Na týchto nálezoch ma fascinujú dve veci:

1. "I'm so afraid my life will never be so beautiful like now."
Ani si nepamätám, že som v tom období bola taká šťastná a spokojná.
Hoci oproti tomu, čo zažívam posledné roky, to nebolo určite nič:)

2. "Sometimes when I felt so blue and unnecessary, I used to cry in the corner of my room..I have been doing that for years..Although it was the sadest and the hardest time I would like to return to that moment and feel it again..."
Áno, ťažké časy to boli...Ale prišli ťažšie. A do tých by som sa už nechcela vrátiť. Aj keď ten pocit maximálneho dna bol strašne zaujímavý a podnetný, tak proste nie...až taký sebatrýznič nie som...

A práve preto si všade píšem poznámky, myšlienky a slová. Lebo potom o pár rokov môžem niečo opätovne prežiť, spoznať a uvedomiť si, kým som vlastne bola.