zmeny tempa a všeljakých iných záležitostí. Musím upozorniť že ja hudbu vždy počúvam cez slúchatka aby mi nič neuniklo. Takže aspoň v tomto prípade by ste mohli aj vy keď tak nepočúvate. Zvuk je celkom na slušnej úrovni obal pekný, hudba hymnická - plná temnej atmosféry, klávesy mrazivé, bicie nadupané a plné energie, gitara a basa nekompromisná a spev agresívny a zlý. Čo ktomu dodať? Zaobstarajte si to nebudete ľutovať...

Fil

1. Black Moon Overture (04:47)
2. Kuyaviya (07:02)
3. Goat Horns (09:04)
4. Unholy Orathania (08:07)
5. Veles' Scrolls (11:47)
6. Kolyada (07:08)
7. Eternal Circle (03:50)

Rok vydania: 1997 / Celkový čas: 51:45

Lineup:

Knjaz Varggoth - vocals, guitar and roaring bass guitar
Karpath - guitar
Xaarquath - bass
Munruthel - drums
Sataroth - keyboards
Saturious - keyboards

Tak touto kapelou som veľmi milo prekvapený. Slovenský black, myslel som si. Ale táto kapela, veľmi vysoko prevyšuje štandard slovenskej blackovej produkcie. Samozrejme nemôžme očakávať zvuk ako z nejakého štúdia za liter na hodinu, ale celkom to ujde. Je taký trošku zahuhlaný a občas počuť nekonkrétne, ale rozhodne je to lepšie ako mnohé iné oficiálne albumy slovenských kapiel. Predpokladám, že kapela hrá v zostave bicie, basa, spev a 2 gitary. Napodiv hrajú bez klávesov, čo sa môže poväčšine považovať za klad, ale ja si myslím, že vkusné klávesy nemôžu nič pokaziť. (viď. napr. Borknagar, Peccatum, Arcturus či Emperor) Ale to je otázka kapely, a znejú dobre aj bez nich.

Na akomsi deme ktoré mám k dispozícií sa nachádzajú 4 tracky. Ešte by som sa rád vyjadril k štýlu a hudbe všeobecne. Jedná sa o black metal, ale s citeľnými vplyvmi klasického melodického hevíku a melodického thrashu (to si môže odporovať, ale však poznáme aj také kapely). Silným prvkom sú melodické vybrnkávačky a krásne sóla v klasickom štýle. Pravdupovediac, svojim štýlom mi pripomínajú tie menej avantgardné skladby Lux Occulta. Verdikt nad štýlom je z kapiel čo poznám asi mix Lux Occulta, Borknagar, Bathory (melódiami), Emperor (skúste si predstaviť Anthems bez klávesov..) a v podstate tých najlepších blackových kapiel, od každej si niečo berú. Teda mix blacku, hevíku, pagan/folku a všeličoho možného.

Prvý track sa teda začína brnkačkou a tým spomínaným sólom. Rozbehne sa klepačka a ajhľa, čisté gitary v klepačkách, to je príjemné prekvapenie. Všetko je extrémne melodické. Druhá vec, je síce menej strhujúca, ale rovnako melodická, samozrejmosťou sú perfektné sóla. Tretia vec má prapodivný názov Fear without Wings (Strach bez krídel), klepačka, škrek a pod ním pláva krásne pomalé sólo. Posledná vec je pokus o epiku, má cez 13 minút.

