Bol pondelok. pracovala som cely den az do siestej. Cele to bol spontanny napad ktory ma prepadol len nejako den predtym, sla som sa zblaznit zo zvuku elektrickeho ohrievaca ktory pocuvam vzdy ked nemozem spat, to oneee klik ked sa zapne a klik ked sa vypne, uz som mala dost tych istych ludi kazdy den s ktorymi zijem i pracujem, plus ta zavislost na internete atd potrebovala som si proste prevetrat hlavu. Zmiznut som planovala v utorok rano. Spacak som si pozicala od nasej sefkucharky, dobry teply spacak v ktorom mesiace spavala na Novom Zelande. Kapsu na bicygel som mala len jednu, co ani nebola kapsa na bicygel ale stary zlty komunisticky chlebnik na ktorom niekto zanechal perom napisanu adresu a telefonne cislo (este to stare sestciferne bratislavske) v nadeji ze nejaky poctivy sudruh ci sudruzka ho v pripade nalezu vrati. Ja som vyuzila nekonecne moznosti starej poctivej komunistickej vyroby a nosila kapsu na hacikoch zavesenu na nosici. Ani si nepametam ako sa so mnou dostala sem do Anglicka...

Kazdopadne som skoro zistila ze sa do jej rozmerov, akokolvek minimalisticky sa budem snazit zbalit, nezmestim, tak som si pozicala poriadnu kapsu od kamosky Samanthi (nasej druhej kucharky a lezbickej partnerky nasej sefkucharky, holky s ruzovymi dredmi a neuveritelnym veganskym apetitom;)
Stan som nemala, jediny dostupny bol stan nadpriemernych rozmerov a vahy co nepripadalo do uvahy, vzala som si len ten nepremokavy cover z neho.

V utorok som chcela vyrazat skoro rano ale od nadsenia by som hadam ani nezaspala tak som teda vyrazila hned ten pondelok vecer po praci. Pripominam ze je November a tma je tu uz o piatej (pre lepsie obsiahnutie danej atmosfery).
Vyrazila som v teplakoch, turistickym botach (co som si kupila na svoj trip do juznej ameriky), vojenskej bunde a celovke, s huciacim dynamom a osmickou na zadnom kolese (o ktorej som v tom case ale este nevedela) dolu do dediny, potom skratkou cez kopec do dalsej doliny- Langdale, na ktorej konci je vraj koniec sveta. Pre mna to bol kazdopadne koniec vsetkej srandy.

Ked som tlacila bicykel do kopca uz vyse hodiny som zacala prehodnocovat pozitiva mojho uskoreneho odchodu do nikam. Negativ bolo jednoznacne viac.
Nikde nic, len desiatky parov oci na mna hladeli pochybovacne z tmy (ovce).
Ked prisiel cas to vzdat som si nasla co najrovnejsiu plochu na zakempovanie nie prilis blizko pri ceste (nik tade nechodi ale nikdy nevies kedy ta v noci ci nadranom zobudi nejaky zabludenec ci farmar) a postavila svoj bivak. Jediny vertikalny predmet v priestore bol moj bicykel tak som celtu natiahla medzi nim a zemou...

Ta noc bola velmi dlha noc.

Napriek tomu rano prislo celkom necakane a bolo krasne a suche (teda okrem mojho spacaku).
Uvarila som si cajik na plynovom varici a cakala kym sa slnko prebojuje spoza mrakov do tej modrej plochy nadomnou a vysusi mi spacak.




Nestalo sa tak.
Ticho som sa zbalila a vyrazila dalej.
Wrynose Bottom, potom Hardknott Pass



Pozdrav zo severu (v pozadi Wrynose Pass kde som stravila noc)

na druhej strane Hardknottu


ruiny po rimanoch (rimania blazni, neveriacky krutim hlavami ze kam az dosli)


Otial som presvistala ladovym vzduchom dole cez Eskdale Valley (fuckt paradicka farmicky a tak, odporucam ak pojdete niekdo okolo) az k moru, kde som bola rada ze som vobec dosla co som bola mrte vycerpana, predsalen som sa nevyspala do ruzova. Pri mory (v Ravenglass) som vzala vlak len asi dve zastavky (do Millom), sprievodca hned kamos, cestovina tiez riadna, ze cestoval rok okolo sveta ;) hned odporucil najlacnejsie ubytovanie, v Broughton in Furness, kde som dobicyklovala este pred zotmenim. Po ceste som uz mala vyhliadnutu stodolu v pripade ze tetuska tam nema pre mna izbu. Mala, za 25 aj s ranajkami.

Square cafe bol maly drevenokamenny domcek plny krbov, starozitneho nabytku, fotiek vysokanskych huor ktore vsetky pochodil tetuskyn muz (vsetky boli na predaj:) a police plne knih o cestovani kde som nasla knihu High Tatras. Joj krasne je to nase Slovensko;)
Potom som si prestudovala sekciu o pocasi v knihe o Juznej Amerike z 83tieho a sla sa prejst. Slnko zapadalo za skreku havranov a bazantov, za spevu slavikov a za smiechu drozdov a ja som bola vdacna za to ze na svete existuju aj tiche miesta. (Su ako v tom vonkajsom tak aj v tom vnutornom svete. Tam je vela tichych miest...)



