Úloha médií v kriminalizácii marihuany
(seminárna práca z predmetu Médiá a Politika na FMK UCM - 2006)

V tejto práci sa pokúsim stručne zhrnúť pomerne málo známe historické pozadie vývoja postoja úradov a verejnosti k tejto droge. Dnes táto celosvetovo rozšírená rastlina postupne dostáva zelenú vo väčšine štátov sveta. Deje sa tak len veľmi pomaly a opatrne. Oficiálne je nielen predaj, ale aj užívanie a prechovávanie tejto drogy (ktorá je preukázateľne menej spoločensky aj zdravotne škodlivá než alkohol, či tabak) stále trestné vo väčšine civilizovaných krajín.

Text nemá byť obhajobou marihuany. Jeho cieľom je stručne analyzovať vplyv mediálne konštruovanej reality na rozhodnutia, ktoré dodnes ovplyvňujú životy značnej časti obyvateľstva. Pohľad spoločnosti na marihuanu je totiž ešte vždy do značnej miery formovaný mnohými mýtmi, ktorých pôvod siaha do čias americkej mediálnej propagandy zo začiatku minulého storočia. Práve v tom období vznikla v inštitúcia, ktorá postavil marihuanu na úroveň ostatných narkotík a postupne vďaka politickému a kultúrnemu vplyvu USA presadila podobný štandard aj v ostatných štátoch sveta.

Krvilačné monštrá z juhu
Marihuana (Mexické konope, latinsky Cannabis) pochádza z oblasti južnej Ameriky, kde jej tradície spájané z náboženstvom prežívali po mnoho storočí. Začiatkom 20. storočia sa však postupne začala dostávať na sever, kam ju v období po Mexickej revolúcii (vtedy ešte celkom legálne) priniesli mexickí imigranti, aby si tak zľahčili dni naplnené ťažkou a slabo platenou prácou.

Za náhlou kriminalizáciou tejto drogy možno skôr než skutočnú hrozbu tejto substancie vo svetle dnešných dôkazov vidieť aj celkom iné javy. Jedným z prvých bola v tom čase prekvitajúca otvorená rasová neznášanlivosť. Marihuana bola na rozdiel od alkoholu drogou cudzou, čo v tej dobe znamenalo samo o sebe hrozbu. Tieto predsudky od počiatku živili rôzne vymyslené príbehy o farmároch čo sa po fajčení „cudzáckej buriny“ menili na „nadľudské krvilačné monštrá“ (El Paso Times, 1915). Vďaka podobným tvrdeniam „očitých svedkov“ bolo v roku 1914 prijaté prvé lokálne nariadenie v súvislosti s marihuanou - El Paso Ordinance. V tomto prípade však išlo skôr o nástroj kontroly imigrantov, než o boj proti droge samotnej.

Za počiatok skutočného boja proti marihuane možno považovať až obdobie alkoholovej prohibície, počas ktorej bol založený Federálny úrad pre narkotiká (Federal Beaurou Of Narcotics). Paradoxne úrad nepatril medzi poriadkové orgány, ale spadal do kompetencie ministerstva financií a jeho prvým šéfom sa stal Harry J. Anslinger, ktorého meno zohráva kľúčovú rolu v celej histórii kriminalizácie marihuany. Anslinger po celý život zastával politiku nulovej tolerancie a svoj osobný postoj, neraz staval nad fakty. Niektoré zdroje uvádzajú pôvod jeho nejasného a náhleho prechodu do prudkej ofenzívy voči marihuane v spätosti s ekonomickými záujmami vo firme DuPont. Táto firma držala monopol na výrobu syntetických vlákien pre ktoré bolo konopä nie najsilnejšou, ale zato najľahšie napadnuteľnou konkurenciou. Toto tvrdenie podporuje okrem iného aj fakt, že Anslingera menoval do úradu majiteľ Mellon Financial Corporation, ktorá ovládala finančné toky vo firme DuPont.