Po inštrumentálnej stránke nemám čo vytknúť. Ako som spomínal, zvuk je trochu huhňavý, preto nepočujeme konkrétne napr. každý úder bicích, takže vám neviem povedať či to bicmen zvláda. Ale na prvý pohľad vyzerá v pohode. Melodické nástroje sú zmáknuté skvele. No ale patovým je na tejto nahrávke spev. Nieže by bol zlý, ale je málo pestrý. Spev je práve to, čo túto kapelu zhadzuje z toho prvotriedneho stredoeurópskeho blackového neba. Neviem, či je to zámer, ale spev je jediným elementom, ktorý je úplne klasicky blackový (v jednej piesni zablúdi aj do nižších polôh, ale nič deathového) a ktorý nie je ovplyvnený vyššie uvedenými kapelami. O čo viac by sa do klepačiek hodil čistý vokál, holt nie každý je Vintersorg. Zaujímavé je, že u Lux Occulta mi to tak nevadilo, tam bolo ale spevu tak málo a bol namixovaný tak nízko, že v podstate tvoril ďalší nástroj, nebol vedúcim činiteľom. Na tejto nahrávke ním spolu so sólovou gitarou je. Ak chalan trochu zlepší spevový prejav, myslím, že majú šancu aj preraziť.

Thyan

1. 9th Omen (06:26)
2. In the Mechanism (04:45)
3. The Fear Without Wings (05:07)
4. Eternal Curse (13:52)

