nejako sme nikdy nenasli cestu k sebe a pochybujem, ze sa to este niekedy zmeni. Mam ho rad, ale proste neviem, o com sa s nim rozpravat, mam pocit, ze nase svety su na milion kilometrov od seba. Dost ma to mrzi a casto o tom rozmyslam posledne roky, co zijem daleko od rodiny. Ked volam domov, telefom vzdy zdvihne mama, par krat dvihol on, ked ona bola v praci a mal som pocit, ze budeme iba mlcat a pritom to bol jeden z najlepsich rozhovorov, co sme kedy mali. Mozno obaja proste nevieme ako na to. Nikdy sa ma nepytal na vysledky v skole, mal som pocit, ze ani nevie aky odbor studujem, ale vraj mal vzdy vsetko perfektne zistene od matky.

Ked on je taky stromak, po praci zmizol vzdy k babke do zahrady a pod. Nikdy mu nezabudnem jednu vec a to, ked ma babka vzala prvykrat do kostola (mal som asi 6-7 rokov) a ja som sa tym nezabudol doma pochvalit, tak jej (svokra) pekne krasne vynadal, ze co si to dovoluje, ze ja budem chodit do kostola, az ked sa sam rozhodnem, ze cirkev je to, co k zivotu potrebujem .... toto by som od byvaleho ministranta necakal :)

Doteraz celkom nechapem, ze sice v mladosti sa venoval parasutizmu a bezmotorovemu lietaniu, kym bol slobodny, zenil sa ked mal 31 rokov a ja som sa narodil o 2 roky neskor - nikdy si neurobil vodicak a sme vdaka tomu nemali auto. Napriek vsetkemu by som ho nikdy nevymenil :)

pred 29 rokmi (matka tam ma nebezpecne zly outfit :)



minuly rok na sestrinej svadbe