Mama je len jedna. :: Something smarter than us is going to emerge

Mám 22 rokov. V puberte som svoju mamu nenávidela a isté pocity hnevu, neúcty a nerešpektu ma sprevádzali aj dlho po puberte. A hoci som to strašne moc chcela zmeniť, nikdy to nešlo. Potom som ju akceptovala ako mamu, ale stále nie ako človeka, čo bolo pre mňa dosť rozhodujúce. Hovorila som, že je síce relatívne dobrá mama, ale že sa na ňu za strašne moc vecí hnevám, že jej to nedokážem odpustiť a že si ju nedokážem vážiť. Potom som strávila leto v USA a vrámci nejakých emailov a času sa veci zmenili. Dva mesiace po návrate z USA som raz sedela v električke a musela som vystúpiť, lebo sa mi slzy liali potokom. Došlo mi to...Došlo mi, že nebyť jej, tak nie som, aká som a že som jej za všetko strašne vďačná. Potom som strávila ďalšie leto v UK a stále viac mi to dochádzalo. Zrazu som si uvedomila, čo znamená dieťa pre matku a predstava, že jej ubližujem, ma trápila. Chcem, aby vedela, že ju mám rada, že si ju vážim. Nechcela som byť dieťa, ktoré zdrhne a už sa nezaujíma. Nechcela som jej ublížiť, lebo viem, že som zmysel jej života. Chcela som jej robiť radosť, tešiť ju. Ozvať sa, objať ju. Trvalo mi teda veľmi dlho v tomto smere vyspieť a uvedomiť si isté veci..

Dnes som s mamou dlho v noci sedela v kuchyni a rozprávala sa. O všetkom možnom, potom o jej rodine, detstve, živote...a ja som až teraz prišla na to, že je to strašne neuveriteľný človek. Že je strašne silná a odhodlaná. Že napriek tomu, čo prežila, tak to dokázala zmeniť a zmeniť svoj život a vychovať najlepšie deti na svete...

A tak tu teraz sedím, píšem tieto slová, lebo mám strašnu potrebu sa o to podeliť a po tvári mi stekajú slzy a mňa strašne mrzí, že mi to všetko došlo tak neskoro...

Mami, hrozne moc ťa ľúbim!