Rok vydania: 2003 / Celkový čas: 30:10

Lineup:
Becher - gitara
Marcel - gitara
Laco - bass
Ladik - vokál
Dod - bicie

Na našom území sa zrodilo niečo také. Nemohol som tomu spočiatku uveriť, ale bola to pravda. Je všeobecne známe, že naša malebná krajina nikdy zvlášť neovplývala kapelami, ktoré by sa upísali kutiu toho najčiernejšieho kovu. A som teda rád, že medzi tých málo patrí táto kapela. Štyria chlapíci (piati, ak rátam aj výpomoc za klávesami) z Martina si jedného dňa dali meno Mystic Death a zaumienili si, že budú hrať ten najkvalitnejší čistokrvný black metal u nás (Až tak čistokrvné to zasa nie je, lebo sú tu klávesy, ale nepredstavujte si žiadnych COF, alebo Dimmu Borgir). Čo Boh nechcel, stalo sa. Najinfernálnejšie dielo z tunajších čierných kováčskych dieľní nesie názov - Voices of the Obscure World. Celý album sa začína temným hrôzu naháňajúcim introm pri ktorom sa evokujú tie najmocnejšie pekelné mocnosti...Ave Sathanas!!! Po intre začne tá pravá blacková víchrica, inak povedané: bzučiace gitary, podmazové klávesy, rýchle bicie, blackový škrek. Ale rozhodne to nie je žiadna mastenica od začiatku až od konca. Tempá sa rozumne menia a album sa nesie ako v rýchlom, tak aj v strednom a dokonca sem-tam aj pomalom tempe. Simargl tiež v jednom kuse neškrieka. V jeho repertoári najdeme aj klasický "nahnevaný spev" a nájde sa tu aj temné rozprávanie (akési zaklínanie). No škrek jasne dominuje. Búrkou sa prenesieme do Kráľovstva Nesmrteľných. Z hudby číha smrtonosná a pekelná atmosféra každou sekundou. Skladby majú hlavu aj pätu a je viditeľne počuť:), že si chlapci dali na tomto diele ozaj záležať. Veď len čujte to pekné stredoveké klávesové intro z tretej skladby a potom už ďaľšiu výbornú skladbu v podaní Mystic Death. Táto skladba sa nesie poväčšinou v strednom až pomalom tempe, čomu som ja osobne veľmi rád, nakoľko ja a pomalosť - to jednoducho ide k sebe:) Skoro každá skladba je opatrená pekným introm, taká je aj skladba so Smrtiacim Dychom zo Severskej Oblohy, kde sa v strede skladby objaví aj miniakustická pasáž. Prichádza Čas na Odplatu (s neodmysliteľným introm z bojiska), kto vyhrá? Za štyri a pol minúty je po boji a ja sa neodvážim tipovať, kto bitku vyhral... Nekonečné Hľadanie začína príchodom čierneho rytiera na bielom koni (rozumej tým, že prichádza Martin na bielom koni:) a túto pieseň mám asi najradšej zo všetkých. Má v sebe najviac melodiky, stredné tempo, veľmi pekná klávesová hra, použitie španielky, gitarové vyhrávky, v strede so scénou z bojiska...pravá pohanská hymna. Samozrejme, že na konci skladby sa pre mňa z nepochopiteľných príčin zbytočne rozbesní víchrica, aspoň keby nebola tak dlho trvácna a monotónna. Keďže sa až do konca nič nedeje, nič mi nebráni, aby som použil tlačítko skip ( >> ). Nie žeby som mal niečo proti víchriciam, ale nech sa v nich niečo deje a nech nie su prehnane monotónne. 7. song patrí tiež k vrcholom albumu a keďže sa tento song volá aj tak, že Ritual Víťazstva, tak si myslím, že ten boj, čo som si nechcel tipnúť víťaza, sa skončil "naším" víťazstvom. Posledné sekundy hrané na akustickú gitaru sú akiste akýmsi requiemom pre našich padlých bojovníkov. Záver tohto trištvrťhodinového infernálneho kovu sa nesie V Znamení Čierného Havrana. Nedá mi nespomenúť obal. Logo kapely si prosím nájdite sami, dúfam, že Vám to trvať dlho nebude. Do piatich minút ho dúfam nájde každý:) Namiesto textov dostanete akési ich minivýklady. Booklet pôsobí dosť mŕŕŕtvo a sucho. Chcelo to trochu sa s tým pohrať. Pripadá mi to, ako keby to bolo zbúchané za pol hodiny (a to ešte chlapík istotne stihol urobiť 200 kľukov a zjesť 3 kilá mrkvy). Ale možno to bol práve zámer. To vie len kapela. Okrem týchto "nepodstatných" vecí (veď podstatná je predsa hudba, hoc ja mám názor, že ak niečo robím, tak to robím perfektne vo všetkých ohľadoch...a ten, kto tvrdí, že ho obal a booklet nezaujíma, tomu by som predával cédečka v papierových obaloch s čiernobielym nadpisom kapely a pesničiek), musím kapele vytknúť ešte jednú vec, ktorá mi vadí. Prespievanosť. Áno, čítate dobre...na môj vkus je Simargla až pričasto počuť. Nezaškodilo by, keby ho bolo počuť aspoň o 5 minút jeho čistého času spevu menej. Možno Vám to vadiť až tak nebude, ale mne sa to postupne začína javiť ako dosť veľká otrava. Občasná monotónnosť sa dá ľahko prepáčiť...Teda zhrniem: Nie je to síce najlepší black metal na svete (no na Slovensku určite patrí medzi absolútnu špičku), ale slovenskí fanúšikovia čierného umenia by rozhodne s kúpou tohto albumu váhať nemali. A keď zoberieme do úvahy, že toto bola ich prvotina, tak je toto dielo minimálne chválihodné. A to si ani neviem predstaviť, čo by kapela s tak kvalitnými nápadmi urobila na ďaľších albumoch, ak by samozrejme, exitovala. R.I.P. Mystic Death.

Dragonis

1. Twillight Of Gods (07:53)
2. Kingdom Of The Immortal (05:52)
3. Unsettled (06:05)
4. Deathbreathe In The Northern Sky (Bruman Burgh Fragment) (05:52)
5. Time Of Revenge (04:32)
6. Eternal Searching (06:28)
7. Invocation Of Hell/ Ritual Of Victory (04:58)
8. In The Sign Of Black Raven (The Battle Of Maldon) (06:05)