Nech už boli pohnútky šéfa FBN akékoľvek, do boja s touto „novou hrozbou“ sa pustil skutočne výdatne. V spolupráci s mediálnym magnátom a „otcom bulváru“ Williamom Randolphom Hearstom, ktorý v tej dobe vlastnil 22 denníkov, povýšil boj proti marihuane na celonárodný problém. Pod jeho menom sa pravidelne objavovali články informujúce o tých najbrutálnejších zločinoch, ktorých páchateľmi boli osoby pod vplyvom marihuany.



„Celá rodina bola zavraždená mladistvým narkomanom na Floride. Keď policajti vstúpili do domu, cítili sa ak ona jatkách. Mladík sekerou zabil svojho otca, matku, dvoch bratov a sestru. Pravdepodobne bol pod vplyvom. Nespomínal si, že vykonal niekoľkonásobnú vraždu. Známi ho poznali ako zdravého, sporiadaného a prevažne plachého chlapca, ktorý sa teraz žalostne pomiatol. A vieme prečo. Chlapec sa priznal, že zvykol s kamarátmi fajčiť niečo čomu vraveli „muggles“ – ako deti nazývajú marihuanu.“

Časté boli aj narážky na vtedy populárne rasové motívy, ktoré u značnej časti americkej verejnosti vyvolávali prudké emócie.
"Dvaja Negri uniesli štrnásťročné dievča a držali ho dva dni pod vplyvom marihuany. Pri následnom vyšetrerní sa zistilo, že má syfilis."

Anslinger tiež s obľubou používal delenie hudobníkov na dobrých a jazzových, ktorí boli zväčša čiernej pleti a vo svojich kluboch počas prohibície holdovali marihuane. Väčšina príbehov, ktoré sa v rôznych obmenách objavovali na stránkach magzínov priamo čerpala z jeho seriálu vychádzajúceho pod názvom „Gore File“.

Pomätení synovia a frivolné dcéry sporiadaných občanov
Vďaka výraznej podpore médií sa administratíve podarilo presvedčiť časť spoločnosti, že marihuana musí byť bezpodmienečne postavená mimo zákon. Na konci alkoholovej prohibície sa k novej filozofii „vojny proti drogám“ hlásilo deväť štátov USA.

S ďalším rozvojom tabloidovej tlače a predovšetkým s nástupom nových médií, ako rozhlas a zvukový film sa otvorili tiež nové možnosti protidrogovej propagandy. V tridsiatych rokoch sa rozpútala hystéria, ktorá urobila z marihuany verejného nepriateľa číslo jeden. Po neustálom bombardovaní šokujúcimi správami v tlači totiž prišiel na rad Hollywood. Práve tu si našiel po medializovaných drogových (najmä kokainových) škandáloch hereckých hviezd svoje miesto nový kódex pre natáčanie filmov, ktorý prinášal masívnu cenzúru a predpisoval správny pohľad na každú kontroverznejšiu tému, predovšetkým vo vzťahu výchove americkej mládeže.

Vo filmoch ako Reefer Madness (1936), Marihuana (1936) alebo Assasin Of Youth (1937) tak máme možnosť sledovať ďalší posun v marihuanovej mytológii. Krvilačné beštie nahradili záchvaty šialenstva a sexuálne orgie prichádzajúce s prvým jointom.



Na striebornom plátne sa stále častejšie ukazovali najrôznejšie stavy šialenstva privodeného marihuanovým dymom – od psychopatického smiechu, cez zmenu osobnosti, stratu zábran až po úplnú stratu kontroly. Zrejme najznámejší film
Reefer Madness, rozprávajúci preexponovaný príbeh troch „dealerov“, ktorí postupne privedú skupinu teenagerov k závislosti na marihuane, divokých párty a jazzovej hudbe, bol pôvodne natočený pod názvom „Tell Your Children„ a financovala ho cirkev. Neskôr ho znovu zostrihal a premenoval na pútavejší názov Dwain Esper, režisér podobne ladeného filmu Marihuana natočného na motívy príbehov z Gore File.