Druhy den (streda) som pokracovala cez kopec do Ulverstonu. Na kopci prestavka, slnko svietilo na veterne mlyny a na pobrezie Irskeho mora.
(odliv)

Ach tie raaaaaana. Nevymenila by som ich za nic.

V Bratislave ich uplne neznasam, na cestach ich milujem. Na cestach je rano nova nadej, nove moznosti, a kazde voni a spieva, deti idu do skuol, ludia opuchnuty do prace, tetusky otvaraju svoje male obchodiky, a ja sa mozem len tak flakat a teshit sa;)

V Ulverstone som si dala dobry darjiling vo vegetarianskej cajovni s restikou na namesti a vyrazila po pobrezi do Budhistickeho klastora. Na(ne)stastie bol zavrety a na dverach napis ze vsetkych sto mnichov odislo do Pariza.
Hmm, poteshi.
Sadla som si na murik a tlacila jablkovy kolac ked sa zjavila vysmiata bytost na bicykli. Mnich. Ako vysvitlo jeden z osmych co zostali v klastore. Slovo dalo slovo, spolu sme sa zabavili na tom ze neviem kam idem a on mi navrhol ze mozem zostat cez noc u nich v klastore (vraj november nie je dobry cas na kempovanie................)
Isli sme sa teda spytat zodpovednejsieho mnicha (stokilovy skot) co si o tom mysli.

Dostala som izbu cislo 41, cukinu, papriku a kusok tofu (napriek tomu ze som ich presviedcala ze mi staci moja riza) . Poobedie som stravila dobrovolne pracou v zahradach. (Odporucam navstivit, stare stromy, vevericky, zajaciky, a chodnicek vas vezme rovno na pobrezie. A ak budete mat viacej casu mozete sa osviezit salkou caju v ich buddhistickej cajovni/kavovni.)

Vecer som bola pozvana na ich motlidby do chramu. Boli sme tam len styria. Motlidby nuda, chram paradny.
(Come under the umbrella of Buddhism. Always be pissful and harmonious with the others. Become rich with the inner wealth etc etc)

takto budete vsetci vyzerat ked budete osvieteny ;)


Pred spanim som este dostala na karticke ochrancu na cesty.

DORJE SHUDGEN. Sedi s mecom v ruke a sucitom v srdci na bielom tibetskom levovi ktory zije v Tibete ale muozu ho vidiet iba ludia s cistou myslou. Ochranca ucenia Dharmy a vsetkych ludi na ich ceste k osvieteniu.
(K nemu je mantra OM VAJRA WIKI WITRANA SOHA ktoru si opakujem ked sa necitim safe...)
OM

Sem pastnem trocha z fauny.
Tu dominuje voda a vietor. Tak hlavne vodemilny ftaci



ano paradny mam bicygel;)


Dalej pokracovanie na severovychod cez Kendal (river Kent)

az som objavila paradnu starodavnu dedinku Orton, kde som si squatla takyto domcek z 18. storocia (hned vedla krcmy kde som si pri krbe vecer citala z knizky od Nicolasa Crane-a "Clear waters rising", mrte najviac odporucam, typek presiel peso za rok od Spanielskeho pobrezia az do Istanbulu, mozno vysla aj v ceskom vydani)

Pravdepodobne byvala stajna ale neobyvana, len zahadzana farmarskym haraburdim. Nasla som tam aj postel.
Chlapik v zelenom overale ma strazil. Nonstop strasil pri dverach (Shudgen;)


V dedinke sa nachadzala mala domaca cokoladovna kde pracovalo asi len osem ludi. Vyrabali vsetko rucne, vsetko organicke, vsetko cokoladove. Plus este vlastnili malu kaviaren. Nic take som predtym veru nevidela. Nad kafickom som sa pozerala ako tetuse za sklom vyrabaju cokolady.......

Z vecernej prechadzky


Rano som sa zobudila do uprsaneho dna, premavka hucala z ulice, decka hustili do maam kym tie ich bezslov tahali smerom do skoly a akasi teta nadomnou krutila hlavou. Kym som dopila svoju rannu salku pueru prestalo prsat (Mantra funguje!)

Cestou na sever sme spolu s vetrom plasili mraky a prinasali vsetkym krasny slnecny den. Kravky s vdakou sklanali hlavy a ja som havranom spievala songy od Svickeho.