Rok vydania: 1998 / Celkový čas: 47:45

Lineup:
Simargl - vokály
Veles - gitara
Perun - gitara, bass
Svarog - bicie

King - klávesy

Takmer s istou pravidelnosťou nám každý rok na jar výde nová vecička od Mystic Circle. Ich zatiaľ posledný počin nesie názov "The Great Beast". Trochu som bol zvedavý čo nám nová formácia predvedie. Veď všetky predchádzajúce albumy boli skvelé. Bude tomu aj teraz? To si objasníme nižšie. Obal nám asi napovie čo môžeme očakávať... smrť všetkému svätému a ľudskému! Veru obal a booklet sú ako vždy perfektne spracované. Až na takú drobnú chybičku - chýba nám tam text piatej skladby "Spirits in Black". Je to teda riadna pičovina a od Mystics by som to teda vôbec nečakal ale poďme k samotnej hudbe. Prvé čo ma teda dosť prekvapilo bol spev. Beelzebub sa rozhodol že zmení polohu spevu z blackového 'zachrípnnutoznejúceho nízko-položeného spevu' do deathového vokálu. Tušim že sa tomu nadáva Growling. Ale predsa zostal tu aj ten spomínany blackový spev ale len ako doplnok! Ako vždy Mystics si neodpustia veľmi hlboký hlas ktorému ja nadávam "Satanove Slovo" haha... Áno určite si pamätáte na pasáže v minulých albumoch kde všetko stíchne a hovorí len "pán". Takže sa tu s tím opäť stretnete! Aby sme nezabudli aj na nežné pohlavie tak je tu aj jeden ženský vokál ktorý figuruje len na dvoch skladbách (tuším). Celkovo sa všetky vokály vhodne dopĺňajú a dominuje tu growlingový spev. No a aby sme uzavreli všetky možné hlasové prejavy tak sa tu opäť vyskytuje chorálový spev... Teraz k hudbe samotnej. Zostal nám tu len jeden gitarista a tento faktor najviac ovplyvnil novú hru Mystic Circle. Predsa keď máte dve gitary tak sa dajú stvárať divy. Napriek tomu Ezpharess odviedol vynikajúcu prácu. Skvelé vyhrávky, drobné zasekávania, sóla, zmeny tempa atď. Proste paráda. A dotoho nám hrajú klávesy ktoré nevtirajú ale len dopĺňajú gitary a bicie. Bicie - keď už ich tu spomínam pripomeniem že Mystics majú opäť nového bicmena. Takže účinkovanie Raziela v Mystic Circle skončilo tak rýchlo ako sa začalo... Napriek tomu odviedol skvelú prácu s bicími aj napriek tým tichím kopákom. Neviem ale to bude asi nejaká štúdiová pičovina. Kľudne mohli byť aj hlasnejšie! Nedá mi trochu skritizovať Mystics za ich piaty song "Spirits in Black" ktorý sa mi zdá tak trochu nedokončený. Predsa niektoré pasáže by mohli byť prerobené alebo odstránené.

Na koniec stručne zhrniem čo som hore naznačil... Takže sú tu úplne noví Mystics zo všetkým možným! Od spevu až po nové označenie ich hudby - "Dark Satanic Metal". Čo to pre nás znamená? Že títo nemci riadne pritvrdili čo niekomu môže vyhovovať alebo nie... Ja si myslím že táto zmena je pochopiteľná kvôli ich novej zostave. Takže na záver: Nebolo by vhodné porovnávať tento album s predchádzajúcimi pretože je to niečo úplne iné (nové). Napriek tomu môžem tento album len odporúčiť...

Fil

1. Hellish Maniacs (04:43)
2. Hate (04:29)
3. The Great Beast (04:18)
4. Lucifier's Angel (04:31)
5. Spirits In Black (05:30)
6. Eyes Of Horror (04:40)
7. Whore Babylon (05:15)
8. Lost In The Garden Of Eden (03:52)
9. And Evil We Shall Die (05:39)

Rok vydania: 2001 / Celkový čas: 42:57

Lineup:
Graf von Beelzebub - Vocals, Bass
Ezpharess - Guitars
Baalsulgorr - Keyboards
Blizzard - Drums