Propagačné filmy podporujúce kampaň za „State narcotic act“ splnili účel. K jeho dodržiavaniu sa zaviazali aj zvyšné štáty USA. Zdesená verejnosť zo strachu pred skazou americkej spoločnosti však žiadala akciu. A tak 14. júna 1937 prezident Rooswelt podpisuje „Marihuana Tax Act“ – nariadenie, ktoré povoľuje držbu marihuany len na potvrdenie, ktoré malo stáť jeden dolár. Trik bol v tom, že takéto potvrdenia nikto nevydával a tak sa stala marihuana prakticky ilegálna. Nasledovala tvrdá prohibícia, ktorá začala postupne zapĺňať väznice, no samotné užívanie drogy obmedzila minimálne.

Prvé vytriezvenie
Jedným z prvých verejných činiteľov, ktorý otvorene prejavil svoj nesúhlas s argumentáciou vedúcou ku kriminalizácii marihuany ako aj jej následkami bol republikánsky starosta New Yorku Fiorello Henry LaGuardia, ktorý požadoval vedecké dôkazy. Na jeho podnet vznikla v roku 1939 komisia z 31 nezávislých vedcov medicínskej akadémie, ktorá 5 rokov testovala účinky marihuany na správanie človeka. Dospela k záveru, že fajčenie marihuany nespôsobuje závislosť, násilné, či protispoločenské správanie, neviazané sexuálne orgie a nemení ani základné osobnostné črty.

FBN okamžite začal vyvíjať snahu o zdiskreditovanie správy LaGuardiovej komisie a tiež zastavil akékoľvek ďalšie výskumy. Nasledovalo zatknutie niekoľkých hereckých hviezd Hollywoodu a ďalšie sprísnenie filmárskeho kódexu, ktoré dalo Anslingerovi priamu kontrolu nad každým scenárom spomínajúcim drogy. Všetky filmy s „nesprávnym posolstvom„ boli jednoducho zakázané a sám Anslinger si zahral neohrozeného komisára bojujúceho proti pašerákom vo filme To the Ends Of The Earth (1948).

Červené sú brány pekla
Koncom štyridsiatych rokov sa začal prudko rozvíjať obchod s ďalšími narkotikami – predovšetkým s heroínom. Práve „zázračný liek“ a zhubné dôsledky jeho užívania dali starnúcemu Anslingerovi do rúk ďalší nástroj v boji s marihuanou. Keďže škodlivosť samotného užívania marihuany bola už dôveryhodne spochybnená, pokúsil sa pripísať jej škodlivé účinky tvrdších drog, ku ktorým mala byť priamym schodom. Tento prístup dokonale ilustruje film Drug Adict (1951), ktorý popisuje príbeh mladíka, ktorý takmer zomrel vďaka marihuane. Konkrétne tým, že ju raz vyskúšal, po určitom období začal brať heroín a dva týždne nato v opitosti odbil hrdlo pivnej fľaše, z ktorej sa napil, čím si privodil poranenia ústnej dutiny, s ktorými ho previezli do nemocnice.

Práve argument „vstupnej brány“ dodnes zaznieva z úst mnohých odporcov legalizácie, hoci už pôvodná správa z roku 1944, ako aj mnoho ďalších podmienenosť neskoršieho užívania tvrdých drog fajčiarmi marihuany popierajú. V období päťdesiatych rokov mal však nevídanú váhu. Rozbiehajúca sa studená vojna nedovoľovala žiadnemu politikovi tolerantnejší prístup. Heroín ako vieme pochádza z ópia a ópium z červenej Číny, vďaka čomu bola vopred jasná aj otázka postoja k marihuane, ktorej užívanie heroínovú závislosť podmieňuje. V atmosfére strachu z toho, že komunisti plánujú zdrogovať Ameriku boli na Anslingerov návrh prijaté dve ustanovenia. V roku 1951 Truman podpísal tzv. Boggs Act, sprísňujúci tresty za prechovávanie drog a o päť rokov neskôr Eisenhover schválil Narcotic Control Act zrovnoprávňujúci marihuanu s heroínom a ostatnými opiátmi. Za držanie hrozil trest 2-10 rokov bezpodmienečne a v niektorých regiónoch dodatočné tresty (v štáte Georgia dokonca trest smrti).

