Milujem život. Ľudí. Zbožňujem nové udalosti a zmeny. Svoje myšlienky na ne hneď po prebudení sa pri každom novom ráne, udalosti, ktoré ma čakajú. Nové problémy, ktoré sa vždy vyriešia a posunú. Celý kolobeh ich vytvárania. Aj myšlienok.

A ja mám chuť a konečne čas sa o ne podeliť a poďakovať niektorým úžasným bytostiam, zväčša nemenovaným. Až kým nevystúpim z vlaku, čo je už o chvíľu.

Čo bude teraz, a čo po tom, a čo s načatým životom?

Vďaka za možnosť pracovať viac ako rok vo firme, ktorá mi dala nie menej, ako život..

'this is where you heal your soul'

Ty si to vedel hneď prvý den, ale tieto písmená ani zďaleka nevystihujú všetku tu zmenu. Špeciálne ďakujem Tebe, ea, že si ju spôsobila a ten pocit, keď to podobným spôsobom oplatím niekomu. Inému.

A ja chcem iba dávať. A viac neočakávať. Keď bolesť zo mňa zliezla. Bola len smiešna a vlezlá. A tak si sadám do kresla, priateľu ..

Čo sa ale stane, ak žijeme dlhšie v takmer ideálnom svete (ktorý si v hlave vytvoríme)? S pocitom, že je všetko ako má byť, práca, spolubývajúci, kamaráti? Neviem. Ale pretrvala túžba po zmene a hľadania, nielen seba. V extrémnom prípade je jedno, či si vyberieme "správnu" cestu, čokoľvek je lepšie, ako život pri obrovskej mierke blížiaci ku stagnácii.

Ako raz jeden veľmi blízky kamarát povedal, "Život je príliš krátky na to, aby sme neriskovali". Po dnešnom zredukovaní počtu so sebou nosených kľúčov zanechávam opäť všetkých ľudí a postupujem vpred. Lenže nás spája priateľstvo a čas, nie fyzická prítomnosť a ja si malé kúsky z Vás beriem všade so sebou. A o to radšej zase uvidím.

A ja chcem rozsvietiť svet, iskrou v oku. Možno nepochopím let, ale zomriem v skoku.

Mám Vás rád a budete mi chýbať, napriek tomu, že ste stále so mnou..

Ďakujem, Juraj.

Ja nemám žiadne plány, a nečakám, už na nič. Nečakááám


kurzívou sú Živé kvety