mne samej robi teraz velky problem vyrovnat sa s tym, ako som mohla byt cely ten cas taka slepa a nic nevidiet.. aj ked boli nejake naznaky (hlavne od jeho byvalych frajeriek) tak som sa vzdy nejak blokla a nebola som schopna pripustit, zeby to mohla byt pravda.. pre mna bol on vzdy dolezity a celkom najblizsi a proste hocikto na neho nieco zle povedal, vo mne sa spustil akysi (velmi chybny) ochranny mechanizmus a uz aj bolo ;( lebo on je v podstate celkom pouzitelna osoba - do doby kym nastane lubovolny problem... specialne do doby, ked mu zacnes byt z hociakeho dovodu na obtiaz...vtedy ma tendencie kamsi utekat, a to aj cez mrtvoly... skoda ze som to musela zistit (alebo uvedomit si to) za takychto okolnosti.. nemat matuska v sebe, uz teraz sa na nom len smejem asi.. ale ked si predstavim ze ma s takym niekym bezchrbtovym a podlym bude uz teraz cosi cely zivot spajat, az tak do smiechu mi uz nie je...keby mam tak dost penazi (alebo aspon svoj byt), aby som ho nemusela zapisovat do RL.. to by bolo, ax

a ci by bolo horsie, keby sa toto stane po porode... no neviem.. v podstate som celkom cele tehotenstvo v jednom velkom strese, den co den (az na par svetlych chvil), takze neviem ci matusko nebude len uzlicek nervov vdaka mne (lebo som natolko slaba, ze neviem uniest nejak rozumne tuto situaciu)...keby je normalny aspon pocas tehotenstva, tak aspon matusko by bol v poriadku a keby je uz na svete, mozno by mi dal viac sily, ako mi dava teraz