Okrem toho ešte dva roky pred odstúpením z funkcie Anslinger dokázal v roku 1961 vďaka silnému vplyvu USA presadiť na pôde OSN schválenie Single Convenction On Narcotic Drugs, ktorá určovala rovnaké pravidlá boja proti drogám pre vyše sto členských štátov Spoločenstva národov.

Odkvitnutá revolúcia
Marihuana sa napriek, alebo možno z časti aj vďaka kriminalizácii stávala stále populárnejšou a v šesťdesiatych rokoch neslúžila už len k zábave a relaxu, ale stala sa jednoznačným symbolom vyjadrujúcim určitý postoj. Predovšetkým šlo o nesúhlas mladých ľudí s vládnou politikou, ktorá sa tou dobou točila okolo invázie amerických vojsk vo Vietname. Fajčenie marihuany bolo pre svoje euforické a sedatívne účinky protikladom násilnej povahy vojny a okupácie. Vzniklo hnutie hippies, založené na láske, pasívnom odpore, psychoaktívnych látkach a hudbe. Tento silný vzťah marihuany a umenia sa aj prostredníctvom médií postupne šíril aj mimo USA. Pri pohľade do života "ortodoxných" hippies by snáď bolo možné povedať, že sa naplnili proroctvá propagandistických snímkov zobrazujúcich nespútané orgie, či prechod k syntetickým drogám (prevažne však k LSD a nie ópiovým derivátom). Prekvapivo však šesťdesiate roky, napriek všetkej dekadencii neboli nejak výrazne poznamenané vraždami (ak nerátame Vietnam), ani frekventovanými úmrtiami v dôsledku drogových závislostí.

V roku 1963 nahradil Anslingera na poste šéfa FBN Henry Giordano, ktorý po rokoch nefungujúcej, rodičovsky orientovanej represie vsadil na kampaň určenú primárne "cieľovej skupine". Varoval v nej mladých, že ak budú fajčiť trávu stanú sa z nich disfunkční, nemotivovaní chudáci - čo malo k reálnym hrozbám užívania tejto drogy už o niečo bližšie. Krátko nato bol za prezidenta USA zvolený Richard Nixon, známy svojím tvrdým postojom voči všetkému, čo nebolo „americké“. Do tohto obdobia sa datuje aj najväčšia nemilitantná operácia armády, ktorá mala za úlohu zastaviť marihuanu prichádzajúcu z Mexika po cestách. V tej dobe však už väčšina zásielok putovala vzdušnou cestou a napriek neustálym raziám v kluboch marihuana získavala na obľube. Každoročne skončilo za mrežami zhruba 10 000 mladistvých, ktorým však často viac uškodil záznam v registri trestov, než droga samotná. Zákon sa stával neefektívnym a samotné médiá začali volať po zmene.

Rozbehlo sa preto ďalšie pátranie po vedľajších efektoch fajčenia marihuany v ktorom neboli zistené žiadne závažné riziká, pre ktoré by mala byť marihuana postavená mimo zákon spôsobom, ktorý určoval Missuse of drugs act z roku 1971. Potvrdila to aj komisia pod vedením Raymonda P. Shafera z marca 1972, ktorá odporúčala zrušenie trestov za držanie marihuany a prechod k iným formám odrádzania užívateľov od jej užívania. Nixon správu komisie ani neotvoril a namiesto toho zrušil Federal Beaurou Of Narcotics spolu s ďalšími inštitúciami zaoberajúcimi sa drogovou problematikou a nahradil ich Úradom pre boj s drogami – Drug Enforcement Administration.

