hovorí sa, že len keď vystúpiš hore, na vrchol
získaš perspektívu vhodnú k reflexii
keď si nad tým všetkým

a potom, keď sa nabažíš krásy pod sebou,
rozhliadneš sa vokol
a pripadáš si zrazu strašne maličký...
pretože všetka tá námaha a energia vynalože na cestu hore
Ti v porovnaní s krásou a majstátnosťou a rozľahlosťou pohoria,
ktoré sa tiahne do diaľav
pripomína, že sme len zrnkom prachu
a možno ani tým



A až keď si toto všetko prežiješ,
zistíš, že hľadieť sa dá aj hore
že na vrchole cesta nekončí,
že nad tebou sa rozprestiera nekonečne modrý
nekonečne veľký
prázdny
a predsa plný priestor

ktorý splýva so všetkým čo je
a všetko sa v ňom rozplynie..

/pridaj obrázok hor, ktoré vidíš so zatvorenými očami
tie, z ktorých ti behá mráz po chrbte