Preficala som cez vecsie mesto (Penrith) a otocila to smerom na juhozapad, nas5 smerom to kopcov Lake District zo severu. Cielom dna bolo jazero Ullswater. Cestou som si pozrela nejake tie nudne monumenty z doby neolitickej (ako napr kamen v poli atd) a Artusov okruhli stuol, ktory tam vlastne vobec nebol (vlastne nic tam nebolo okrem tej tabule)

Katedrala z 12. storocia, kde som si uvarila obed (padla posledna porcia slovenskej pohanky)




Vyvrcholenie dna nastalo ked som sa pred zotmenim (o pol 4...) chystala vyjst od jazera, teda z asi 30 mnm na 400 do Martindale, najviac opusteneho miesta pri jazere s Katedralou, kde som chcela niekde v lese stravit noc. Fukal neprekonatelny vietor. Idem si, deriem sa proti vetru (akoze sto ludi by sa otocilo, to len ja stojedna sa vzdy musim jebat hlavou proti muru) a zrazu len pocujem zvlastne KRAk a uz som sa ani nepohla. V tom istom momente este aj vietor zo mna strhol moje paradne zrecyklovane ponco (nech zije paska na koberce) ktore odletelo prec. V kolese som mala zamotane lano a zadne prehadzovanie zlomene smerom do kolesa.
Zostala som v nemom uzase stat na krizovatke dvoch ciest pod horou na ktoru som mala od Boha zakazane vyjst. Dobre? Zle? Kto vie. Mozno Dorje Shudgen...

Akysi farmar mi pomohol to takto umelecky vyriesit a ja som sa so sklopenym chvostom vracala po vetre na sever jazera obzerajuc sa po nejakom potencialnom pristresku.


V Pooley Bridge som za odmenu nasla takyto paradny domcek. Prazdny, cisty, zaclonka na okne a dvere otvorene. Ako dobre znamenie pred nim kvitol zlaty dazd (november!!!).
Niektorym chodom vesmiru jednoducho nerozumiem, kazdopadne ale snimi drzim krok;)


Sobota. Opuchnuta po ranu




Sobota zacala dazdom a vetrom (zase bolo vsetko ako to ma byt). Po grepfruite, poslednom kusku cokiny z Ortonskej domacej cokoladovne a salke sackoveho yogiho som v domceku zanechala svoje paradne zrecyklovane poncho (nech zije paska na koberce) osudu a pomaly vyrazila na juhozapad smerom k poslednemu vystupu na Kirkstone Pass (kde lezi najvyssie polozena krcma v Anglicku, ale ako skoti hovoria, v porovnani s ich horami to je len "kopec";) ktory som sice povodne chcela prejst uz v ten den, ale nakoniec som to odlozila na nedelu.
Ullswater


Aira Force waterfall, asi najdramatickejsi aky som v poslednej dobe videla, manifestoval svojou hlucnostou silu prirody, kym vsadepritomny turisti so svojimi drahymi fotakmi manifestovali silu technokratickeho sveta.


Nasledovna prechadzka lesom ma o5 presvedcila ze nie som na svete sama (co je dalsia vec co ma Lake District za tych 7 mesiacov naucil), ze samota neexistuje, odkedy som v pondelok vyrazila na Tulacku som sa ani na chvilu necitila sama. A je mi luto ze zrovna domov, Bratislava, mi pride najosamelejsie miesto, kde sa kazdy len ponahla a vsetok socialny zivot sa odohrava v krcmach.
Je mi luto tohto uponahlaneho sveta kde ludia nemaju cas na dobre veci.

A to je dalsi rozmer ktory som v sebe objavila. Cas. Ze mam cas. Neni sa kam ponahlat. Ze na dobre veci si treba pockat, ze ani jablko nedozreje zo dna na den. A som velmi stastna ze mam tu slobodu si sadnut na lavicku a cakat. Cakat kym to jablko dozreje, kym listy opadaju, len pozorovat s pod kapucne ako prsi a nic nemat na plane, nic...



...krasna sloboda z ktorej som sa velice rychlo prebrala ked sa zacalo stmievat (ach ta zima...).
V bruchu mi skvrkalo sto ciganskych hladnych deti ked som dorazila do dedinky Glenridding. Nasla som si ubytko za 26 a vyrazila na pizzu.


V nedelu rano som sa sokovana zobudila do opice (to je tak ked stretnes ira v krcme), zhltla vegetarianske ranajky co mi tetuska neochotne uvarila (nebola som jedina neprijemna v to rano) a vyrazila von do dazda. Ved treba kopnut do vrtule a ist domov. Vecer robim.

Vietor odvial tu najhorsiu opicu rychlostou 30km/h a ja som sa zabavala na sebe: rozbita tlacim rozbity bicygel do 25 percentneho stupania, proti vetru, prsia mi ladove krupy do tvare, to je ako hlavou proti muru. Ale naucila som sa ze ked chcem tak tou hlavou ten mur prerazim, odvtedy to robim len tak, pre lepsi spanok, pre lepsi pocit zo seba sama...

Na zaver hadam poprajem uz len vela lasky na cestach

a sucitu k ostatnym tvorom premavky


slideshow
OM