Nedávno som mal krátky rozhovor s kamarátom, ktorý ma motivuje napísať nasledovných pár riadkov. Bavili sme sa o strácaní, chradnutí vzťahov a priateľstvách.

Kam to celé speje? Už odmala som mal tendenciu meniť kolektív. Nebol som vo veku, že by som niekam odcestoval, tak mi zostali iba sny, ako raz všetkých opustím a budem žiť inak v "ďalšom" svete. Niežeby som bol s tým aktuálnym nespokojný, pútalo ma to však aj preč, chcel som slobodu a ukojiť zvedavosť. Stále je ten pocit neobmedzenosti pre mňa jedným z najdôležitejších elementov v živote.

Prichádzam však po svojej ceste o ľudí, ktorých mám najradšej. A teraz sa dostanem k tomu, kam to celé smerujem. Prichádzam?

Vezmime si miesta, kde stretneme a obľúbime si desiatky ľudí. Niektorých z nich viac, ak si zatvoríme oči a predstavíme niekoho blízkeho, sú pri nás. Sú pri nás? Nie nie sú. Takže si maximálne 2-3x za rok nájdeme pár hodín, stretneme ich a tá chvíľa trvá večnosť, kým skončí a vážite si to tak veľmi. A potom sa vrátime k novým priateľom, tých predtým nahradia len statusy na facebooku a twitteri. Ak vôbec. Na chat niet príliš času a fyzickú prítomnosť veľmi málo nahradí, emaily sú tiež rarita, veď tých ľudí sú zrazu mirády.

Poznáte tento pocit?


(Nepíšem to sem preto, že by som hľadal akékoľvek riešenie alebo kvôli pocitom nespokojnosti a zaujímam naďalej hédonistický postoj k životu. Chcem tým celým iba povedať, že mi veľmi chýbate.)