Criminal society
V sedemdesiatych rokoch sa okruh užívateľov marihuany generačne rozšíril aj o rodičov zo stredných tried, ktorí si ňou spríjemňovali voľný čas po práci, podobne ako to robili doteraz pohárikom Martini. Domáce paničky dokonca začali experimentovať s marihuanou aj v kuchyni a na posedeniach s priateľkami konzumovali „veselé“ koláčiky. Množstvo uznávaných a spoločensky rešpektovaných ľudí postupne priznalo užívanie marihuany a situácia okolo prohibičného zákona naberala na absurdite. Za držanie marihuany bolo v tej dobe obvinených 93% zadržaných a len 7% za jej predaj. Symbolom tohto obdobia sa stal John Sinclair, ktorý bol odsúdený na 10 rokov za dve marihuanové cigarety (tento incident inšpiroval Johna Lenona k napísaniu piesne a zorganizovaniu úspešnej kampane za jeho oslobodenie).

Ako prvé sa v tejto atmosfére k aktívnemu odporu odhodlalo študentské mesto Ann Arbor v štáte Michigan, ktoré bolo už predtým sídlom mnohých organizácii usilujúcich o dekriminalizáciu. V roku 1972 na lokálnej úrovni čiastočne legalizovalo držanie marihuany. O rok neskôr ho nasledoval celý štát Oregon podpísaním nariadenia Oregon Decriminalization Bill, zaručujúceho právo držby marihuany pre vlastnú spotrebu, ale nie jej predaj. Po nechvalne známych udalostiach, svetu známych ako kauza „Watergate“ bol Nixon nútený rezignovať a jeho nástupca narazil hneď v najbližších voľbách na nečakane zdatného oponenta v osobe Jimma Cartera. Jedným z bodov jeho volebného programu bola aj dekriminalizácia marihuany. Ani štyri roky po dekriminalizácii v Oregone, napriek očakávaniam spotreba marihuany nestúpla a pridalo sa ďalších desať štátov. Zdalo sa, že cesta k ukončeniu prohibície je voľná.



Aj mediálny obraz marihuany postupne strácal svoj punc „smrteľnej hrozby“. Koncom sedemdesiatych rokov bolo bežným javom, že televízne show parodovali protidrogovú propagandu zo začiatku storočia. (Napríklad Chewy Chase „pomáhajúci“ FBI tým, že vo svojej talkshow žiada divákov, aby akúkoľvek marihuanu pre istotu okamžite poslali na jeho adresu). Nasledovalo však niekoľko mediálnych afér a incident s kokainom, po ktorom musel odstúpiť Carterov zástupca opäť zmenili pohľad verejnosti a jej zástupcov na otázku všetkých oamamných látok.

Americké volebné kyvadlo sa opäť prehuplo do konzervatívnej fázy a s tým samozrejme odišli všetky legalizačné plány. Novozvolený prezident Ronald Regan sa dokonca nechal počuť, že „marihuana je pravdepodobne najhoršia droga, pretože sme ešte stále neobjavili jej vedľajšie účinky.“ Nasledovala kampaň Povedz nie (Just Say No) organizovaná jeho ženou. Jej sprievodnými znakmi boli monitorovanie verejných priestranstiev a testovanie štátnych zamestnancov. Krátko nato boli prijaté dve verzie Anti-drug Abuse Act (v roku 1986 a 1988), sprísňujúce okrem iného aj tresty za držanie marihuany.

V nastolenom trende pokračoval George Bush st. a prekvapivo aj demokrat Bill Clinton, ktorý verejne priznal, že marihuanu vyskúšal, ale vraj nešlukoval. Práve počas jeho neslávnym odhalením ukončeného pôsobenia vo funkcii prezidenta bolo v USA za držanie marihuany zatknutých okolo štyroch miliónov ľudí (čo je mimochodom viac, než za ktoréhokoľvek predchádzajúceho prezidenta). Ťažko povedať, akým smerom sa bude v tejto otázke uberať legislatíva v našich zemepisných šírkach - z charakteru slovenskej politky však možno predpokladať, že budeme v tomto smere čakať na impulzy od ostatných štátov EÚ. O aké impulzy pôjde, bude pravdepodobne opäť do veľkej miery záležať aj na trende v ktorom budú verejnosti prezentovať problematiku samotné médiá.